Prečo africké deti neplačú

12 12. 06. 2022

Narodila som sa a vyrastala v Keni a na Pobreží Slonoviny. Od pätnástich rokov som žila v Británii. Vždy som však vedela, že chcem svoje deti (až ich budem mať) vychovávať doma v Keni. A áno, predpokladala som, že deti mať budem. Som moderná Afričanka, s dvoma univerzitnými diplomami, v rodine štvrtá generácia zamestnaných žien - ale pokiaľ ide o deti, som typická Afričanka. Stále v nás zostáva presvedčenie, že bez nich nie sme celé; deti sú požehnaním, ktoré by bolo bláznovstvom odmietnuť. To jednoducho vôbec nikoho nenapadne.

Otehotnela som v Británii. Túžba porodiť doma bola ale tak silná, že som počas 5 mesiacov predala svoju prax, založila nový podnik a presťahovala sa. Ako väčšina tehotných matiek v Británii som hltavo čítala knihy o deťoch a výchove. (Neskôr mi babička povedala, že bábätká nečítajú knihy a len čo mám robiť je "čítať" svoje dieťatko.) Opakovane som čítala, že africké deti plačú menej než európske. Bola som zvedavá prečo.

Keď som sa vrátila do Afriky, pozorovala som matky a deti. Boli všade až na tie najmenšie do šiestich týždňov, tie boli väčšinou doma. Prvé, čoho som si všimla bolo, že napriek ich všadeprítomnosti, je vlastne veľmi ťažké naozaj "vidieť" kenskej dieťatko. Obvykle sú neuveriteľne dobre zabalená než si ich matka (niekedy otec) na seba pripútajú. Aj väčšie batoľatá pripútaná na chrbát sú chránené pred počasím veľkou pokrývkou. Máte šťastie, keď zahliadnete ruku alebo nohu, o nosa alebo oku vôbec nehovoriac. Obal je akousi napodobeninou lona. Dojčatá sú doslova zakuklení pred stresy okolitého sveta, do ktorého vstupujú. To druhé, čo som pozorovala, bola kultúrna záležitosť. V Británii sa predpokladalo, že bábätká plačú. V Keni to bolo úplne naopak. Predpokladá sa, že deti neplačú. Keď plačú, musí byť niečo hrozne v neporiadku; treba to okamžite riešiť. Moje anglická švagriná to trefne zhrnula takto: "Tu ľudí naozaj neradi počujú detský plač, že?".

Všetko to dávalo väčší zmysel, keď som konečne porodila a prišla na návštevu babička z dediny. Po pravde povedané moje dieťatko plakalo pomerne veľa. Rozčúlená a unavená som niekedy zabudla všetko, čo som čítala a plakala s ním. Ale pre moju babička bolo riešenie len: "Nyonyo" (koj ju). To bola jej odpoveď na každej pípnutie. Niekedy išlo o mokrú plienku, alebo som ju položila, alebo potrebovala grgnúť, ale hlavne jednoducho chcela byť pri prsníku - či už sa kŕmila, alebo len hľadala potešenie. Už som ju väčšinu času nosila na sebe a spali sme spolu, tak že išlo len o prirodzené rozšírenie toho, čo sme už robili.

Konečne som pochopila nepríliš ťažké tajomstvo radostného izby afrických detí. Bola to súhra uspokojených potrieb, ktorá vyžadovala naprostej zabudnutie na to, čo by malo byť a sústredenie na to, čo sa v danom okamihu deje. Výsledok bol, že sa moje dieťatko veľa kŕmila; oveľa častejšie, než som kedy vyčítala z knižiek a najmenej päťkrát častejšie ako odporúčali niektoré prísnejšie programy.
Asi vo štvrtom mesiaci, keď väčšina mestských matiek začala zavádzať pevnú stravu, ako nám bolo odporúčané, vrátila sa moja dcéra k novorodeneckému prístupu a dožadovala sa dojčenie každú hodinu, čo ma úplne šokovalo. Počas predchádzajúcich mesiacov sa totiž čas medzi kŕmením pomaly predlžoval, dokonca som začala prijímať občas pacientov, bez toho, aby mi ukapávalo mlieko alebo ma prerušovali Dcerčin opatrovateľka, aby ma upozornila, že chce malá piť.

Väčšina matiek v skupinke, do ktorej som chodila, už usilovne prikrmovali svoje deti ryžou a všetci odborníci, ktorí mali čo robiť s našimi deťmi - lekári a dokonca aj duly, hovorili, že je to tak v poriadku. Aj matky si potrebujú oddýchnuť. Chválili nás, že sme už podali obdivuhodný výkon, keď sme výhradne dojčili 4 mesiace a ubezpečovali nás, že budú deti v poriadku. Niečo mi nesedelo a aj keď som váhavo skúsila namiešať pawpaw (ovocie tradične používané v Keni pri odstavovaní) s odsatým mliekom a ponúkla zmes svojej dcére, odmietla ju. Tak som zavolala babičku. So smiechom sa ma spýtala, či som zase čítala knihy. Potom mi vysvetlila, že dojčenie je všetko len nie priamočiare. "Ona ti povie, keď bude pripravená jesť jedlo a jej telo tiež."
"Čo mám dovtedy robiť?" Opýtala som sa dychtivo.
"Rob to čo doteraz, poriadne koj."

Tak sa môj život zase spomalil. Zatiaľ čo sa mnohé moje súčasníci tešili ako od tej doby čo prikrmujú ryžu a postupne zavádzajú ďalšie jedlá, ich deti dlhšie spia, budila som sa so svojou dcérou v noci každú hodinu alebo dve a vysvetľovala vo dne pacientom, že to s mojím návratom do práce nevychádza tak úplne podľa plánu.

Čoskoro som sa mimovoľne stala neformálne poradňou pre iné mestské matky. Odovzdávali si moje telefónne číslo a často som počas dojčenia počula sama seba ako odpovedám do telefónu: "Áno, len ho / jej ďalej dojčite." Áno, aj keď ste ich práve nakŕmila. Áno, možno sa dnes nestihnete ani prezliecť z pyžama. Áno, ešte stále potrebujete jesť a piť ako kôň. Nie, teraz asi nebude vhodná doba k návratu do zamestnania, ak si môžete dovoliť neísť. "A nakoniec som matky uisťovala:" Postupne to bude jednoduchšie. "To posledné tvrdenie bol z mojej strany výraz nádeje, pretože pre mňa to v tej chvíli ešte nijako ľahší nebolo.

Asi týždeň pred tým, než bolo moje dcérke 5 mesiacov, sme išli do Británie na svadbu a tiež, aby sme ju predstavili príbuzným a priateľom. Pretože som mala málo iných povinností, nerobilo mi problém dodržať jej plán kŕmenie. Cez všetky rozpačité pohľady mnohých cudzích ľudí, keď som dojčila svoju dcéru na rôznych verejných miestach, nedokázala som používať verejné miestnosti určenej pre dojčenie, pretože boli väčšinou spojené s toaletami.

Ľudia, s ktorými som na svadbe sedela pri stole poznamenali: "Máte spokojné bábätko - avšak veľa často pije." Mlčala som. A iná dáma dodala: "Však som niekde čítala, že africké deti moc neplačú." Neudržala som smiech.

Múdre rady mojej babičky:

  1. Ponúkni prsník zakaždým, keď je dieťa nepokojné, aj keby si ich pred tým práve nakŕmila.
  2. Spi s ním. Často môžeš ponúknuť prsník skôr, než sa dieťa naplno prebudí a to mu umožní rýchlejšie znovu zaspať, a ty budeš viac odpočinutá.
  3. Vždy maj v noci pri ruke fľašu s vodou, aby si mohla piť a mala dosť mlieka.
  4. Dojčenie nech pochopí ako svoj prvoradý cieľ (najmä v obdobiach náhleho zrýchlenia rastu) a dovoľ ľuďom okolo seba, aby pre teba robili čo najviac môžu. Je málo vecí, ktoré nemôžu počkať.
  5. Čítaj svoje bábätko, nie knihy. Dojčenie nie je priamočiare - ide hore a dole a niekedy v kruhoch. Na potreby tvojho dieťaťa si ty tá najväčšia odborníčka.

J. Claire K. Niala

 

podobné články