Jaroslav Dušek: Realita zrkadlí stav našej mysle

05. 12. 2022
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

V jeden príjemný podvečer sme si tak rozprávali s pánom Duška na Novotného lávke, pod oknami sa leskla Vltava, slnko svietilo ... Mala som pripravené otázky, dlho vopred premyslené. Jeho odpovede boli iné, než som očakávala, a ja si pripomenula odporúčanie zo Štyroch dohôd: nevytvárajte si žiadne domnienky.

Až Vám bude smutno, bežte sa pozrieť do divadla na Piatu dohodu Dona Miquela Ruiza v Dušková podaní. Uvidíte na vlastné oči, budete počuť na vlastné uši, budete sa veľa smiať a možno trochu premýšľať, ako sme my ľudia tak trošičku smiešni, keď sa berieme vážne a veríme všetkým tým pravdám, čo nám vtĺkajú "veľkí učitelia" od detstva do hlavy. Pod všetkou iróniou a nadhľadom k Vám prúdi čistá radosť, láska a pochopenie. A podľa výrazov odchádzajúcich divákov si dovolím povedať, že som nebola sama, v kom sa aspoň na chvíľu rozsvietilo svetlo.

Do svojho programu Duša K pozývate najrôznejšie osobnosti, ktorých názory, učenie či postupy liečby sa väčšinou vymykajú obvyklým spôsobom. Aký je hlavný dôvod týchto stretnutí?
Duša K je koncept, ktorý kedysi dávno vznikol už v Českom rozhlase. Oslovujem ľudí, ktorí svoj odbor bádania otvárajú aj ďalším impulzom alebo vplyvom, dívajú sa na svet otvorenými očami a bez predsudkov. To je zmysel Duša K.

Prečo dnes ľudia majú tak malú vieru, či už v seba, ideály alebo Boha, čím to je spôsobené? Ako obnoviť v ľuďoch vieru a charakter?
Ja vôbec neviem, či ľudia majú tak malú vieru, alebo ktorí ľudia. Na takéto otázky neviem odpovedať, pretože neviem, čo majú ľudí. Môžem hovoriť o sebe, o pár ľuďoch vo svojom okolí. Dokonca, keby som sa ponoril do niekoľkých blízkych ľudí, ktorých poznám, a začal skúmať, či majú malú alebo veľkú vieru, neviem, k čomu by som dospel. Dokonca si ani nemyslím, že by ľudí museli mať nejakú vieru. Toltec majú taký zvláštny prístup. Hovoria, že pravda je to, čo spoznáme tak, že tomu nemusí nikto veriť, a napriek tomu to existuje. Pravda je nezávislá na systéme viery. Akú vieru myslíte presne?

Vieru v duchovno, ideály, pravdu a lásku ...
Človek sa často pohybuje vo svojom myslení v takých, akoby vopred daných, kladných a záporných veciach. Keď niekto má veľkú vieru, tak je to dobré. Keď má niekto malú, tak zlé. Každý človek má ohromne veľký systém presvedčenie v realitu, že je taká. Že tamto je slnko, toto sú mraky, túto sú ľudí. Tento systém je tak silný, že vôbec ho nahlodať je ohromne ťažké. Preto presne neviem, čo na to odpovedať. Len tak spoločensky môžeme povedať, ľudia majú malú vieru. V skutočnosti majú v sebe systém najrôznejších presvedčenie, viery, že toto je realita. A sú bezo zvyšku presvedčenie, že je to pravda. Napríklad, že sa musia jesť mäso, to je veľmi silná ľudská viera. Na druhú stranu, každý tlak vyvoláva protitlak. Stále sa proti niečomu bojuje ... Keď niekto chce jesť mäso, tak nech ho jej. Pre mňa je zaujímavé, keď v človeku ten systém viery povolí.

Máte nejaký príklad?
Teraz je v Prahe na návšteve Clemens Kuby. Človek, ktorý spadol zo strechy a porušil si miechu. Lekári mu oznámili, že už nikdy nebude chodiť. Nikdy im neuveril, vyliečil sa silou svojho presvedčenia a teraz jazdí po celom svete prednášať a učiť ľudí veriť v seba a svoje schopnosti. Kuby rozpráva o pani, ktorá po zhliadnutí jeho filmu sa zdvihla zo sedadla a odchádzala. Kamarátka ju zastavila a povedala: "Kde máš barle?" "A jo, nemám! A nechýba mi! "Prišla rozžiarená domov a manželovho prvá veta znela:" Kde máš barle? "" Predstav si, Karle, ja vôbec neviem. "Manžel:" To si sa zbláznila ?! Okamžite si choď k doktorovi pre nový! "Doktor sa na ňu pozrel, povedal:" Okamžite barle! "Mesiac s nimi chodila, potom je zahodila, rozviedla sa a bolo to. Takto to je. Buď si povieš: "Nemám barle", a chodíš bez nich. Alebo si povieš: "Keď to všetci hovoria, tak to by som ich asi mala mať" ... a zostanú tí do smrti.
Ale stále môžeš čistiť svoj pohľad, svoje stanovisko. Až potom treba stretneš niekoho, kto už tí tie barle nebude nútiť. Posunie ťa. Realita zrkadlí stav tvojej mysle.

Vy už ste na tej dobrej ceste, ja tomu hovorím, že žijete na pravom brehu rieky. Ako ste sa tam dostal? Bol nejaký bod zlomu?
Snažím sa neulpět nikde, byť vo vnútornom pohybu. Nevyhodnocuje, či to je dobré alebo zlé. Bod zlomu som žiadny nemal. Všetky veci prichádzajú synchronicitními reťazci, určitými súbehy v živote. Dostanem zaujímavú knižku, vzápätí sa objaví nejaká situácia, poskladať sa obraz ... Nie, nemal som v živote žiadnu tragédiu, choroba, niečo, čo by ma náhle posunulo.

Prečítal ste hŕbu kníh az mnohých z nich citujete. Čo pre Vás knihy znamenajú?
Príde na knihu. Existujú situácie, kedy tá kniha prehovorí k nejakému aparátu, ktorý človek má v sebe. Môže spôsobiť vnútorné prebudenie niečoho, čo má človek v sebe pripravené a nebolo to potrebné dostatočne zavlažuje. Zrazu pomôže tá kniha vytvoriť situáciu alebo prípravu na ňu a skúsenosti sa začnú rozvíjať. Pre ma vždy knihy boli zaujímavé. Veľa kníh som ale rozečetl a nedočítal. Necítil som povinnosť, že musím každú z nich dočítať. Potom som objavil pár kníh, ktoré človeku zostávajú dlhšie a nachádza v nich stále niečo nové. Tá kniha je potom vzájomnú vibrácií medzi mnou a autorom, a je to moc pekné.

Čím vás zaujala kniha Čínska štúdie, že ste sa stal jej krstným otcom?
Mne sa páči práca pána Campbella, a páči sa mi, že jeho osud je práve taký vtipný. Pochádzal z farmy, kde mal stále to mäso, vajíčka, mlieko, a že až vlastné vedecká poctivosť ho zviklala v jeho systéme viery. Teoreticky považoval vegetariánstvo za nezmysel, ako sám píše. Výsledky výskumov boli ale natoľko výrazné, že musel zmeniť svoje názory. Bolo by to iné, keby sa narodil vo vegetariánskej rodine a vyrástol v obhajobe vegetariánstva. Napriek tomu, že vyrástol v presvedčení, že musí jesť mäso a všetky tie živočíšne tuky. Takto to bolo smiešne, že na to prišiel úplne z druhej strany, a to ma na tom baví. Tiež ma prekvapilo množstvo výskumov a pokusov, ktoré uvádza. A ktoré jasne ukazujú, že je možné nahrádzať rastlinnými tukmi tie živočíšne. Jeho štúdie sú zaujímavé aj tým, že sú tak dlhoročné, chronicky známej, píše sa v nich, že ľudia majú výrazne obmedziť konzumáciu živočíšnych bielkovín kvôli svojmu zdraviu ... Rovnako ale ľudí majú v hlave systém svojho presvedčenia. Hovoria si: "Dobre, on to študoval 27 rokov, ale rovnako sa pletie ..." To je úžasné. Ako ľudská myseľ dokáže spláchnuť zo stola tak mnohoročný výskum. Len preto, že si chcem dať stejk.

Ktorá myšlienka tejto knihy Vám pripadá najprínosnejšie?
Celá tá kniha, previazanie myšlienok. Tam nie je žiadna nová idea, ktorá by človeka prekvapila. Ale to, ako je to celé previazané, vyargumentováno, pre ľudí, ktorí potrebujú počuť argumenty. Podstatné je, že sa človek môže dočítať, že zmenou stravy si môže spriechodniť cievy. Ľudia si skôr myslí, že keď majú cievy zanesené, musí ísť na operáciu. A tu zrazu on ukazuje röntgenové snímky ľudí, ktorí si zprůchodnili tepny tým, že zmenili stravu. To je úžasná správa. Veľa ľudí rovnako radšej bude jesť lieky a nechá sa rozrezať. Tak to tak majú, každý si prechádza svojím vývojom. Niekto ide rýchlejšie, niekto pomalšie, niekto prešľapuje na mieste.

Váš vlastný spôsob stravovania sa stále vyvíja. V akej etape ste teraz a riadite sa nejakou zásadou v Čínskej štúdie?
Momentálne ním len bielkoviny rastlinného pôvodu. Najviac ma zaujíma raw strava čiže živá, teda nevarená. To je systém, v ktorom sa nepoužívajú živočíšne bielkoviny. Maximálna teplota, pri ktorej sa strava upravuje, je 42 ° C, kvôli enzýmom. Nie že by som jedol ortodoxne len toto, ale väčšinou áno.

Jedlo je najľahšie dosiahnuteľná ľudská potreba. Mnoho z nás si jedlom lieči nedostatok lásky, nespokojnosť so svojou prácou, zmyslom života. Nakoniec sa z prebytku stravy k týmto neradostem pridá ešte choroba. Máte nejaký nápad, treba zo svojej praxe, ako vniesť svetlo do svojho života?
Jedna z ciest, ktorá je dostupná každému človeku, je byť chvíľu osamote, byť sám. Dopriať si toho, že je človek v prírode, odloží mobil a počítač, veci, ktoré ho spútavajú. Ideálne v lese, pri vode. Alebo ísť do tmy. Svetlo sa najlepšie rozsvecuje v tme. Tam nič nie je, len človek sám. Nezvoní telefón, nepípají emaily, takto zostať pár dní je dobré. Človek si zrovná myšlienky vo vlastnej hlave.

Prečo chorôb pribúda, namiesto aby ich ubúdalo? Vidíte príčinu vo veciach vonkajších? stravovanie, spôsobu života, alebo aj v súvislosti s myslením a cítením ľudí?
To je predsa oboje dohromady, vonkajšie a vnútorné, ťažko to môžete oddeliť. Ja ani neviem, či pribúda toľko ľudí alebo tých diagnostických metód. Pred nejakou dobou sa zmenila odporúčaná hladina cholesterolu v krvi a hneď pribudlo chorých. Ja to neviem, nevenujem sa tomu, nechodím na nejaké vyšetrenie. Ale viem, že veľkú silu má vlastné predstavivosť, myseľ. Veľa ľudí ochorie, pretože boli chorí ich rodičia, hovorí sa tomu vernosť rodu, verí, že to tak musí byť. Ide o súhru, o spôsob, ako organizmus spolupracuje. Ak človek začne inak myslieť a inak stravovania, začnú gény pracovať pre naše zdravie, nie proti nemu.

Prečo pomáhate ľuďom s handicapom a máte je rád, jasne to vyžarovalo, keď ste uvádzal predvianočné večer pre združenia Rolnička?
Vždy sa dohodneme s chalanmi z divadla pre podporu niečoho, čo je nám blízke. Tam žiadne prečo nie je. preto

[Hr]
Autori: B. Neoralová, N. Chvojková

podobné články