Najdlhšia laboratórne experiment v histórii

24. 06. 2020
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

Viskoelastický polymér, smola (živice), je jednou z najhustejších kvapalín na Zemi. Tento experiment je zdanlivo triviálne a dôvod k nemu pádny - meranie toku a viskozity smoly (väčšinou bitúmenu) za starostlivo stanovených podmienok a pod dohľadom webovej kamery.

Deväť kvapiek smoly od roku 1930

Neobvyklý pokus, ktorý v roku 1927 začal profesor Thomas Parnell z University of Queensland v austrálskom Brisbane, mal za cieľ preskúmať vlastnosti smoly. Smola je pri izbovej teplote zdanlivo pevná a ľahko rozbitné jediným úderom kladiva. Profesor bol však odhodlaný dokázať, že v skutočnosti existuje v kvapalnom skupenstve.

Príprava experimentu trvala roky. Parnell zahrial kus smoly, umiestnil ho do uzatvorenej lievika a trpezlivo čakal tri roky, než sa v ňom smola "usadila". V roku 1930, keď sa rozhodol, že smola už je dostatočne hladká, odrezal dno lievika a materiál začal extrémne pomalým tempom kvapkať.

Parnell bol svedkom iba dvoch kvapiek, prvý v roku 1938 a druhej deväť rokov potom v roku 1947, rok pred svojou smrťou. Zomrel v roku 1948. Napriek tomu experiment pokračoval a od tohto roku pribudlo iba deväť kvapiek. V roku 2000 k nemu bola umiestnená webová kamera, ktorá mala dohľad nad kvapkaním uľahčiť. Bohužiaľ však technické problémy po výpadku prúdu spôsobili, že jej ďalšie kvapka unikla. Dnes je možné sledovať experiment v priamom prenose.

Thomas Parnell z University of Queensland, c. 1920. Foto s láskavým dovolením archívov University of Queensland - CC BY 4.0

Smola je fantastických 230 miliardukrát viskóznejšie ako voda, intervaly medzi kvapkami majú priemerné trvanie ôsmich rokov, preto zvážte, na ktorý rok si vsadíte. Očakáva, že desiata kvapka kvapne niekedy v 20. rokoch 21. storočia.

Po siedmej kvapke to trvalo viac ako 12 rokov, než sme boli svedkami tej ďalšej. Od tej doby sa experiment ukázal ako pomerne nepredvídateľný kvôli meniacim sa premenným, ako sú teplota či klesajúci tlak zo zvyškovej hmoty v lieviku po odkvapnutie niekoľkých kvapiek. Vlastne je to celkom zábavné, a to robí zábavným aj celý vedecký pokus.

"Experiment s kvapkajúcej živicou", demonštrujúci viskozitu bitúmenu. - Foto University of Queensland a John Mainstone - CC BY-SA 3.0

Vysvetlením pre náhlu zmenu viskozity je inštalácia klimatizácie po rekonštrukcii budovy v 80. rokoch. Toto proces dramaticky spomalilo, pretože klimatizácia znížila priemernú teplotu v miestnosti a nepriamo tak prispela k predĺženým intervalom medzi kvapkami, nehovoriac o variabilite ich veľkosti a nejednoznačnom tvarovanie.

Profesor John Mainstone, druhý garant experimentu v Queenslande sa cez to všetko rozhodol podmienky nemeniť a nechať všetko tak, ako určil profesor Parnell, aby bola zachovaná tá najlepšia vedecká integrita pokusu. Pokus je tiež uvedený v Guinnessovej knihe rekordov ako najdlhší laboratórne experiment na svete.

Dechtová jama Tierra La Brea, Trinidad.

Ďalší podobný experiment

Ďalšie experiment s kvapkaním smoly sa začal na Trinity College v Dubline v roku 1944. Je to mladší verzia Parnellova experimentu. Údajne to bol Ernest Walton, nositeľ Nobelovej ceny a profesor fyziky na Trinity College.

V roku 2005 získal garant z Queenslandského experimentu John Mainstone spolu Thomasom Parnellom Ig Nobelovu cenu za fyziku. Je to akási paródia na Nobelovu cenu, ale v žiadnom prípade nie je ponižujúce alebo zosmiešňujúce povahy. Nobelova Ig cena sa viac zameriava na nezvyčajné vedecké experimenty a prelomové objavy, ktoré sú zdanlivo triviálne, ale stále výrazne prispievajú k vede a podnecujú prahnutie po vedomostiach.

Experiment s odkvapkávaním smoly na University of Queensland. Predchádzajúci garant projektu profesor John Mainstone (fotografia urobená v roku 1990, dva roky po siedmej kvapke a 10 rokov pred ukápnutím ôsmej kvapky). - John Mainstone, Queenslandské univerzita - CC BY-SA 3.0

Profesor Mainstone zomrel po mŕtvici 23. augusta 2013 vo veku 78 rokov. Funkcia garanta bola potom odovzdaná profesorovi Andrew White. Po udelení ceny Ig Nobel Prize Award vyzdvihol Mainstone profesora Parnella za nasledovné:

"Som si istý, že Thomas Parnell by bol polichotený, keby vedel, že ho Mark Henderson považuje za hodného Ig Nobelovej ceny. Príhovor profesora Parnella by samozrejme musel oceniť nový rekord, ktorý bol týmto vytvorený, a to za najdlhšiu dobu medzi prevedením kľúčového vedeckého experimentu a udelením ceny, či už ide o Nobelovu alebo Ig Nobelovu cenu. "

Tipy z e-shopu Sueneé Universe

Grazyna Fosarová-Franz Bludorf: Svet nad priepasťou

Autorská dvojica je známa českým čitateľom z predchádzajúcich publikácií: Intuitívne logika, Chyby v matrix, Predurčené udalosti a Fakty o prevteľovaní. Tentoraz varujú pred možným ohrozením existencie ľudstva. Autori predkladajú dokumenty o nebezpečných špionážnych aktivitách alebo kybernetickej vojne. Upozorňujú na posun magnetických pólov.

podobné články