Jaroslav Dušek: odnaučil som sa hnevať

08. 12. 2022
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Ako to teraz vlastne s tým jedlom máte? Jesť mäso?

Teraz zrovna mäso nejem, teraz som narazil na ten raw food. V Prahe sú dve reštaurácie, jedna je niekde pri MeetFactory, no a tá druhá sa volá Secret of Raw a je v Seifertová ulici na Žižkove. Ja to objavil náhodou, pretože som si tam dal zraz s kamarátom, ktorého dievča tam pracuje. Teraz tam chodím dosť často, snažím sa dávať si tam schôdzky, nadchlo ma to. Šokovalo ma, ako je to dobrý! A ako som si tam začal dávať schôdzky, tak ním raw food. A ako som ten raw food začal jesť, tak mi to nejako vytlačilo to mäso z jedálnička.

Ja hovorím raw food, pretože on ten výraz surová strava znie divne, raw food je taký svižnejší, rýchlejší. Ono to v skutočnosti nie je úplne surové, upravuje sa to do 42,5 stupňa Celzia. Nevarí sa nič, nepoužíva sa žiadna múka, mlieko, vajcia, všetko sa šľahá, mixuje alebo maceruje, nakladá sa to do oleja alebo klíči. Oni to vedia rozlične k sebe zlepiť, treba namočeným ľanovým semienkom, s tým sa prepojí rôzny zrno, z toho sa urobí placka a sušia sa v sušičke na ovocie. Je to úžasný chuťovo, sú to úplný kulinársky hody.

A čo doma?

Doma mám klíčky, stále klíčím a ním klíčky, pohánku, červenú šošovicu; ovos nechcel vyklíčiť, ľan zlatý sa taky moc nepredviedol, ale inak skúšam nakličovat všetko možný a všetko mi ohromne chutí. A do toho som robil v Divadle Kampa "Dušu K" s Pavlou Dudková. Toto dievča napísala "Divokú kuchárku". Mala to ako svoju diplomovú prácu a je to o tom, čo všetko môžete zjesť vonku v prírode. Keby ste sa chceli inšpirovať, nájdete ju na trochu zvláštne internetovej adrese http://fenix.savana.cz/doku.php. Takže s Pavlou sme robili "Dušu K", do toho ten raw food, takže ma to pochytilo, sotva niečo vyklíčia, už to žeru ... teraz som na cubbie zameraný, ono mi to svedčí, to by som teraz momentálne jedol zo všetkého najviac. Teraz zrovna to mäso moc nejem. Ale tentoraz je to úplne inak. Ja treba nejedol tri roky mäso. Ale to bolo z rozhodnutia, to som si povedal: Nebudem jesť mäso. Som zvedavý, čo sa bude diať. Alebo som potrebné tri roky nepil žiadny alkohol. Ani pivo, nič. Skúmal som, aký to je. Robil som so sebou nejaký pokusy a teraz to mäso akoby samo zmizlo, ten pocit je úplne iný, ja na neho jednoducho vôbec nemám chuť.

Nedávno ste krstil tretie vydanie knihy "Čínska štúdie" ...

Áno, to je výborná kniha od pána Campbella. Čínska štúdie je šokujúce v tom, že ju napísal chlap, ktorý bol študovaný doktor, vyrástol ako farmársky dieťa, raňajkoval slaninu, vajíčka, litre mlieka, veľa mäsa ... a čoby lekár sa až hrozil vegetariánstvo, to považoval za scestie. Lenže potom začal robiť prieskumy, skúmal, ako sa stravujú ľudí hlavne v Číne, skúmal účinky na organizmus, a zrazu tento tu farmársky syn bol dovedený vďaka svojej vedeckej poctivosti k tomu, čo napísal - že mäso je vlastne neprospešné, že jemu vychádza živočíšna bielkovina akosi menej výhodné ako tie rastlinná. Ten prieskum trval desiatky rokov, takže to asi nebude len tak náhodná záležitosť. A mne sa na tom práve páči tá cesta od toho farmárskeho syna.

Nepřepadá vás ani nejaký hlodavý pocit hladu?

Nenene, práve že nie, a nevzniká to z rozhodnutia, nie je to ako "dnes budem držať pôst, nič si nedám". Proste sa pristihnem, že nič nejem alebo som zjedol pár klíčkov tam z tej klíčiace misky. Tie klíčky v sebe majú tak ohromnú energiu, že vám ich stačí pár! A popri tom sa mi stalo, že som sa zahryzol do nejakého celozrnného rožku a prišlo mi to ako tak banálne hmota, toľko som toho musel ŽUJE a nič sa ako nedialo ... Nič neprišlo, zatiaľ čo z toho raw foodu to máte okamžite, máte pocit, že to do vás rovno vstupuje.

Praktizujete tiež nejaké cvičenie?

Práve - a do toho všetkého som začal dýchať podľa Frolova, začal som trénovať jeho endogénne dýchanie. Ja to všetko prisúdiť takému súbežnému účinku všetkých tých vecí - "Čínska štúdie", raw food, endogénne dýchanie ... Toto všetko sa nejako zmontovalo dokopy ... a zrazu na to mäso nejako nemám chuť. A ním tiež oveľa menej - ako hovorí Frolov, tým, ako dýchate tou inou technikou, vlastne potrebujete menej jedla. Takže ja treba celý deň vlastne nejem, až sa niekedy čudujem, že som vôbec nič nejedol ...

Máte nejaké chvíle, kedy takto špeciálne dýchate?

To ja trénujem pred spaním. Mám ten jeho trenažér, kúpil som si ten sifonek ... No, Frolov je takovej čudák. Prišlo mi to raz mailom, že existuje Frolov a jeho endogénne dýchanie, tak som si hovoril, čo to je, objednal som si knižočku plus špeciálny trenažér a hovoril som si, no tak to skúsim, dýchať nie je zlý, konieckoncov dýchať musíte stále, prečo sa teda nenaučit nejakú techniku. Čítal som tú jeho knihu, ona sa myslím volá "Endogénne dýchanie, medicína tretieho tisícročia". A tento Rus sa tým zaoberá asi tridsať rokov. On na to dýchanie došiel tak, že si kládol otázku, prečo morské živočíchy nemajú rakovinu. Ani žralok, ani delfín, veľryba, dokonca existuje vedecký pokus, kedy "nakazili" rakovinou žraloka, nejako to do neho chceli vpraviť, a ten žralok sa s tým vysporiadal po svojom. To tam píše Frolov, to ja neviem, ja len parafrázuju tú knižku. No a naopak, že suchozemské živočíchy mávajú rakovinu. Takže on si kládol otázku, kde je ten kameň úrazu. A napadlo ho, že to je v spôsobe dýchania. Dospel k teórii, že bežné dýchanie je škodlivé pre organizmus.

To je úplne na hlavu ...

Je to na hlavu, ale zároveň to má logiku. On hovorí: Videli ste niekedy niekoho po športovom výkone? Pripadá vám ako zdravý človek? Ten predsa vyzerá ako niekto, kto takmer umiera, a potom sa z toho týždeň spamätáva. Potrebuje rehabilitáciu, regeneráciu, maséra ... No a Frolov hovorí, že to je tým, ako sa k bunkám dostáva veľa kyslíka. Tak ten kyslík v bunkách vykonáva taký horúci zážih červených krviniek v pľúcach. Tie sú veľa nabudenie, idú do srdca, srdce je "frkne" do tepien a potom sa dostanú do celého tela. Sú agresívne a ničia tie tepny. A nejzničenější sú potom tepny pri srdci. Preto sa tam musí robiť "bajpasom", preto je tam najviac problémov. On hovorí, že tieto zdivočenej krvinky sa čoskoro vybite a nedonesú energiu do kapilár. A vy potom začnete mať problém s prstami, kĺby, opúchajú vám nohy ... Jeho tridsaťročná skúsenosť tvrdí, že tímhletím jeho dýchaním, ktoré privádza do tela menej kyslíka, vybudíte v tele proces, že telo si ten kyslík samo vyrába. To je podľa neho takzvaný studený zážih. Telo sa pri ňom zaplaví vnútornom kyslíkom, je naplnené aj v kapilárach, neničí sa tepny a telo regeneruje. Samozrejme on sám sa vďaka tomu vyliečil z niekoľkých chorôb, v Rusku takto vyliečil stovky ľudí. Hovorí, že to nikomu neuškodí a mnohým to pomôže k lepšiemu uzdraveniu.

Na lávke pravidelne hráte veľmi populárne predstavenie "Štyri dohody" a "Piatu dohodu", ktoré vychádza z učenia Toltékov. Ktorá z nich je vám najbližšia?

Ja mám rád všetkých päť dohôd, ale najviac mi je blízka tá piata, ktorá je najradikálnejšiu, najpodivnejšie, najzvláštnejší a taky je mi v niečom najbližšej práve pre tú svoju zvláštnu radikálnosť v odstupe od všetkých tých názorových systémov. Čo je veľmi prekvapivý krok, ale ja ho považujem za nevyhnutný v tom, aby sa človek vôbec mohol skutočne zbaviť určitého väzenia svojho vlastného poznania.

Jazdíte za Indiánmi?

Bol som sa tam pozrieť, bol som v Peru, Mexiku, Bolívii a stalo sa, že sme tam nejaké Indiánmi stretli. V Mexiku sme boli priamo za takýmto indiánskym učiteľom. Za nimi sme išli vďaka misie Petersen, to je kamarátka, ona sa s nimi už poznala, tak sme sa tam vypravili so skupinou asi dvadsiatich ľudí. Išli sme tam na jarnú rovnodennosť a tancovali s Toltékmi pred pyramídami v Teotihuacánu.

Ako ste sa pritom cítil?

Cítite toho mnoho z rôznych strán, od únavy, zmätku, pretože tancujete, je veľký horúco, pri tom tanci nesmiete prestať alebo nemala by ste opustiť ten kruh, nemáte mať na hlave čiapku, takže máte na tom prudkom slnku obnaženú hlavu, premýšľate, ako cubbie dopadne, ty tance trvajú niekoľko hodín. Takže je to aj fyzicky náročné, dostávate sa do takých podivných stavov, tancujete a občas už trochu neviete, či máte ľahkú halucináciu alebo či sa prehlbuje váš pokoj, trošinku sa odohrávajú také zvláštne veci ... Je to taká paleta zážitkov, mnohovrstevnatý košík.

Aké bolo vaše detstvo?

Ja mal pekné detstvo. Vyrástol som na záhrade vily, opísal som to v knižke ( "Zo mňa"), takže o tom nechcem moc rozprávať. Jazdili sme veľa na Sázavu pod stan, potom tam dedo postavil chatu, keď mi bolo sedem rokov. Detstvo bolo veľa na záhrade, v prírode a tiež veľa v skleníku, ktorý bol u tej vily na Barrandove. Dedo tam mal obrovský skleník, kde boli juhoamerickej rastliny vrátane obrovské palmy. Tá palma potom ten skleník celý nadvihla, takže potom už museli vyrúbať palmu a celý skleník zborili ... Dneska tam tá vila stále stojí, celý skleník je kompletne zrekonštruovaný, aj tá vila je zvýšená o poschodie, má ju nejaký Rus.

Koho zo svojich hereckých kolegov máte rád a stretávate sa aj mimo prácu?

Ja s nikým moc často nie som, pretože my hráme s chalanmi, s Pjérem la Šé'zem a Zdeňkom Konopáskem, s Alanom Vitouš a Viktorom Zborník, s iluminátorom. S tými som furt. A tiež môj syn tam robí zvukára. Inak sa stretávam s Natašou Burger, s tou hrám v "Manželské vraždenie" v Divadle Na Jezerce, s ďalšími hercami sa ale nestýkajú, pretože nehrám v ničom takým klasickým. Ja už ani Netočím filmy, takže nikoho nestretnem.

A šiel by ste do nakrúcania filmu, keby ste dostal ponuku?

Prečo by nie, keby to stálo za to.

Čo to je stálo za to?

To je, že by človek naozaj akosi oželel divadelné predstavenia, pretože ja to robím tak, že si na nakrúcanie robím čas. A že by som si povedal: Áno, to fakt stojí za to, aby som nehral na javisku a namiesto toho robil nejaký film. Teda by to musela byť nejaká látka, ktorú by som považoval za zaujímavú, prínosnú. Točiť len tak, preto, aby človek točil, to sa mi nechce.

Máte rád technické vynálezy, technológie?

Ja mám rád taký tie technológie, ako je voda, ako je čmeliak, ako je včela, to sú moje technológie. Tie obdivujem. Ak myslíte prístroje, ja moc nie som ten typ, kterej by to obdivoval, niečo samozrejme používam - mobil a počítač, automobil taky, ale moc tomu nerozumiem. Snažím sa tyhlety vynálezy držať trochu od tela, nie že by som tomu prepadal.

Cítite zlosť, keď niekto vedľa vás v električke zúrivo telefonuje a vy sa tak dozviete všetko o jeho intímnom živote?

Mňa to moc nehnevá, ja sa odnaučil sa hnevať. Pretože naozaj neviem, čo by mi to prinášalo, keby som sa hneval. Rozhodne by mi to nezlepšilo náladu. Akurát by sa aj mne priťažilo, a to sa mi nechce. A už vôbec by som nedopustil, aby nejaký iný človek, ktorý akoby niečo rieši, ovládal moji náladu ... Neviem, prečo by som ja mal byť závislý na nejakých ľuďoch, ktorí robia nezmysly, prečo by som si mal kaziť náladu vo vleku ich aktivít.

Hovoril ste, že syn robí zvukárov ...

Syn robí v televízii, on pracuje ako technik vysielania, robí občas s nami, jazdí s nami na zájazdy. Je výborný, sám taky hrá divadlo, s dcérou, so svojimi kamarátkami, napríklad "Malého princa", teraz budú hrať také príbehy, "Lastovička" sa to volá. Taky hral v predstavení "Muž, ktorý sadil stromy". A dcéra, tá študuje francúzštinu a tlmočníctvo a taky hrá divadlo.

S vašou pani Ivetou sa stretávate aj v rámci predstavení?

Vôbec nie, my sa síce skôr stretávali v rámci predstavení Na lávke "Štyri polohy a jedna Vesna", kde so mnou hrala, ale nejako sme sa dohodli, že to nie je asi naša cesta. Mali sme predstavenie "A láska", ktoré sa zároveň volalo "Aljaška" - to som hral ja s Ivetou as Pavlom Seidl, to bolo spoločné. Ale inak ona píše svoje hry, jej doménou je hlavne divadlo pre ženy a pre rodičov s deťmi. Takže ona robí predstavenie skôr pre cubbie publikum a tam má skvelé veci, píše hry, režíruje. Tamto naproti cez rieku je malinké divadlo Kampa, hrozne pekné, pretože tam sa robia také pekné veci. Ja tam robil improvizácie, malú "vizita", "Dušu K", Ivetka tam režíruje alebo usporadúva predstavenie pre matky a dcéry, to je predstavenie "Na ceste", alebo predstavenie "Blaženka", ktoré je venované ženám, a dokonca aj domácemu násiliu , no a potom tam má predstavenie pre deti, teraz urobili rozprávku "O vodníkovi", čo je taká rozprávka z Čertovky, potom majú "O kapra Karolovi", hrajú "Ronja", "Oheň na hore" ... To robí moja žena a výborne jej to ide! Radíte jej?

Ja sa do toho nemýlim. Niekedy ma pozvú na generálku a ja im niekedy poviem svoj divácky vnem, ale inak sa do toho nemýlim. Ona si vie rady.

Ste trojnásobným dedkom, ako si to užívate?

No to je nádhera! Pozor! Moje vnúčatá sú úžasný. Bývajú u nás často. Radi sa vidíme. Je im osem, šesť a štyri. Vnuk je narodený 10. marca, na Deň Tibetu.

Keď už sme pri tom Tibete, prispievate ľuďom v núdzi?

Myslíte v iných krajinách? Viete, my to máme tak, že keď hráme predstavenie "Štyri dohody" alebo "Piatu dohodu" na zájazde mimo Prahu, je vždy zvykom, že z toho predstavenie ide časť tržby na nejaký dar. Napríklad teraz sa dávalo 150 tisíc. To záleží na tom, aká veľká je tržba, pretože čím je väčší, tým väčšia je aj dar. A väčšinou to ide na veci u nás, v republike. Buďto na nejaký miestnej účel (lesná škôlka, skupina postihnutých ľudí, klub vozíčkarov), alebo je to nejaká konkrétna akcia, charitatívne či kultúrne. Časť peňazí dávame na veci, ktoré dlhodobo z každého predstavenia podporujeme, a to sú väčšinou nepočujúcich alebo Rolnička Soběslav, zariadenia pre telesne a mentálne postihnutých. Keď odohráme štyri predstavenia za mesiac, dá to okolo 250 tisíc, takže za rok je to skoro milión alebo dva, to sú veľké sumy. A do zahraničia - prispeli sme na "Život postarom", prispievame tak Indiánom v Ekvádore, ktorí sa snažia kúpiť kus amazonského pralesa, aby zabránili ťažbe ropy, dreva ...

A súkromne?

My s manželkou dlhodobo podporujeme dve dievčatka v Peru, dve malé Indiánky, sestry Naomi a Kelly z Haparquilia, čo je dedina vedľa Cuzca. Posielame prostriedky na ich štúdia. Je to vlastne boli krstnými rodičmi na diaľku. Nie je to adopcia, nemáme na ne žiadny nárok.

Pobehujú u vás doma okrem vnúčat aj nejaká zvieratá?

No jejda, doma sú mravce, muchy, potom je tam kocúr a pes. Bývala tam aj potkanice, potkany, škrečok, sojky taky prichádzajú na návštevu. Inak tam máme veľa ďateľ, tí sú veľa šikovní, oni nám deštruujú fasádu, pretože máme izolovaný dom polystyrénom a im to nejako chutí. Oni do toho vždy vymlátia taký otvory ... Sú naozaj šikovní. Raz sa objavil dokonca had, prišiel do domu ...

Prišiel len tak na návštevu?

Áno! Bol to veľmi silný okamih, pretože tú noc som mal veľa živý sen o hadovi, ráno som ten sen rozprával manželke a užasol som, pretože do toho sa v obývacej izbe objavil had. Bol to teda slepúch. To bolo také zvláštne, ako sa tam objavil poraní!

Chcel by ste niekedy žiť niekde inde ako v Česku?

Niekedy jo, ale vždy na chvíľku, napríklad na Bali na chvíľku, tam to bolo pekné, nádherné, Mexiko je krásne, Švédsko, Korzika, Sicília je nádherná, všade to bolo zaujímavé! Vždy na chvíľku.

Mali ste niekedy pocit, že vám osud nepraje?

To nie, to nie. Ja viem, že všetko, čo zažívam, som si prial, že som to chcel. A že preto to žijem. Dokonca si ani nemyslím, že osud vám môže nepriať, že je nepříznivej ... osud vás vždycky postaví do tých situácií, ktoré vy si sama prajete.

Zdroj: MojePravdy

podobné články