Keď ľudia ešte používali poštové službu k zasielaniu svojich detí

02. 02. 2021
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

V januári 1913 využil jeden pár z Ohia novej zásielkové služby americkej pošty na odoslanie veľmi zvláštne zásielky: ich malého syna. Pán Beagues zaplatili 15 centov za známku a neznámu sumu za poistenie "balíčka" na 50 USD, potom ho odovzdal poštovému doručovateľovi, ktorý chlapca doručil do domu jeho babičky vzdialeného asi jednu míľu.

Predpisy boli nejasné

Keď pošty od 1. januára 1913 začali prijímať zásielky nad hmotnosť štyroch libier, predpisy o tom, čo sa mohlo a nemohlo zasielať, boli nejasné. Ľudia okamžite začali skúšať limity zasielaním vajec, tehál, hadov a ďalších neobvyklých "balíčkov". Mohli teda nakoniec posielať poštou aj svoje deti? Technicky proti tomu neexistoval žiadna poštová predpis.

"Prvých niekoľko rokov doručovanie balíkov v tom bol trochu neporiadok," hovorí Nancy Pope, hlavný kurátorka histórie Národného poštového múzea. "V rôznych mestách prechádzali rôzne veci podľa toho, ako si ich poštmajster zrovna vyložil predpisy."

V začiatkoch americkej balíkové služby neexistovali jasné pokyny, čo môžete a nemôžete poštou zasielať.

Popeová vyhľadala sedem prípadov zaslanie detí poštovou službou medzi rokmi 1913 až 1915, počnúc dieťaťom z Ohia. Nebolo bežné zasielať svoje deti poštou, ale na dlhšie vzdialenosti bolo lacnejšie zaplatiť známky na železničnú poštové servis (Railway Mail), ako dieťaťu kúpiť lístok na osobný vlak.

Virálny fotografie boli vtip

Ľudia, ktorí poslali svoje deti poštou, je navyše neposkytli cudzím osobám. Mnoho rodín vo vidieckych oblastiach poznalo svojho poštového doručovateľa veľmi dobre. Avšak tieto dve virálny fotografie s pracovníkmi pošty s dieťaťom v poštovej brašni, ktoré kolujú online, boli zinscenované ako vtip. Poštár možná niesol v rukách bábätko, ktoré ešte nevedelo chodiť, ale rozhodne by nenechal dieťa s plienkami sedieť v hromade ďalšej pošty.

May Pierstorff, ktorá bola poslaná poštou. (Foto: Smithsonian National Postal Museum)

V prípade May Pierstorffové, ktorej rodičia ju vo februári 1914 poslali poštou do 73 míľ vzdialeného domu starých rodičov, bol pracovník pošty, ktorý ju poštovým vlakom doručoval, jej príbuzný. Rodičia z Idaho zaplatili 53 centov za známky, ktoré nalepili na kabát svojej takmer šesťročnej dcéry. Potom, čo sa Albert S. Burleson, generálny riaditeľ pošty, o tomto incidente (rovnako ako o ďalšom dopytu, ktorý niekto v tomto mesiaci ohľadom zasielania detí poštou podal) dozvedel, oficiálne zakázal poštovým pracovníkom prijímať osoby ako zásielky.

Nové nariadenie v zasielanie detí nezabránilo

Nové nariadenie napriek tomu hneď ľuďom v zasielanie svojich detí poštou nezabránilo. O rok neskôr týmto spôsobom odoslala žena svoju šesťročnú dcéru z ich domova na Floride do domu jej otca vo Virgínii. So vzdialenosťou 720 míľ to bola najdlhšia cesta dieťaťa poštou, ktorú Popeová vyhľadal. Na známkach stála 15 centov.

V auguste 1915 uskutočnila trojročná Maud Smithová prostredníctvom americkej pošty ako ľudská zásielka asi poslednú cestu tohto druhu. Jej prarodičia ju vtedy poslali 40 míľ cez Kentucky, aby navštívila svoju chorú matku. Potom, čo sa správa objavila v médiách, začal inšpektor John Clark z divízie železničnej pošty v Cincinnati prípad vyšetrovať a pýtal sa, prečo poštmajster v Caney v Kentucky povolil zaslanie dieťaťa poštovým vlakom, aj keď to bolo výslovne v rozpore s predpismi.

"Neviem, či prišiel o prácu, ale určite mal čo vysvetľovať," hovorí Popeová.

Hoci je Maud pravdepodobne posledným úspešne zaslaným dieťaťom, i neskôr sa ľudia ešte pokúsili poslať svoje deti poštou. V júni 1920 zástupca generálneho riaditeľa pošty John C. Koons zamietol dve žiadosti o zaslanie detí poštou s tým, že ich nemožno klasifikovať ako "neškodná živé zvieratá", napísali v Los Angeles Times.

Tip z eshopu Sueneé Universe

kyvadlo

Kyvadielko z ruženínu v tvare ihlanu (35mm) na striebornej retiazke (200mm). Slúži ako pomôcka pri získavaní odpovedí na životné otázky.

kyvadlo

podobné články