Národ v Lenu bohov (1. Diel)

13 02. 01. 2017
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Ivo Wiesner veril v poslaní českého národa a jeho presvedčenie o vedúcu úlohu nás Stredoeurópanov / Čechov, Moravanov, Slezanů, ale aj Slovákov / v blízkej budúcnosti sa vinie ako zlatá niť celým jeho dielom. Kniha Národ v Lenu bohov sa snaží ukázať spojenie medzi dneškom a dávnou históriou, ktoré dnešnému človeku v chvate / riadenom úmyselnom chvate / tohto sveta uniká. Čítajte prosím a nechajte na seba to čítané pôsobiť.

Boli naši predkovia údajní pohania či barbari, za aké je po dlhé stáročia neprávom označuje katolícky kléru a ním inšpirovaní historici hrajúci na germánskou nôtu?

Pojem "barbari" bol použitý už Grékmi pôvodne pre všetky národy, ktorých reči Gréci nerozumeli. Neskôr tento termín nadobudol až pejorativního význame zdôrazňujúci civilizačné nevyzretosť a menejcennosť niektorých etník prejavujúce sa hrubosťou, krutosťou a nevzdelanosťou.

Od Grékov toto poňatie v podstate prevzali aj Rimania, ktorí už za barbarmi považovali všetky národy a etniká neřímského pôvodu, hoci mnohé z nich nemali o nič horší kultúru než Rím samotný. Príkladom môžu byť predovšetkým Kelti. Keď kresťanská cirkev rímska získala koncom 4. storočia nl rozhodujúci vplyv v západnej časti rozpadajúce sa Rímskej ríše, vytvorila si veľmi pevný ideologický a mocenský kľúč k ovládnutiu vytvárajúca sa mocnej ríše germánskych Frankov.

Tým začína usilovnej a cieľavedomé prenasledovanie "pohanov", teda národov a etník ideu západného (rímskeho) kresťanstvo nevyznávajících. Katolícky klérus úzko spojený s obmenou panovníkmi začína používať ideu kresťanstva ako zásadný ideologické zdôvodnenie expanzie franskej ríše do pôvodného keltského a slovanského priestoru. Začína obdobie násilného šírenia západného (rímskeho) kresťanstvo "ohňom a mečom", predovšetkým do priestoru obsadeného západnými a prímorskými Slovanmi.

Koncom 6. storočia a najmä v období 7.-9. storočia je aj formujúcej sa český štát čelí tvrdému tlaku Frankov, usilujúcich o jeho ovládnutie a asimiláciu. Že v skutočnosti nešlo v podstate o šírení kresťanstva, ale o násilné ovládnutie nových priestorov a vytlačeniu miestneho obyvateľstva, svedčí skúsenosť s hrubou nevôľou a násilím, ktorému boli zo strany franského kléru vystavení vierozvestcovia Cyril a Metod, šíriaci ideu kresťanstva východnej verzie.

Keď rímski kňazi, napospol franského, či skôr už nemeckého pôvodu, vyháňa žiakmi oboch východných vierozvestcov z Čiech a Moravy, je českým panovníkom jasné, že idea kresťanstvo je len rúškom a zámienkou a že sa zreteľne mení v zápas nemeckého a českého živlu o vládu nad priestorom českého štátu. Tento zápas, trvajúci viac ako tisíc rokov, neskončil, iba dnes má civilizovanejší, nie však menej nebezpečné formy. Naivní sú tí, čo uveria hladké tvári a úlisným sľubom germanofilů okolo nás. Nemeckí panovníci a klérus vždy zaštítil svoje mocenské a koristnícke ambície tým, že spolu s kresťanskou ideou šíri medzi východnými "barbarmi" i tzv, "vyspelú" západnú kultúru.

Skutočnosť, že toto "šírenie kultúry" si vyžiadalo počas nespočetných Germánmi vyprovokovaných vojen veľa preliatej krvi a bezpočet životov, zostala trochu bokom. Ideológia šírenie západnej kresťanskej kultúry však bola a je dodnes založená na demagógiu, lži a nezriedka aj podvodu, ktoré mali dohromady nezvratne dokázať, že kultúra na východ od hraníc nemeckej ríše je nulová, bezcenná, nehodná pozornosti a východnej "barbarmi" je nutné usilovne civilizovat / prípadne rovno likvidovať /.

Bohužiaľ, tento duch demagógia občas zlučuje von aj dnes, a to aj vo vlastných radoch. Jednou z veľkých klamstiev, na ktoré bola stavaná nemecká ideológie nadradenosti a svätého poslania kolonizovať východnej území, bolo tvrdenie nemeckých šovinistom, že západné Slovania / rozumej predovšetkým české kmene / iba dočasne obsadili pôvodne germánska východnej území Čiech a Moravy. Z toho malo vyplynúť právo na východnej území, ktoré je nutné znovu osídliť germánskym prvkom. Lenže história hovorí niečo úplne odlišného.

V skutočnosti germánski Markomani a Kvádi, keď vytlačili z českého priestoru keltskej Boje, udržali priestor Čech necelých 30 rokov, priestor Moravy menej ako 50 rokov, a to ešte ovládli nížinné oblasti povodia Ohře, Labe a Vltavy, ale ostatné územie obsadiť nedokázali. V skutočnosti bol priestor Čiech a Moravy keltskou doménou najmenej od 8. storočia pred Kr. Faktom je, Že vytlačeniu Bojové prevyšovali Markomanmi a Kvádmi svojou vysokou kultúrou takmer všestranne a germánski dobyvatelia mnoho z keltskej kultúry prevzali.

Obľúbený mýtus o zaostalosti a nízkej kultúrnej úrovni západných Slovanov, šírený nemeckým katolíckym klérom, nesporne veľmi podstatne ovplyvnil aj českú katolícky ladenú inteligenciu, najmä v ranom stredoveku, ale bohužiaľ aj dnes.

Príkladom idey nadradenosti nemeckého prvku sa prejavuje už v Dalimilova kronike, kedy príchod Čechov je vysvetľovaný ako útek náčelníkov charvatm pred trestom za vraždu. "Tak zvaný Dalimil" vytýka našim predkom chýbajúce pevná rodinné putá, promiskuitu aj nedostatok tradícií. Napriek tomu aj do Dalimilových veršov prenikne aspoň vzdialený odlesk pravdivé skutočnosti, keď hovorí o našich predkoch ako o ľudu spravodlivom, spoločenskom, nehromadícím majetok, riadiacim sa prísne príkazy svojich starších, pričom je im cudzie krádež a lúpež.

Pravda o kultúrnej úrovni Keltov. Prečo nám historici klamú?

Podobná skreslenie sú však obsiahnutá aj v dielach moderných kresťanských autorov. Tak F. Turek vo svojom diele "Počiatky slovenskej vzdelanosti" na strane 20 hovorí toto: "Hoci technicky nadobudlo českej a slovenský Slovanstvo značné vyššie a v nových sídlach sa aj spoločensky skonsolidovalo, obraz jeho kultúry nedospel ešte stavu, kedy by stálo po boku svojim západným a južným susedom. Písma nepoznali a ich svetový názor, hoci mal už svoju etiku - vzdialenú však predstave romantikov o ich holubičia povahe - mal tiež rysy v podstate primitívne "/ koniec citácie /.

Lenže všetko bolo inak. Po porážke Markomanov a Kvádov a ich vytlačeniu z českomoravského priestoru počiatkom 1.století nl dochádza v skutočnosti k opätovnej konsolidácii keltského etnika v tomto priestore a upevnenie jeho kultúry ešte pred príchodom Nýsů.

Ako to bolo v skutočnosti s kultúrnou úrovňou Keltov? O Keltoch je k dispozícii dostatok správ najmä od gréckych a rímskych historikov. Tak Grék Diogenes Laertios sa pri svojich cestách medzi Keltmi zaujímal o keltskej školy, vedenej druidov, v ktorých bola vychovaná budúce keltská administratívne, vojenská a duchovné šľachta. Na otázku o náplni a zameranie štúdia dostal od druidského učiteľa túto odpoveď: "Učíme mladých ľudí ctiť bohov, nekonať zlé činy a za všetkých situácií sa správať čestne." Toto stručné objasnenie Laertiovi postačilo na to, aby vysoko ocenil duchovnú kultúru Keltov.

Mnoho údajov o keltských Galech uvádza Gaius Julius Caesar vo svojom diele "Zápisky o vojne galskej", bohužiaľ, nikdy sa nedokázal povzniesť nad trochu tendenčné prístup, plynúce zo záujmov vtedajší rímskej politiky.

V záujme objektivity treba upozorniť, že keltská spoločnosť bola pomerne výrazne diferencovaná. Najpočetnejšie vrstvou bol prostý ľud / ambakté /, ktorý mal len veľmi málo práv, avšak veľmi veľa povinností. Na ambakté dohliadali šľachtou vybraní úradníci spolu s vates, čo boli kňazi majúci nižší stupeň zasvätenia. Ďalšie pomerne nespočetnou skupinou bola správna a vojenská šľachta, ktorá bola slobodná, ale napriek tomu ju viazali veľmi prísne náboženské predpisy. Možno povedať, že táto skupina bola pod dosť prísnu kuratelou druidov.

Druidi tvorili veľmi úzku vrstvu duchovne vysoko vyspelých ľudí (mužov a žien), ktorí v podstate riadili všetko dianie v spoločnosti. Jedným zo základných predpisov bohov, ktorým druidi podliehali, bolo dohliadanie nad spravodlivú vládou šľachty nad "ambakté", nepripúšťajúce ich týranie a sociálnu biedu.

Presné vymedzenie úlohy druidov v keltskej spoločnosti je dodnes nejasné. Isté je, že druidi mali značný až rozhodujúci vplyv a obrovskú autoritu. Bol to zrejme dôsledok všestranne vysokého vzdelania a pestovaných výnimočných psychotronických schopností.

Organizácia spoločnosti nikdy nebola tak stroho centralistická, ako poznáme u Egypťanov, Inkov, Mayov, Árjov a ďalších národov. Kráľ bol zvyčajne druidom najvyššieho zasvätenia, ale vždy to nebolo podmienkou. V podstate sa druidská vrstva rozčlenená na skupinu kňazov najnižšieho zasvätení "vates", ktorí žili medzi ambakté aj šľachtou a uplatňovali priamo vôľu druidov najvyššieho zasvätenia.

Druhou skupinou druidské vrstvy boli "euhagové" poverenie predovšetkým službou bohom, veštením, vedením cirkevných obradov a činností, ktorú by snáď bolo možné priliehavo nazvať psychoterapiou. Bohužiaľ, o tejto skupine nie je veľa informácií k dispozícii, podobne ako o ženskej verzii druidov - drusadách.

Je dosť údajov o tom, že drusady boli povestnými veštkyne, liečiteľka a čarodejnicami. Spomínate na Krokovy dcéry? Kazi / Kasin, Kasan / podľa starých povestí poznala mnoho rastlín a vedela z nich pripravovať lieky a úspešne liečila neduhy aj zranenia. Teta / Tetas, Teten / preslávila múdrosťou, vedomostí náboženských obradov a mnohých tajomstiev bohov. Libuše / Liban / preslávená vešteckými schopnosťami a znalostí tajomstvá prírody. Myslím, že tieto keltské princeznej - drusady celkom zreteľne dokresľujú poslanie drusad.

Najváženejší a tiež najmocnejší a najviac tajomstvami zahalenú skupinou sú vlastné druidi, teda kňazi s vysokým a najvyšším zasvätením. Význam procesu "zasvätenie" musíme chápať skôr v zmysle dosiahnutia najvyššieho stupňa všeobecného i špeciálneho vzdelania. Druidov preto môţeme považovať za keltskú inteligenciu.

Podobnú organizáciu spoločnosti aj rozdelenie intelektuálnej vrstvy mali aj Árijci, a teda aj Nýsové. Počas exodu však Nýsové boli nútení mnohé sociálne a intelektuálne väzby v spoločnosti zjednodušiť v záujme prežitia. Protokeltové pravdepodobne uctievali Veľkú Matku, ktorej kult prevzali pri príchode do Európy.

V procese kryštalizácie keltskej entity sa vyvíjal aj keltský panteón. V jednotlivých obdobiach mali Kelti rôzne bohmi, ale najzávažnejšie postavenie pre takmer všetky keltské kmene mali tri bohovia: Taranis - boh slnka, blesku a hromu, býva prirovnávam ku staroegyptskému bohu bohov Atum, Teutates / Teutiorix / - boh lekárstva, vied, remesiel, obchodu , býva porovnávaný s egyptským Thowtem, Esus - boh vetra, prírody, podzemí, je prirovnávaný k Osirisovi.

3 základné etické princípy Keltov

Základným princípom v živote Keltov bola téza o jedinom pravom otcovi všetkých bytostí, ktorým je Najvyšší nepomenovateľné Bytosť, ktoré všetci bohovia podliehajú.

Druhým zo základných etických prvkov Keltov je téza o nesmrteľnosti duše ľudských bytostí. Druidovia učili, že ľudskému telu nie je vhodné venovať viac než len nevyhnutnú pozornosť pre jeho hladkú funkciu.

Po smrti nesmrteľná duša z tela odchádza a samo telo sa stáva bezcennou schránkou, ktorú je nutné čo najrýchlejšie vrátiť krajine. Mŕtve Kelti spaľovali a v duchu tejto tézy z odpadkového koša pohreby majú iba výnimočne votívny dary a to ešte nie príliš cenné.

Tretím základným etickým princípom Keltov je téza o reinkarnácii, čo znamená navrátenie nesmrteľnej duše po určitom období do novo rodiaceho sa človeka. Podstatou reinkarnácia je poznanie, že ľudská bytosť / duša / musí prejsť mnohými reinkarnáciami, aby sa zbavila zlých vlastností i návykov, brániacich dosiahnutie skutočného duchovného precitnutie - duchovnej dokonalosti. Podľa tejto tézy sú práve reinkarnácia a opakované životy tým skutočným peklom a očistcom, ktorým ľudská bytosť opakovane prechádza a zbavuje sa dôsledkov minulých zlých činov.

Pozn. redakcie: Je veľmi pozoruhodné (a iste nie-náhodné), že pôvodný originálny kresťanstvo hovorí prakticky to isté! Tieto základné pravdy (poznanie) nájdete ešte napr. U Origena než sa cézaropapežské katolíckej cirkvi podarilo túto pravdu potlačiť a ľudstvo definitívne zotročiť.

Týmito základnými etickými tézami sa Kelti tesne zbližujú s Árji, ktorých etické princípy poznáme oveľa lepšie z védskych písomných pamiatok. Je pochopiteľné, že tieto princípy sa vo forme základných téz uchovali aj v nyski entite, vstupujúci po dlhom exodu do priestoru Čiech, Moravy a Slovenska. Vieme s dostatočnou istotou, že české kmene prijímali tézu o nesmrteľnosti duše a mŕtve spaľovali, čím preukazovali, že ľudské telo po smrti je len opotrebovaný, prázdny a nie príliš cenný obal.

Uznávali existenciu nedefinované Najvyšší Bytosti, ktorej podliehajú a slúžia podriadení bohovia, ktorých povinnosťou je riadiť cesty a osudy ľudských bytostí. Predstava o opätovnom návrate nesmrteľnej duše do novo zrodených bytostí však nebola jednoznačne chápaná, skôr prijímali predstava, že duše mŕtvych žijú v blízkosti živých a chráni ich, ak sa im prejavuje úcta.

Rovnako ako starosumerské texty na doskách starých 5 tisícročia, tak i keltské tradície, sa zhodujú v tom, že každý človek má svojho strážneho ducha, ktorý je pridelený Najvyššia Bytosťou. U Nýsů túto strážnej úlohu preberajú duchovia predkov.

Mnohí historici hovoria, že Kelti nepoznali písmo, čo považujú za dôkaz ich nedostatočného kultúrneho vývoja, ak nie priamo barbarstvo. Lenže duch keltských povestí či mýtov, dochované artefakty keltskej kultúry a tradované základné etické princípy pred náš pohľad stavia Keltmi, ale aj Arje ako entity v mnohom smere výrazne prevyšujúce Rimanmi a Grékmi. Preto mnohého úplne pochopiteľne napadne neodbytná otázka: prečo Kelti nepoznali a nepoužívali písmo?

Vysvetlenie je pomerne jednoduché. Kelti prísne dbali na to, aby sa ich vedomosti nedostali do nepovolaných rúk. Dnes dosť presne vieme, že keltskí druidi najvyššieho zasvätenia sa medzi sebou dorozumievali a dôležité údaje zaznamenávali zvláštnym druhom písma, predstavujúce grafický záznam prastarého Jazyka Vtákov.

Tento jazyk bol v staroveku rozšírený medzi zasvätenými, vládcovia a duchovné elitou a zanikol bez toho o ňom čokoľvek určitého vieme. Podľa správ bol grafický záznam tohto univerzálneho starovekého jazyka, akési "latinčiny staroveku" odvodený z pôvodného základu, z ktorého sa neskoro ju vyvinuli čínske ideografickom znaky, ale aj mayské hieroglyfy, runové znaky germánskych kňazov a im podobné grafické znaky zriedka nachádzajúcou sa v oblastiach árijskej civilizácie .

Podľa tradície sa z tohto grafického kadlub oveľa neskôr vyvinulo hebrejské písmo a sanskrit. Stretávame sa aj s takou tradíciou, ktorá hovorí, že Číňania píšuci pomocou svojich znakov zhora nadol (od nebo k zemi) sú pôvodnému zdroju najbližšie. Hebrejci píšuci sprava doľava vraj prijali kultúru od východu, kdežto sanskrit je zapisovaný opačne, a teda vraj pochádza zo západu.

Ak by tieto tradície boli blízke skutočnosti, potom prastaré keltské záznamy sa uskutočňovali písmom totožným alebo blízkym prasanskrtu. To je však iba dohad. Faktom je, že druidi zakazovali akékoľvek grafické záznamy vykonávať, čo zároveň znamená, že mali čo skrývať. Znalosti potrebné k životu, tradície, povesti a ďalšie oznámenie bola uchovaná iba ústne a boli tým poverení druidi nižšieho zasvätenia, vyberaní a cvičenie pre schopnosť pamätania dlhých a rozmanitých textov.

Druidi poznali špeciálny spôsob záznamu informácie do "tvrdej" hmoty

Niekedy sa stretávame aj s názorom, že druidi poznali špeciálny spôsob záznamu oznámeniu do niektorých predmetov, najmä kameňov. Tým je vysvetľované, prečo bývalo v keltských svätyniach množstve kameňov nejasného účelu. Megalitická pole s týmto princípom majú tiež súvislosť vedľa astronomické funkcie. Vraj mnoho z týchto kamenných záznamníkov čaká na budúce generácie, ktoré ich dokážu dešifrovať. To by mohlo interpretovať s niektorými prastarými údajmi předegyptského staroby, ktoré sú doteraz považované za báchorky.

Podľa týchto správ vraj vtedy múdri ľudia poznali techniku ​​záznamu oznámenie do štruktúry akéhokoľvek odolného materiálu a princíp tejto techniky mal využívať princípy koherencia prenikavé duchovnej energie produkovanej ľudským mozgom. S ohľadom na naše súčasné technické znalosti o princípe záznamu zvuku i obrazu na báze štruktúrnych materiálových zmien to zas tak fantasticky nevyznieva.

Pozn. ragauian: Vstupujem do zaujímavého čítania o histórii osídlenia našej krajiny Keltmi a Nýsy so svojou malou vsuvkou ... to preto, že som mal možnosť na vlastnej koži spoznať, že táto záznamové zariadenie v kameni existujú.

V povestiach o prvých západných Slovanoch sa často stretávame s predmetmi nejasného určenia, s takzvanými "dedko". Historici im pripisujú kultový rolu blížiace sa úlohe dodnes uctievaných sošiek svätcov. Lenže do úvahy ešte pripadajú ďalšie role: predovšetkým tá, že "dědci" boli vlastne schránkami popola zosnulých predkov, ďalej možnosť, že "dědci" vlastne boli záznamníky dôležitých skutočných udalostí, ktoré bolo nutné v mysli entity uchovať.

Či boli "dědci" iba mnemotechnickú pomôckou, alebo či obsahovali informačné záznamy, možno dnes ťažko rozhodnúť. Teoreticky je možné oboje.

Keďže o kultúrnej úrovni vypovedá okrem iného aj sociálne organizácie entity a spôsob organizácie školení mládeže, venujme aj tomuto problému trochu pozornosti. Organizácia keltské rodiny bola veľmi podobná sociálnej štruktúre rodiny árijskej aj nyski. V čele rodiny stál otec, ktorý mal takmer neobmedzenú moc nad rodinou, ale aj plnú zodpovednosť za každého člena rodiny, za zabezpečenie zdroje obživy, bezpečie atď.

Keltské a nyski ženy boli muži považované za rovnocenné a požívali rovnaké práva a povinností.

V období bojových ťažení smrť otcov privádzala ich rodiny do existenčnej neistoty hroziace hladom. Ako keltské, tak i nyski spoločenstvo túto skutočnosť riešilo tvorbou polygamných rodín, kedy ovdovenej ženy so svojimi deťmi boli prijímané do plných rodín ako ich nedeliteľné súčasť.

Nad častou polygamností Keltov i západných Slovanov sa pohoršovali katolícki historici a túto skutočnosť považovali za dôkaz nízkej kultúrnej úrovne týchto entít ...

Lenže opak je pravdou. Prijatie ovdovených žien a ich detí do plnej rodiny je v zásade vysoko etický princíp, svedčiace o hlbokom spolucítenie a pocitu vzájomnej spolupatričnosti našich predkov.

Národ v Lenu bohov

Ďalšie diely zo seriálu