Nočná smena

15. 07. 2013
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

"Tak čo Ľudovítovi, dáme ešte jednu rundu?" Usmial sa na kolegu Pepík Řebíček.

Ludvík, pamätá svojich zásad bol zdržanlivý v zábave i pitie. "Už som mal dve," povedal a prelial do hrdla posledný zvyšok peny z dna svojho pulitru.

"Vilda!" Skríkol Pepík na krčmára Vilíma. "Ranu nám sem ešte dve, chlapče plešatá!" ¨

On totiž Josef mal svoju vlastnú reč a v nej "nie" znamenalo zhruba: "bojím sa svojej prirodzenosti" a "už mi to stačilo" si vykladal ako: "som príliš kultivovaný, než aby som si pripustil svoju animálne túžbu."

S ohľadom na tento rys, o ktorom vedela len hŕstka Pepíkových najbližších kolegov zo smeny, bolo treba postupovať v jeho expanzívna spoločnosti obozretne, inak sa to neobišlo bez následkov. O tom mohli rozprávať napríklad Ruda s Jožkom. Oni teda rozprávali, len im pri tom do tváre svietila lampička a spoza stola sa na nich mračil príslušník majúci v popise práce starostlivosti o verejný poriadok. Ich líčenie smutné udalosti, ku ktorej došlo jedného neskorého večera mimo službu a v ktorom hralo úlohu bicykel, popolnice, mačka, vreštiaca dôchodkyňa a spomínaný Pepík nepripadala úradníkovi natoľko zábavná ako ostatným vodičom, s ktorými sa však videli až o niekoľko dní neskôr. Ako poznámku pod čiarou vždy ale uvádzali, že mačka to prežila. O tej pani nehovorili.

"Tak si myslím," začal Pepík keď si zhlboka vydýchol po výdatnom dúšku, "že tie nový mašiny nám prácu moc neuľahčí."

"Ako prečo?" Ľudovít na to. "Ty už si si nejakú skúsil?"

"Blázniš?" Zamračil sa. "Ako by som sa k nej asi dostal? Tonda povedal, že má švagra, čo robí v piatym obvode. Naberali vodiča, pretože tam firma otvára novú pobočku a pri tej príležitosti im dodali už tie nový modely. Je nejako za dobre sa šéfom, tak mu vraj dovolil, nech si jednu vyskúša. Za nejakú protislužbičku. Potajomky samosebou. "

"A?"

"Bola prej kurevsky boží."

Ludvík kŕčovito zovrel pery a odfúkol, ako mu zo žalúdka vybehol plyn, ktorému učene hovoril oxid Chmelná.

"Tak to si ich budú chcieť všetci vyskúšať. Skôr to boli dve tri jazdy za noc a klientom to stačilo. Niekomu sa to páčilo, prišlo im to ako divoká jazda, ale väčšinu sme skoro viezli domov, keď je to prestalo baviť. Teraz ale pribúda permanentiek. Väčšinou sa zastavím sotva na cigáro, dve. "

"Tieto nový vraj budú oveľa živšie a menej náročný na údržbu." Pepík sa významne naklonil k prísediacemu a stíšil hlas: "Ludo, počul som, že budú mať zabudovaný nejaký nový bezpečnostné opatrenia."

"Ako ako?"

"Naše čipy už nebudú stačiť na prístup do harmonogramu."

"To bude blbé," zdesil sa Ludvík. "A čo keď odpadne jazda a zmení sa rozpis, musíme predsa zmeniť záznamy?"

"Bude to nejako centrálne, alebo čo, neviem." Pepíkův okrúhlu tvár potemnel. "A určite nám nepřidaj."

Ludvík chvíľu mlčal a premýšľal. Potom predniesol: "potrebujem panáka. Dáš si taky? "

Pepíkův okrúhlu tvár sa rozjasnila.

Ako tak sedeli a nahlas hĺbali o svojom údele, ozvala sa zo sály vlna jasotu.

Pepík s Ľudovítom vzhliadli od dosky stola na projekčnú stenu.

"A je to tri tri," zasmial sa krčmár Vilím. "Dúfam že komeťáci vyhrajú, stavil som si."

"Ty si predsa nikdy nezasadil," začudoval sa Ludvík.

"Jo, ale bodyball ma nejako chytil."

Na vzdialenej stene prebiehal opakovaný spomalený záber kľúčového momentu stretnutia, v ktorom jeden z hráčov Kométy lakťom zasiahol okolo letiaci elipsoid a usmernil ho tečom cez polku kvadrante do brány brániaceho Meteoru.

"Ten bol parádny," rozjímal Vilda za barom, zatiaľ čo žmolil utierkou pohári.

Ludvík premýšľal. "Takže," začal uvážlivo, "sú výkonnejšie ako tie, ktorý teraz máme, hovoríš? Hm, musím ale povedať, že ja som s nimi nikdy nemal problém. Sú spoľahlivý. Majú teda celkom spotrebu, musí sa stále dobíjať a sú trochu ťažký, ale sú celkom tichý a hlavne môžeš ľahko premazať kus záznamu z pamäti, keď si potrebuješ niečo zariadiť, či chápeš a nikto na to nepríde. Myslím. "

"Ty to robíš?" Spýtal sa Pepík.

"Ešte povedz, že ty nie? To je na tyhle prácu predsa najlepšie. "

Pepík sa zachechtal. "Jasne."

"Každej to robí. A kto tvrdí že nie, kecá. Podľa mňa to ale na dispečingu vedia, len to zatiaľ nechávaj bejt, pretože si ich sami taky požičiavajte keď potřebujou. "

"A že potřebujou," rozosmial sa Pepík.

Ľudovít sa pozrel na hodinky, "mám ešte dve jazdy," povzdychol.

"S akou dnes jazdíš?"

"S dvanástkou," odpovedal.

"Tá je dobrá, ale ja mám nejrači štvorku. Čo jej vymenili agregát tak frčia. Tiež jej přelakovali. Raz som jej pekne rozparádil! "

"Hej, čo tvoja stará? Od tej doby, čo som začal jazdiť pre firmu ma stále vypočúva. Jej hovorím, že je paranoidný, "sťažoval sa Ludvík. "Myslí si, že jej počas nočných zahýbajú alebo čo."

"A nie snáď?"

"To predsa nie je žiadny zahejbání! Ja som nikdy na inú ženskú ani nepomyslel. "

"No prečo taky, že jo?" Smial sa Pepík.

Ozvalo sa zaklapání tenkých ihlových podpätkov a v tom sa za nimi rozoznel plavý dievčenský hlas: "Pane kožúškom, ospravedlňujem sa, že ruším."

Ludvík sa obzrel a za ním stála veľmi pohľadná slečna s tmavo červenými vlasmi, veľkými čiernymi očami a bujnými krivkami. Jej dráždivé a napriek tomu elegantné oblečenie ostro kontrastovalo s prostredím lokálu a na vzorne držanej predlaktí sa jej hojdala malá, lakovaná kabelka. Jej živočíšna vôňa, prefarbená sladko ťaživými tónmi vanilky sa premiešali s dymom a alkoholovými výpary. Presne tak, aby sa z toho ľahko zatočila hlava každému, kto na to nebol zvyknutý.

"Je objednaný transport na 3:15, mali by sme začať presun."

"Ja viem Moly, už idem. Priniesla si mi z auta dekontaminátor? "

"Iste," odpovedala a vytiahla z kabelky malú čiernu krabičku s bledomodrými displejom.

Pepík sa rozosmial. "To ma dy dostane, ako rozpráva. Udělaj takú rajcovnú mačku a nechaj ju hovoriť ako automat na kávu. "

"Mne sa to celkom páči."

"Ty nový vraj hovorí normálne," dodal Jozef.

"Tak to ťa ledatak pošlú do riti, až sa im pokúsiš zmeniť nahraný harmonogram a vybalíš to na nich," reagoval vecne Ludvík a priložil krabičku ku krčnej tepne. Tá začala slabo pípať, potom rýchlejšie a rýchlejšie až pípanie prestalo. Ludvík si prečítal údaj na displeji.

"Ako po sódovke," zasmial sa. Všetok alkohol z jeho krvi bol odbúraný.

"To je vynález! Vieš, tu a tam ... Má to niečo do seba, tyhle hračky, "povedal, vstal, urovnal si svoju nažehlený čiernu uniformu a nasadil šoférskou čiapku so šiltom.

"V pohode, ja to zatiahnu," potľapkal si Pepík kapsu, keď videl, že sa kolega nemieni zdržiavať platením.

"Hej," obrátil sa Jozef za dvojicou na odchode, "ty by si jednu z nich vážne chcel?"

Ludvík sa obzrel: "Neviem ... Ale tak nejako ma ukľudňujte."

Vyšli z dverí. Starosvetsky štylizovaný lokál do obdobia dvadsiateho storočia akoby náhle prestal existovať. Ovál je chladný vietor. Na treťom leveli megalopola fúkalo takmer neustále. Po stranách koridorov križujúcich povetria medzi vežiaky, bežiacich z nedohľadnej hlbiny do neznámej vyššie, sa mihali pestrofarebná svetla holografických reklám.

Na konci plošiny viselo v priestore niekoľko vozov zavesených na magnetických kotvách a zľahka sa pohojdávali ako člny u prístavného móla.

Akonáhle sa priblížili k luxusne vyzerajúcemu nablýskanému vznášadle, otvorili sa oboje bočné dvere.

"Tak si naskoč baba, ďalší nadržaný dedko sa už nemôže dočkať."

Moly sa len trochu neprirodzene usmiala. Emocionálne gestikulácia nebola u týchto modelov ešte bezchybná.

"Ďakujem," povedala. Posadila sa na zadné kožené sedadlo a zahľadela sa pred seba. Náhle vyzerala ako bábika na hranie. Krásna a bez duše, nehybná.

"Tak si hovorím dievča, že v sebe nemáš o moc menej života ako moja stará."

Dvere za ním sa samovoľne zabuchli a on sa pozrel do spätného zrkadla. "Keď ťa budú chcieť vyradiť, možno sa rozvediem, čo ty na to?"

Po chvíli ticha sa zozadu ozvalo: "Je krásna noc, že?"

"Jo, aspoň že si pokecáme zhruba rovnako."

Magnetické kotvy povolili a vozidlo vyrazil koridorom do tmy.

podobné články