Národ v Lenu bohov (4. Diel)

30. 01. 2017
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Nositeľmi a šíriteľmi keltskej kultúry v českom, Moravskosliezskom a slovenský (západným) priestoru boli potomkovia prvé keltské vlny, ktorá k nám dorazila niekedy okolo 8. storočí pred Kr. Títo Kelti sa usídlili na vrchovinách a v podhorí hôr, v zalesnených územiach horných povodí našich riek.

Kelti - pôvodní obyvatelia územia Čiech, Moravy a Sliezska

Bol to ľud prinášajúci so sebou už vykrystalovanou duchovnú kultúru, pevnú sociálnu organizáciu a na svoju dobu veľmi pokročilé technické znalosti a zručnosti. Hlavné slovo mala kňazská elita - druidi, ktorá dohliadala aj na vojenskú a administratívne šľachtu. Prostý ľud "ambakté" bol vedený a vychovávaný v duchu vysoké sociálne i duchovné etiky k pracovitosti, vzájomnej znášanlivosti, poslušnosti náčelníkov a druidov a k uctievania bohov.

Druidi dohliadali na to, aby "ambakté" mal dostatok prostriedkov k spokojnému a dôstojnému životu a aby nebol týraný či utláčaný šľachtou. Druhá keltská, tzv. "Laténska" vlna Keltov prichádza do Čiech okolo 5. storočia pred. nl zo západnej keltskej domény mocného kráľa ambigu. V tej dobe sa západné Kelti rozmnožili tak, že ťažko nachádzali obživu. Vtedy kráľ ambigu rozhodol, že časť keltské populácie odíde na východ a juhovýchod. Vedením východnej kolóny poveril svojho synovca Segovesa (Segorixe) a žrebom mu bola určená cieľová oblasť Hercynského lesa. Druhou kolónu viedol synovec Běloves a prisúdená mu bola oblasť Talianska.

Títo "laténští" Kelti, ktorí vstúpili do Čiech, boli predovšetkým Bojové, na Moravu vstúpili Volk-Tektoságové a západné a stredné Slovensko osadili Kotinovi. Tieto novo prichádzajúci keltské kmene mali pre tú dobu typickú organizácii vojenskej demokracie kmeňov na pochode. Zjavne neprekrývali staršie Keltmi a usadzovali sa predovšetkým v nížinách a povodí českých a moravských riek.

Okolo roku 10-8 pr. Nl boli súbojov aj ďalšie kmene laténskej keltské kolonizácie z Čiech vytlačené Markomanmi az južnej Moravy Kvádmi. Vytlačiť keltskou populácii z prvé kolonizačné vlny Markomani ani Kvádi nemohli pre nedostatok času a síl. V Čechách sa Markomani neudržali ani tridsať rokov a po dvoch ťažkých porážkach hľadali ochranu pod krídlami Rimanov. Kvádi Moravu tiež opúšťajú asi po 50 rokoch.

Tak koniec 1. storočia zastihuje priestor Čiech, strednej a severnej Moravy a západného Slovenska očistený od germánskych kmeňov, ale aj od keltských "laténských" kmeňov Bojov a Volk-Tektoságů. Na západnom Slovenskom sa Kotínov v hornatých oblastiach udržali, z ostatného územia boli vytlačení do Nízkych Tatier a najmä do Slovenského Rudohoria.

Tieto územia si Kelti udržali až do príchodu Nýsů. Rad historikov sa do mnívá, že západné Slovania - slovenské kmene vstupovali do Českej kotliny, ktorá bola len nepatrne zaľudnená. Je to veľký omyl, pretože nepodporili pretrvávajúcou prítomnosť "halštatských" Keltov.

Príchod Nýsů - kmeňov západných Slovanov

Nyski kmene vstupujúci do Čiech, Moravy a Slovenska približne okolo polovice 6. storočia sú keltskými starousadlíkov prijímané priateľsky as otvorenou náručou ako pokrvní príbuzní.

Nyski kmene s Keltmi čoskoro splývajú a začína sa rodiť nový národ, v ktorého žilách prúdi rovnaký diel keltské a nyski krvi. Splnili sa tak starobylé keltské veštby o príchode východného ľudu, s ktorým Kelti vytvorí národ bohmi predurčený k vodcovské duchovnej úlohe, až príde čas.

Splynutie Keltov a Nýsů uľahčila skutočnosť, že sa vzájomne veľmi podobali ako brat bratovi. Boli statní, svetlovlasí až plaví, modrých či modrozelených očí, statoční, odvážni a tvrdošijní v boji. Kelti aj Nýsové mali dobré zbrane, ale siahali k nim až v krajnom prípade, keď nepriateľ iný argument nechápal. Nýsové aj Kelti donútení k boju prevyšovali protivníkov statočnosťou, houţevnatostí a bojovým umením.

Blízke povaha sa prejavovala aj vo veľkej obľube hostín spojených so zábavným rozprávaním, boli rozprávajúci a mali schopnosť veľké imaginácie. Radi prijímali novoty a ľahko sa naučili novým poznatkom aj zručnostiam. Milovali slávu, pestré odevy, ale aj víno a pivo z jačmeňa a chmeľu, ktorému hovorili "korma".

Lipli však na náboženských a etických tradíciách a svojich mŕtvych spaľovali. Keltky aj nyski mali rovnaké práva s mužmi, spolu s nimi bojovali a zúčastnili sa hostín, bez zadali svojej ženskosti. Keltky mali často výnimočné schopnosti, ktoré uplatňovali ako kňažky - drusady v liečiteľstve, veštenie budúcich dejov a pri bohoslužbách.

Splynutím Keltov s Nýsy prevzali ich potomkovia početné tradície, mýty i povesti, ktoré dochovali do dnešných dní. Až moderná archeologický výskum potvrdzuje ich keltský pôvod. Je to napríklad stará povesť týkajúce sa jaskyne "Býčie skala" v Moravskom krase, povesť o "Zlatom koňovi" v krasovej oblasti Berounska, ale aj povesť o spiacom vojsku v hore Blaník a ďalšie povesti tradované medzi prostým ľudom, pričom pôvod povesti bol časom zabudnutý .

Prekrásna až trochu mystická je dnes zabudnutá povesť o vyšehradskom dúhovom a zlatom trónu bohov. Početná stigmy starobylej keltskej kultúry nachádzame dodnes aj v našich tradíciách, ktoré sme prevzali od svojich predkov.

Kelti slávili počas roka dva hlavné sviatky: "Beltine" a "Samain". Sviatok Beltine bol zasvätený začiatku teplého ročného obdobia, kedy sa začínalo s vyháňaním dobytka na letné pasenie. Slávil sa na prelome medzi posledným aprílovým a prvým májovým dňom. Na kopcoch sa zakladal veľké ohňa, cez ktoré skákala najmä mládež a v tesnej blízkosti ohňa sa vodil dobytok. Očistný dotyk plameňov mal jednak spáliť minulé hriechy, jednak odvanout choroby a urieknutiu čarodejníc.

Ešte za môjho detstva sa na vidieku v noci na 1. mája "pálili čarodejnice", čo znamenalo zapálenie veľkých ohňov na najbližšom vrchu pri dedine. Mládež veselo šírili vysokými plamene s rozverným Vyskot, starí sa přihřívali v čo najtesnejší blízkosti ohňa. Len dobytok sa už okolo ohňa nevodil.

Dnes tento prastarý zvyk takmer zanikol. Sviatok Samain je keltským Novým rokom a slávil sa začiatkom novembra. Presný deň Samain určovali druidi podľa výsledkov astronomického pozorovania. Podľa starobylej tradície v deň Samain prichádzajú zosnulí medzi živých, aby sa potešili s príbuznými a priateľmi, spiace vojská vychádzajú z posvätných vrchov a ako prízraky cvičí a pripravujú sa k bojom.

V deň Samain žijúci zapaľovali sviece, u ktorých sa podľa tradície duše zomrelých ohrievajú. Je teda zrejmé, že Samain je v podstate totožný s našim sviatkom dušičiek. Menej významným keltským sviatkom bol Lugnasad a Imbolc. Lugnasad sa slávil okolo 1. augusta a oslavoval počiatok žatvy a úrody úrody. Vo väčšine našich krajov upadol do zabudnutia. Oproti tomu Imbolc vymedzoval predel medzi zimou a předjařím a slávil sa začiatkom februára, kedy už přicházívají prvej búrky. Môžeme teda Imbolc stotožniť s našimi Hromnice.

Toponymá prevzatá od Keltov

Okrem prevzatých keltských tradícií, povedome blízkych povahových prvkov, nás s keltskými predkami spájajú aj početná keltská toponymá. Toponymum je meno prírodného či umelého objektu v krajine pevne fixovaného, ​​ktoré nasledujúce populácie preberajú od predchádzajúcich. Pripomeniem niekoľko najznámejších toponym hôr: Sudety - v preklade Pohorie kancov, zahŕňajúce v užšom poňatí Krkonoše, Lužické a Jizerské hory. V širšom poňatí sa do Sudet ešte zahŕňajú Jeseníky a Orlické hory.

Hercýnsky les - niekedy tiež Arkynské hory, čo je v užšom poňatí Českomoravská vysočina, v širšom poňatí tradované Rimanmi je to horské pásmo tiahnuce sa od oblúku Dunaja v Nemecku až k Dunaju v Rakúsku (Český les, Šumava, Novohradské hory). Stotožnenie Hercynského lesa s dnešnou Českomoravskú vysočinou je evokované na základe spisov Klaudia Ptolemaia. Oškobrh - skomolenina keltského názvu Askiborgh az toho odvodeného názvu Askim-borghinské pohorie / Železné hory /.

Oveľa početnejšie sú toponymá riek: Iser - Jizera, Elbis - Labe, Oagara či Oharagh - Ohře, Foldah - Vltava, Oltavah - Otava, Dujas - Dyje, Danuvia - Dunaj, Msa či Mesa - Mže.

Meno mesta Loun pochádza z keltského Luna / lúky /, meno Náměšť má pôvod v keltskom nemethonu / priestor vyhradený sakrálnym účely, svätyne /. Meno moravskej metropoly podľa všetkého pochádza z keltského mená Eborodunon, meno Sušice z keltského Sutnakatun. Pomerne častá mená miest obsahujúci kmeň Týn majú pôvod v keltskom Dun či Tun, čo znamená trhovisko.

Podľa tradície má keltský pôvod aj mnoho ďalších názvov hôr a iných prírodných objektov, ako napríklad Říp, Šárka, Motol a ďalšie.

Naopak keltské meno Šumavy - Gabreta - upadlo do zabudnutia. Je pravdepodobne málo známe, že mnohé naše tradične úspešné odbory podnikania boli na naše územie už okolo 8. storočia pred. nl prinesené a rozvinuté Keltmi. V takých odboroch nie sme pôvodné, ale čerpáme zo štedrej pokladnice keltských predkov.

Zvyčajne sa tvrdí, že naša sklárstvo je dieťaťom benátskych sklárskych hút. V skutočnosti je to inak, pretože znalosť výroby a spracovania skla k nám prišla s Keltmi. Z radu prameňov vyplýva, že existovali dve keltská strediska výroby skla, kde bola výroba na veľmi dobrej technickej úrovni už v 1. storočí pred Kr. Jedným zo stredísk boli Čechy, druhým boli Benátky.

Naše preslávené juhočeskej gajdošov bude iste zaujímať, že vynález gájd a hry na ne patrí opäť Keltom a rozšíril sa v troch oblastiach: Škótsko, Bretónsko a juhozápadné Čechy. V Čechách sa dudáctví nielen udržalo dodnes, ale prijalo výrazný a autentický miestnej kolorit.

S Keltmi k nám prišla aj ťažba a výroba kovov. Kelti vedeli s vysokým výnosom ťažiť zlato, ale aj medené, strieborné a železnej rudy, az nich vyrábať rozličné zliatiny. Z ocele vyrábali vynikajúce meča, prilby a panciera už v 5. storočia pred. nl a až od nich výrobu a spracovanie železa prevzali Germáni. Železnej rudy ťažili Kelti jednak v Železných horách, jednak v Krušných horách na Chomutovsku. Cínové rudy zo sejpů a náplavov získavali predovšetkým v oblasti Bohosudova u Teplic a v západnej časti Slavkovského lesa. Miesta ťažby strieborných rúd nie sú spoľahlivo známa, ale pravdepodobne to boli Brezové hory pri Příbrami a Kutná Hora.

Technológiu výroby piva aj spôsoby jeho chmelenie k nám opäť prináša Kelti, poťažmo s výrobou jačmenného sladu, pestovanie chmeľu, jačmeňa a viniča. Niektoré teplomilnejšie odrody vínnej révy však na južnú Moravu a južné Slovensko prichádzajú s rímskymi légiami.

Pestovanie vína a výroba vínneho moku v Čechách však nikdy nedosiahla takého rozšírenia ako výroba piva, pred vínom bola dávaná pred nosť skôr medovine.

Povesti, báje a mýty - ich spoločné korene

Podobný charakter ako toponymá majú aj povesti, báje a mýty, ktoré majú obvykle úplne určitú topografiu. Pôvodné keltské verzie boli v minulosti často násilne prispôsobované potrebám katolíckej cirkvi, a tak keltský pôvod býva zastrený. Spomeniem sa o troch známych povestiach, z ktorých sa do dnešných dní v povedomia ľudu udržala len povesť o Blanická vojsku a povesť o jaskyni Býčie skala v Moravskom krase. Tretia keltská povesť o dúhovom zlatom tróne bohov sa vzťahuje k Vyšehradu a dávno zmizla z ľudského povedomia.

Veľký Blaník je starodávne keltské Dubu, kde druidi niekedy okolo roku 500 pred Kr. Vybudovali významný nemethon, chránený dvojitými hradbami. Veľký Blaník leží v blízkosti známej geologickej poruchy Blanická brázda, svedčiace o kedysi mohutnej geologickej činnosti v tomto kraji. Masív Blaníku je pretkaný sieťou puklín, z ktorých niektoré siahajú do značných hĺbok a kedysi podľa nich vyvieral mocný liečivý prameň, ktorý bol druidov uctievaný ako zdroj božské sily a zdravia.

Povesť vzťahujúce sa k Blaníku hovorí o tom, že jedného dňa sa k nemethonu priblížilo silnej nepriateľské vojsko sliediaci po koristi. Väčšina pôvodnej posádky určené k ochrane nemethonu bojovala kdesi ďaleko proti hlavným silám nepriateľa a k obrane zostala necelá stovka obrancov, z ktorých väčšia časť mala nevyhojená zranení z predchádzajúcich bojov. Druidom bolo jasné, že proti silnému nepriateľovi nemožno nemethon ubrániť, a preto bolo nutné získať čas na dôkladné ukrytie posvätných predmetov i pokladu určeného bohom. Veľkňaz žiadal vojakov, aby bojovali tak dlho, kým nezaznie hlas vojnového rohu.

Každému vojak podal kalíšok posvätnej vody z prameňa a nedohojené rany omyl. Beda, choroby rýchlo ustupujú, rany sa zaceľujú a prestávajú bolieť. So silou levov sa vojaci vrhajú na oveľa početnejšieho nepriateľa. Boj je dlhý a krutý, slnko zapadlo a medzi mŕtvymi bojuje malá skupinka posledných vojinu, nepriateľ otrasený zúrivosťou obrancov ustupuje tak rýchlo, že sa ústup podobá úteku. Z rán tryská krv as ňou uniká život, zbraň vypadáva z ruky, medzi mŕtvymi už nie je živých, keď z hĺbky šera zaznie dutý zvuk rohu volajúci vojakov späť.

Nikto sa nedvíha, lebo mŕtvi sa riadi inými zákonmi. Spln mesiaca osvetľuje prízračným svetlom bojisko plné mihotavých tieňov, odleskov i zvukov a hlas rohu volá k návratu. Tiché ržání koní a cinkanie zbraní a výstroje postupne doznieva v otvorenej skalnej bráne pri úpätí nemethonu, ktorá sa za posledným tieňom ticho zatvára.

Ranná síranov nachádza iba podupaný bojisko posiate mŕtvymi telami nepriateľa, avšak z obrancov ani jediného. Vždy o polnoci v deň Samain sa skalná brána otvára, vojsko vychádza a do spevu kohúta cvičí na bývalom bojisku, načo sa opäť vracia do podzemia Blaníku a celý dlhý ľudský rok trávi v spánku. Až v čase ohrozenia vojsko vyjde v plnej zbroji, aby zahnalo dotierajúceho nepriateľa.

Prechádzajú veky, nemethon už dávno zanikol az dvojitých hradieb veľa nezostalo, zanikol posvätný prameň, ale povesť o spiacom vojsku v vnútri Blaníku, odovzdávané z pokolenia na pokolenie, žije do dnešných dní ako pamiatka na dávne keltské predkov. Doba vzniku tejto povesti sa viaže ku koncu "laténského obdobie", kedy keltskí súbojov boli ohrozovaní útokmi germánskych Markomanov.

Národ v Lenu bohov

Ďalšie diely zo seriálu