Jaroslav Dušek: Uverili sme v nešťastí

1 19. 12. 2022
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Často sa hovorí o tom, že sme schopní sa dostať do zmeneného stavu vedomia a v zmenenom stave vedomia sme schopní prejsť žeravé uhlíky. Lenže ono existuje názor, že to je ten normálny stav vedomia. Že naopak vo Zmena vedomia žijeme práve teraz - v to banálne realite. Teda, že je to naopak.

Bolo nám zmenené vedomia pomocou nejakých typov manipulácie bolo zmenené celému ľudstvu vedomia. Uverili sme v nejakú vinu. Uverili sme v mýty založenej na vine. Také sú ale manipulačné. Akonáhle sa nám snažia stále vnútiť nejakú vinu a my neustále sa zožierajú jej dôsledkami, tak si môžeme byť istí, že je to manipulačné mýtus.

Ten pôvodný stav vedomia je plný - plné vedomie jednoty. A my sme sa z pôvodne tohto plného stavu vedomia postupne dostali do úplne zmeneného stavu vedomia, ktorý bol tak zmenený, že sme úplne zabudli na nejakú jednotu, súvislosti medzi sebou. Zabudli sme na to, že hráme nejakú spoločnú hru. Uverili sme v nejakej individuálnej osamelé osudy. Uverili sme v nešťastí a strach. Uverili sme v to, že nás niekto môže ovládať a hovoriť nám čo máme robiť. To sme ale mali veľmi silno zmenený stav vedomia.

Existujú ale rituály a techniky, ktorými my môžeme posúvať hranice svojho vedomia a svojho osudu. Chodenie po žeravom uhlí je jedným z tých prechodových rituálov, kedy mi máme možnosti si zrazu uvedomiť, že tá realita - hmota - sa môže správať zrazu inak ako chcete sme až doteraz predpokladali.

Normálne by sme predpokladali, že keď tými bosými nohami vstúpime na tie žeravé uhlíky z toho ohňa, ktorý sme tam osobne zapálili, videli sme jeho plamene, cítili sme jeho žiar, tak by sme predpokladali, že by nás mal spáliť a alebo že stane niečo neblahého. A my prejdeme po tých uhlíkoch a my zistíme, že s tými nohami nestane vôbec nič a alebo tam má niekto nejaký malý pľuzgierik, ale ten je minimálna. normálne by tam mala byť pekná dobrá popálenina. Pretože keby sme si napríklad zobrali ten uhlík do ruky a alebo by ho po nás niekto hodil, tak by v sekunde nám to vypálilo do tkaniva akúsi dieru. A zrazu sa tam nič nestane a mňa je úplne jedno, ako sa to vykladá vedecky a alebo fyzikálne. Ma to zaujíma ako osobná skúsenosť. Ma to zaujíma ako možnosť posunu svojho poňatie skutočnosti.

Keď som prvýkrát prebehol cez žeravé uhlíky v roku 1991, čo bola jedna z prvých možností hneď po revolúcii, pretože prišli rôzne také tie skupiny ľudí a behalo sa po žeravých uhlíkoch, tak som vlastne vtedy prestal brať akékoľvek chemické lieky. Vtedy som si povedal, že keď dokážem prejsť po žeravých uhlíkoch, tak predsa nejakú nádchu a alebo nejaké prechladnutie nebudem riešiť tým, že si budem brať nejaké podporný prostriedok. To musím zvládnuť ja taky, keď tu môžem chodiť po žeravých uhlíkoch. Takže som vyradil všetky lieky - antibiotiká. Ja som nikdy nebol nikdy veľmi chorobou, ale občas sa to stalo. A keď sa mi to skôr stalo, tak som nad tým nepremýšľal. Proste to bolo, tak som to jedol. Taký bol zvyk a osud. Osud brať lieky, aby sme mohli chodiť do práce.

My máme v sebe zakódované, že musíme používať tie lieky, aby sme zachovali tú výkonnosť aj v čase tej choroby a alebo, aby choroba bola čo najkratšia, aby sme mohli čo najskôr zase do práce.

My sme už totiž zabudli, že choroba je nejaký spôsob zmeny - nejaký rituál. Že choroba prichádza ako informácie; že nám niečo oznamuje naše telo našej mysle - pozor, už to takto nejde ďalej. Už nás riadiš nejako divne. Máš na nás nároky, ktoré sú nezmyselné. Zanášíš nás potravu, ktorá nie je vhodná. Nútiš nás do aktivity, ktorá nám neprospieva. Toto všetko nám telo oznamuje ...

podobné články