Čo sa skrýva v závojoch času (5. Diel): Civilizácia Masmuda

03. 09. 2017
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Aby som spoznal tvoje svetlo, pozerám sa na tvoj tieň - to nehovorím ja, ale to tvrdia staré indiánske príslovie a my sa pokúsime rozkľúčovať záhadu plastických sôch znázorňujúcich profily tvárí, či zvieracích postáv.

Marcahuasí - to je miesto vzdialené iba 80 km od Tichého oceánu a tiež 80 km od hlavného mesta Peru. Rozkladá sa vo výške 4 km nad morom. Je to pomerne malá náhorná plošina - asi 30 km štvorcových. Je obklopená príkrymi skalami a hlbokými roklinami. Pokiaľ chcete túto zabudnutú lokalitu navštíviť, pripravte sa na fyzicky vyčerpávajúce troch - štyroch hodinový pochod po prastarých chodníkoch.

Odborné publikácie a turistické príručky sa od Marcahuasí takmer nezmenili. Napriek tomu sa v lete roku 1948 vydáva malá výprava Limských novinárov na strastiplnú expedíciu k ľudoprázdnym vrcholkom peruánskych Ánd. K zaznamenanie miestnych špecifík použili fotografický aparát. Po šťastnom návrate a vyvolanie filmu si všimli, že na fotkách možno pozorovať útvary, ktoré sa zreteľne odlišujú od okolitej krajiny. Ešte lepšie tieto skalné monumenty bolo vidieť na negatívach.

K snímkam sa o tri roky neskôr dostal spisovateľ Daniel ružo, pre ktorého sa skúmanie fascinujúcich artefaktov spod zasnežených vrcholkov And stal koníčkom. S nečakanú vervou as obrovskou posadnutosťou sa pustil do diela - postavil si dokonca kamennú chatu na tejto opustenej planine. Nebolo to jednoduché byť sám vo výške 4 km. Doprovod mu robilo len pár odolných živočíchov a zvedavých vtákov ako nemí svedkovia v jeho úsilí fotografovať za rôznych svetelných podmienok toto grandiózny starobylé divadlo prehistorickej kultúry. Na podporu mojich faktov použijem slová seriózneho Anglického archeológa Petera Allena, experta na Tiahuanaco: "Po návšteve Marcahuasí som dospel k pevnému presvedčeniu, že sa na tamojšie náhornej plošine nachádzajú zoomorfní ľudské motívy, ktoré boli špeciálnou technikou vytesané do bielych skál. Rozhodne sa nejedná o hračku prírody, ale o pozostatky sôch, ktoré sú však natoľko zvetrané, že je väčšinou môžeme rozoznať iba vo chvíli keď sú osvetlené slnkom v úplne určitom uhle. Socha mačkovité šelmy je napodiv viditeľná len z 60 ° uhla.

Najpriaznivejšie miesto na pozorovanie sa nachádza na malej vyvýšenine, približne 50 yardov od skulptúry. Na tomto mieste bola skala tiež úplne zámerne opracovaná tak, aby tu vzniklo pohodlné kamenné sedadlo.

Umelé zásahy do skál, vykonanej ľudskou rukou sú úplne zrejmé. Plastiky sú rozoznateľné len v úplne určitých denných alebo nočných časoch a za rovnako konkrétnych svetelných podmienok. Táto skutočnosť nasvedčuje použitie celkom mimoriadne techniky a samozrejme dokladá tiež veľmi špecifické znalosti.

Daniel ružo vykonal vo veľmi ťažkých podmienkach obdivuhodnú prácu. Skaly fotografoval totiž každý deň, takmer minútu po minúte za najrôznejších svetelných podmienok. Ráno a večer sa zameriaval na dlhé tiene, robil však snímky rovnako za prudkého poludňajšieho slnka aj za mesačných nocí. Ako prvý upozornil na to, že prehistorické zaniknutej kultúry využívali kombinácia umelých skulptúr prirodzených útvarov k úmyselné hre svetla a tieňa.

Už počujem relevantné námietku: "Veď je to len hra svetiel a tieňov akú môžeme pozorovať napríklad aj na našom území kdekoľvek, kde sa nachádzajú skalné masívy." Lenže - na dôkaz mojich slov použijem magickú podívanou so svetlom a tieňmi vo forme plaziaceho sa hada. Toto fascinujúce divadlo môžeme uvidieť v Chichen Itza na Kukulkánova pyramíde. Na schodisku vidíme 2x ročne pri jarnej a jesennej rovnodennosti tieň plaziaceho sa hada. Operený had je stelesnením mayského boha Quetzalcoatl.

Alebo mi snáď chcete povedať, že to je tiež náhodný predstavenie so svetlom a tieňom pozorovaný už milióny turistov z celého sveta? D. ružo pozýval mnohokrát vedcov rôznych odborností k sebe a niektorí mu dokonca aj vyhoveli a skúmali s ním po určitú dobu túto fascinujúcu sochárskou galérii.

A teraz si držte klobúky. Geológovia na základe erózie odhadli starobe skulptúr na 100 000 - 500 000 rokov !! Americký astronóm, Dr. Morris K. Jessup, posunul dobu ich vzniku ešte hlbšie do minulosti. K jeho názoru sa po vlastných výskumoch priklonila aj Peruánska astronomická spoločnosť, ktorá potvrdila, že skaly boli opracované umelo.

Schádza vám v mojich v predošlých slovách číselný údaj? Inu - poskytnem ho rád. Tu je: 500 000 - 1 000 000 rokov ... ružo, fascinovaný týmito údajmi, začal cestovať po svete - Afrika, Rumunsko, Indonézia, Stredná Amerika a Brazílie. Celosvetovo rozšírenú prastarú civilizáciu s centrom v Marcahuasí nazval Masmuda. Niekedy sa používa aj pojem Masma.

Napríklad v Rumunsku, v roku 1966, za spolupráce Anny Aslanovovej a spisovateľa Dory Teodericia natočil v nejednoduchých podmienkach film o skulpturách tým v Marcahuasí - lev, sfinga pod. Tiež objavil rad ďalších silne erodovaných sôch a určil ich umelý pôvod. Film sa dočkal medzinárodného uznania a v Nemecku (NSR) dostal dve ceny.

Tiež sa od peruánskych indiánov dozvedel o dlhých podzemných chodbách v horách blízko Marcahuasí. Vstup do nich je ťažko dosiahnuteľný - pre indiánmi sú jaskyne tabu. Nikdy do nich nevstupovali; ako vždy sa našli výnimky. V Andách sa potom rozprávalo, že buď odvážlivci navždy zmizli, alebo prišli šialení so stratou súvislé reči.

V indiánskych sa tvrdí, že sochárska galéria v Marcahuasí je nadzemná časť gigantické sústavy podzemných chodieb, ktoré sa tiahnu pod Andami. Vybudovala je civilizácia, ktorej protagonisti vedeli pôsobiť na kameň tak, aby zmäkol do tej miery, že sa dal krájať!

Čo nám hovorí táto mlčanlivá galérie pozostatkov prastarej civilizácie Masmuda. Bezpochyby je možno ťažko časovo zaradiť. Sú opracované veľmi dokonalú a nám úplne nepochopiteľnú technikou. Vypovedajú o minulosti, ktorá sa nepodobá tej našej. Prihovárajú k nám jazykom, ktorý asi nikdy nerozluštíme. Fascinovane zízame na sochy, ktoré odmietajú vydať svoje skryté tajomstvá.

Ani najbujnejšej fantázie nedokáže dohliadnuť do hlbín minulosti. Neznáma rasa možná namáhavo, možno né, vybudovala toto magické portfólio aby nám pomocou kamenných artefaktov tlmočila svedectvo doby dávno minulé.

Trebárs patrili k bájnemu prehistorickému impériu, ktorého teritórium siahalo o Veľkonočného ostrova, cez Tiahuanaco až k severným náhornom plošine.
Hlúposti, šialenosti - poviete si mnohí. Nené ...

Geofyzik, dr. Amos Nur, profesor Stanfordskej univerzity v Kalifornii. Výskumný pracovník Zwi Ben Avrham z Weismenova ústavu v Tel Avive - Izrael. To sú tí odborníci, ktorí podporia má tvrdenie o tom, že v Tichom oceáne existoval obrovský kontinent, ktorý nazvali Pacifika.

Asi už ťažko zistíme, k našej veľkej škode, či ich náboženstvo vyžadovalo kruté obete, ako napr. Mayovia alebo bolo mierumilovné a priateľské. Asi už nevypátráme nič o ich jazyku, spevu, tancoch, kultúre a zvykoch. Asi už nezistíme čo sa s nimi stalo. Ako ich civilizácie zanikla, či kde utiekli pred katastrofou. Trebárs sa vyskytovali na javisku dejín len krátko ... Okolo bizarných monumentov a tichých vrcholkov And sa ako kedysi naháňa neľútostný vietor vanúci od Oceánu a ani on sám nám nechce poodhrnúť mystériá skrývajúci sa v závojoch času.

Čo sa skrýva v závojoch času

Ďalšie diely zo seriálu