Národ v Lenu bohov (6. Diel): Českému národu je vnútená katolícka kresťanská viera

14. 02. 2017
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Ak tak podrobne hovorím o Libuši, bolo by chybou nespomenúť sa tiež o skvelom poklade, ktorý prináša venom rodu Přemyslovcov. Traduje sa, že tento poklad je dosiaľ skrytý v hĺbke Vyšehradu a spolu s dúhovo žiariacim zlatým trónom v budúcom čase raz vyjde na povrch. Venn časť pokladu bola přemyslovským panovníkmi ďalej rozmnožovať.

Ak niekedy panovník v núdzi časť pokladu vyzdvihol, tak desaťnásobok čoskoro vrátil. Mnoho cudzích kráľov a dobrodruhov sa tento poklad snažilo získať, ale bez úspechu. Miesto jeho uloženie vošlo do hrobu spolu s posledným Přemyslovci zrodeným "po meči". Ako úžasný to musel byť asi poklad, môžeme ťažko odhadnúť z veľkosti, vzácnosti a čistoty drahých kameňov, zasadených v korunovačných klenotoch českých kráľov, ktoré vraj boli z přemyslovského pokladu na tento účel kedysi vyzdvihnuté.

Najprv pre Václavov korunu, z ktorej boli prevzaté aj do korunovačných klenotov kráľa českého a rímskeho Karla, toho mena štvrtého. Ide o skupinu obrovských spinelov, rubínov a zafírov, napospol pochádzajúcich z Orientu, aj keď je možné, že niektorý zo zafírov pochádza z Jizerských hôr od zafírového potoka.

Iste mnohého čitateľa napadne, odkiaľ Liban Venny poklad získala. Je pravdepodobné, že to bola časť pokladu vyšehradského nemethonu, ktorá bola daná aj venom novému budúcemu národu, pokiaľ nešlo o celý poklad svätyne. O značnom starobe drahokamov svedčí okrem iného aj prastarý a nie príliš dokonalý spôsob opracovania do nepravidelných "Mugla". Tak tvrdé a húževnaté kamene ako sú rubíny a zafíry sa museli starým majstrom brúsičom naozaj ťažko opracovávať.

Podľa tradície vložila Libuše pred svojou smrťou na poklad ochrannú kliatbu, vzťahujúce sa aj na korunovačné klenoty. Podľa tejto kliatby zahynie zlú smrťou každý, kto vystrie na dedičstvo národa svätokrádežnom ruku. Z tvrdého osudu Heydricha sa dá usúdiť, že Libušina kliatba pôsobí do dnešných čias.

Prechádzame Ak dejiny Čiech a Moravy i Sliezska, míňame dlhý rad posvätných i pamätných miest, majúcich úzky vzťah s dobrými aj zlými časmi nášho národa. Námatkovo spomeňme na Říp, Vyšehrad, Kaňk pri Kutnej Hore, Veľký Blaník, vrch Tábor u Nemějic, Budeč, Hostýn a ďalšie. Dnes s prekvapením zisťujeme, že väčšina z tých miest bola ešte pred príchodom praotcov významnými svätyňami. K rade z nich sa vzťahujú starodávne keltskej povesti aj proroctvo, ktoré sa v generáciách neskorších usadlíkov udržali ústnym podaním dodnes.

Bohužiaľ, aj niektoré boli v období usilovnej katolizácie prispôsobené cieľom rímskokatolíckej liturgie, ako napríklad Hostýn. Táto svätyňa bola pôvodne zasvätená Veľkej Matke (Isis), symbolizované ženou zahalenú od hlavy po päty v tmavomodrý až čierny plášť, stojaci na obrátenom polmesiaci, obklopenú plejádou hviezd. Tento symbol má mať závažnú kozmickú súvislosť so Zemou, ale doteraz úspešne vzdoruje pochopenie. Intenzívnym pôsobením jezuitov a rímskokatolíckeho kléru v stredoveku bol kult Veľkej Matky upravený násilne na Mariánsky kult, ale pretože symbol mesiaca a hviezd nebol pochopený, bol ako neškodný ponechaný.

Tradícia Veľké Matky Isidy je veľmi stará, údajne viac než 5000 rokov. Dodnes nie je jasné, kde táto tradícia má svoju kolísku, ale vieme, že mala veľké rozšírenie v západnej Európe, najmä vo Francúzsku. Tu bola nazývaná Milostiplné Veľkou Matkou, ktorej tradíciu prevzali Prakeltové a stotožnili ju s Čiernou pannou Isis. Aj tu vplyvom kresťanstva pôvodné kult Veľkej Matky prekryl Mariánsky kult.

S prvými Keltmi prichádza kult Veľkej Matky aj do strednej Európy, asi okolo počiatku 1. tisícročia pr. nl, as ním sa spájajú najstaršie kultové miesta Keltov, predovšetkým Vyšehrad a Hostýn. V týchto svätyniach sa tento prastarý kult udržal aj po príchode mladších Keltov s mladšou tradíciou bohov Taranis, Teutates a Esua. Prinajmenšom začiatkom 2. tisícročia pred Kr. bol kult Veľkej Matky rozšírený v oblasti Egypta, Mesopotamia, Cypru, Kréty, ďalej na Balkáne, v Baludžistanu, Elam a ďalších krajinách.

Zmienky o Veľkej Matke obsahujú aj árijskej Védy, najmä Purány a Tantrická písma. Zrejme sa ale nešlo o árijskú tradíciu, ale o tradíciu v transpozícii, či zaznamenanú Árji pri ich vstupe do uvedených oblastí. Vzhľadom na tieto skutočnosti si myslím, že kult Veľkej Matky je odleskom náboženského hnutia širokého dosahu, ktoré kvitlo prinajmenšom na euroázijskej kontinente až do katastrofy okolo roku 3449 pnl V Indii je Veľká Matka nazývaná Déví (Bohyňa) a často býva stotožňovaná s Parvati a Kálí (obe boli manželkami Šivu), ale aj s inými miestnymi božstvami pod menami Uma, Gauze, Ambilee, Durga, Minakši a podobně.Hinduisté personifikuje Veľkú Matku ako životný prasilu "sakti", bez ktorej je život vylúčený.

Maloázijskej národy Veľkú Matku poznajú ako Kybele (CYBELE), Gréci ako Rheu alebo MEGAL Mater Theon Idaia (Veľká Matka bohov z Idy). Od Grékov tento kult prebrali aj Rimania pod menom Cybele, alebo Magna Mater Deum idaea. Toľko na vysvetlenie k tomuto obdivuhodného fenoménu pojícímu sa aj k našej krajine.

 

Iný podivný problém súvisí so značným rozšírením miestneho názvu "Libuše", či z koreňa tohto mena odvodeného. Zdá sa, že buď súvisí s keltskými svätyňami drusad, akýmisi keltskými ženskými kláštory, alebo sa jedná opäť o počeštené pôvodne keltské toponymum (Liban). Obvyklým atribútom týchto ženských nemethonů (alebo snáď věštíren) je posvätný prameň majúci podľa tradícií aj značné liečivé vlastnosti.

Spomeňme aspoň Libušín pri Prahe, Libuš u Prahy, Libeň, Libuše pri Starej Kouřimi. Ponúka sa domnienka, že keltský kmeň "lib" bezprostredne súvisel s vešteckú kultové funkciou drusad a až neskôr sa stotožnil s menom. Pripomeniem, že Liban - Libuše bola váženou a známou veštkyňou. Ide zrejme o analógiu mená Sibyl, teda skôr špecifické pomenovanie spoločenskej funkcie.

Keltské svätyne predstavujú fenomén nemajúce obdobu v ničom, čo poznáme o všetkých náboženstvách a sakrálnych centrách. Fenomenálny je práve zistená a stále viac potvrdzovaná skutočnosť, že nemethony boli viazané na úplne určitej časti zemského povrchu, pričom obvyklým vonkajším atribútom bol posvätný prameň, majúci liečivé a očistné vlastnosti. Nemethony len výnimočne predstavovali jednoduché, najčastejšie drevené stavby, väčšinou to boli prírodné priestory jednoducho ohradenie, pri mykající sa k vlastnému centre, ktorým bol prameň. Niektoré nemethony boli pomerne rozsiahle a vážené, iné boli skôr malé svätyne miestneho záujmu.

Prameň bol chránený mohutnými starými stromami, najčastejšie duby. Rozbor problematiky nemethonu ukazuje, že základným analógovým javom spoločným pre naprostú väčšinu keltských svätyňou je veľmi zložitá geologická stavba podložia, najmä potom rozsiahla poruchová a zlomová pásma s veľkým hĺbkovým dosahom. Tieto zlomy privádzali k povrchu z veľkej hĺbky pramene, ktoré však nemali dlhý život. Príčina bola v malej geologickej (či skôr tektonické) stabilite pramenných ciest, ktoré sa prejavovali početnými zmenami zlomových pásiem, v dôsledku ktorých dochádzalo k zužovaniu a uzatváranie prívodných trás prameňov. Preto dnes na väčšine nemethonů už pramene nenachádzame, alebo ide o pramenisko povrchová.

Do povedomia sa v súčasnosti postupne prebojovali podivuhodné poznatky o takzvaných "dračích žilách", čo sú laicky vzaté pásma zemského povrchu vyžarujúci akúsi energiu, veľmi neblaho pôsobiace na človeka i ostatné živé tvory. Zo starých správ vieme, že dračie žily poznali už starí Číňania / ostatne od nich pochádza tento podivný termín) a efektívne ich vyhľadávali pomocou virgule /.

Aj keď moderná veda doteraz nedokázala vysvetliť podstatu a pôsobenie týchto bionegativních geopatogénnych zón, nie je o ich nežiaducim až nebezpečnom pôsobenia žiadna pochybnosť. Dnes ide v podstate o to, ako tieto bionegativní oblasti čo najpresnejšie vymedziť, aby ľudia neprichádzali s nimi do trvalejšieho kontaktu. Všeobecné pôsobenie

bionegativních zón možno opísať ako znižovanie vitálne sily človeka, prejavujúca sa rozladením obranného mechanizmu, a tým prichádzajúceho častého ochorenia, ale aj zhoršovanie priebehu banálnych chorôb, pomalé hojenie rán, manifestácie latentných duševných chorôb či rakoviny a podobných javov.

Bionegativní zóny neblaho pôsobí i na zvieratá, ktoré strácajú reprodukčnú schopnosť, alebo narodená mláďatá majú vysokú úmrtnosť, často sa objavujú choroby a fyziologické poruchy, u kráv klesá dojivosť aj kvalita mlieka atď. Pramene vyvierajúce / najmä / v oblastiach kríženia bionegativních zón nie sú použiteľné ani na pitie, ani na prípravu potravy, pretože negatívny faktor sa v nich zjavne koncentruje, takže vlastne môžeme hovoriť o fenoméne "mŕtve vody".

Systémové analýzy problematiky bionegativních zón naznačujú, že tieto vlastnosti sú viazané opäť na tektonicky silne porušenej úseky zemského povrchu a najmä na kríženie zlomov a poruchových pásiem. V úplnej väčšine však ide o tektonické poruchy plytké alebo neveľkého hĺbkového dosahu poriadku stoviek metrov. Tieto zóny dokáže rad ľudí identifikovať virguľou či kyvadielka, ale niektoré osoby prejavujú aj zreteľnou psychosomatickú reakciu pri bezprostrednom priblížení k zóne. Pozoruhodné však je, že tí istí ľudia môžu identifikovať obdobne výraznú reakciu virgule aj v bývalých priestoroch keltských svätyňou, ale smer sily vychyľujúce virgule je práve opačný, ako v oblastiach bionegativních zón.

Dnes je zrejmé, že keltskí druidi sa neklaňali prameňom či stromom, ako im najmä katolícka náboženstvo vytýkajú, ale uctievali onú podivuhodnú energiu, ktorá z vôle bohov prýšti z veľkých krajinských hĺbok na povrch. Tradované až neuveriteľné liečivé vlastnosti vody prameniacej v takej oblasti priamo vedie k téze o existencii vysoko priaznivo pôsobiaci energiu, teda biopozitivním faktora, ktorý je obsiahnutý aj v pramenitej vode takej oblasti.

Potom môžeme celkom dobre hovoriť o fenoméne "živej vody". Dochované tradície tiež hovorí o vynikajúcich liečiteľských schopnostiach druidov, ktorí dokázali skutočné divy s obyčajnou vodou načerpanou z posvätného prameňa. Nie je to však iba priaznivo ovplyvnená štruktúra vody, zjavne je aj priaznivo ovplyvnený vzduch, hoci ionizáciu nemožno od ostatného okolia odlíšiť. Často možno pozorovať v aktívnej oblasti nemethonu aj veľmi bujnú a zdravú vegetáciu minimálne trpiaci škodcami aj chorobami as obľubou ju vyhľadávajú hniezdiace vtáky.

Bionegativní pôsobenia relatívne plytkých zón možno vysvetliť najmä tzv. "Kondenzátorovým efektom", hromadiacim významné až biologicky nebezpečné množstvo kladného náboja. Dosky kondenzátora tú zastupujú plochy zlomov, dielektrikum potom obvykle nízkou mineralizáciou, a tým pádom málo elektricky vodivá voda. Hodnoty kladného elektrického poľa môžu v bionegativních zónach dosahovať značných hodnôt.

 

Keď uvážime, že dnes už nikto nepopiera biologicky negatívne pôsobenie kladného elektrického poľa na ľudský i zvieracie organizmus, je zrejme toto vysvetlenie podstaty bionegativních zón postačujúce a prijateľné.

Elektrostatické (kulombovské) účinky náboja takéhoto zemného kondenzátora sú dostatočné na to, aby vybudila mechanickú reakciu virgule, špirály či kyvadielka. Na týchto reakciách sa bezprostredne svalstvo osoby nezúčastňujú. Virguľou teda v podstate identifikujeme existenciu a hranice poľa s kladným nábojom. Táto skutočnosť má zjavne všeobecnejší platnosť, pretože pomocou tejto prastarej techniky možno identifikovať v prírode nielen existenciu zvodnených puklín, ale aj puklín obsahujúcich namiesto vody kovové rudy.

Analógovým znakom je vysoká hodnota permitivity (dielektrickej konštanty) vody a rúd kovov. Ako vieme, veľkosť náboja v elektrickom kondenzátore, je priamo úmerná veľkosti plochy kondenzátora a hodnote permitivity prostredia medzi kondenzátorovými doskami. Za správanie virgule je teda v podstate zodpovedná elektrická sila, ktorú na seba pôsobia dva náboje (rozumej dve polia) tak, ako nám to hovorí známy coulombov zákon. Jedným zdrojom náboja (pole) je vlastná geologická porucha, druhým je osoba držiace virgule, na ktorej hrote sa zhromažďuje náboj vytváraný onou osobou.

Čím táto osoba je schopná vytvoriť väčší náboj, tým citlivejšie na zemskej poruchovej pole reaguje virgule. Teoreticky osoby neschopné vyvíjať na povrchu tela dostatočný elektrický náboj, nie sú schopné efektívne pracovať s virguľou a takých ľudí je podstatná väčšina (75-80%). Možno to však vhodným spôsobom riešiť pomocou toho, čo pozná dnešný elektronika, ale to je už iný súdok.

Väčšina ľudí citlivo pracujúcich s virguľou (tzv. "Senzibilov") generuje značný povrchový náboj, takže na nabité pole poruchových zón virgule v ich ruke reaguje prudkým pohybom. Takýmto spôsobom väčšinou bude reagovať virgule sensibilů v miestach doteraz aktívnych biopozitivních zón keltských nemethonů. Zdá sa, ţe značný počet bývalých keltských nemethonů má doteraz pomerne silno aktívnej biopozitivní zóny, aj keď napríklad prameň vyschol.

Ľuďom přestálým chorôb, oslabeným dlhú chorobou, ale aj osobám psychicky labilným, osobám silne stresovaným, ale aj všetkým ľuďom a predovšetkým malým deťom a budúcim mamičkám nemožno inak, než veľmi vrelo odporučiť kľudné prechádzky a pobyt v priestoroch bývalých nemethonů.

Veľmi blahodarne pôsobí, vykonávame ak tu psychické koncentrácie, ba aj prosté meditácie. Majte však na mysli, že tieto miesta sú doteraz prastarými chrámy, kde medzi človekom a Bohom nemá byť nič iné ako dôvera, pravda a láska. Vstupujte do týchto miest s otvoreným čistým srdcom, odmenou obdržíte duševný pokoj aj zlepšené zdravie.

Majte v úcte tieto miesta a nedovoľte nikomu ničiť je alebo poškodzovať. Je to dedičstvo, ktoré dodnes nevieme plne oceniť. Citlivému pozorovateľovi nemôže ujsť, že väčšina preslávených pútnických miest sú prastarými keltskými nemethony, ktoré si v minulosti prisvojila rímskokatolícka cirkev, pretože veľmi dobre pochopila ich význam.

Dochované dávnej keltské mýty, povesti, ale aj toponymá a nemethony sa nám teraz javí v inom svetle, pretože dosvedčujú nielen minulý priamy úzky kontakt nýského a keltského prvku, ale aj ich splynutie v nový národ zalidňující dnes územie Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska.

vnich zón možno opísať ako znižovanie vitálne sily človeka, prejavujúca sa rozladením obranného mechanizmu, a tým prichádzajúceho častého ochorenia, ale aj zhoršovanie priebehu banálnych chorôb, pomalé hojenie rán, manifestácie latentných duševných chorôb či rakoviny a podobných javov.

Bionegativní zóny neblaho pôsobí i na zvieratá, ktoré strácajú reprodukčnú schopnosť, alebo narodená mláďatá majú vysokú úmrtnosť, často sa objavujú choroby a fyziologické poruchy, u kráv klesá dojivosť aj kvalita mlieka atď. Pramene vyvierajúce / najmä / v oblastiach kríženia bionegativních zón nie sú použiteľné ani na pitie, ani na prípravu potravy, pretože negatívny faktor sa v nich zjavne koncentruje, takže vlastne môžeme hovoriť o fenoméne "mŕtve vody".

Systémové analýzy problematiky bionegativních zón naznačujú, že tieto vlastnosti sú viazané opäť na tektonicky silne porušenej úseky zemského povrchu a najmä na kríženie zlomov a poruchových pásiem. V úplnej väčšine však ide o tektonické poruchy plytké alebo neveľkého hĺbkového dosahu poriadku stoviek metrov. Tieto zóny dokáže rad ľudí identifikovať virguľou či kyvadielka, ale niektoré osoby prejavujú aj zreteľnou psychosomatickú reakciu pri bezprostrednom priblížení k zóne. Pozoruhodné však je, že tí istí ľudia môžu identifikovať obdobne výraznú reakciu virgule aj v bývalých priestoroch keltských svätyňou, ale smer sily vychyľujúce virgule je práve opačný, ako v oblastiach bionegativních zón.

 

Národ v Lenu bohov

Ďalšie diely zo seriálu