Stanislav Grof: Pohľad na reinkarnáciu v rôznych kultúrach

8094x 27. 06. 2019 1 čitateľ

Podľa západnej materialistickej vedy je doba nášho života ohraničená - začína okamihom počatia a končí biologickú smrťou. Tento predpoklad je logickým dôsledkom presvedčenie, že sme v podstate telami. Keďže telo pri biologickej smrti zahynie, rozloží sa a rozpadne, zdá sa byť zrejmé, že tým okamihom prestaneme existovať. Takýto pohľad je v rozpore s presvedčením všetkých veľkých svetových náboženstiev a duchovných sústav starých a predindustriálnou kultúr, ktoré v smrti podčiarkli skôr významný prechod, než koniec všetky formy bytia. Väčšina západných vedcov odmieta alebo priamo zosmiešňuje vieru v možnosť pokračovania života človeka po smrti a prisudzuje ju nevzdelanosti, poverčivosti alebo takému myslenie ľudí, v ktorom je želanie otcom myšlienky, aj ich neschopnosti prijať chmúrnou realitu pominuteľnosti a smrti.

V predindustriálnou spoločnostiach nebola viera v posmrtný život obmedzená na neurčitú predstavu, že existuje akýsi "druhý svet". Mytológia mnohých kultúr ponúkajú veľmi presné popisy toho, čo sa deje po smrti. Poskytujú zložité mapy posmrtné púti duše a opisujú rôzne prostredia, kde sídli bytosti zbavené tela - nebo, raj a peklo. Zvlášť zaujímavá je viera v prevteľovanie (reinkarnáciu), podľa ktorej sa individuálne jednotky vedomia neustále vracajú na svet a prežívajú celé reťazce telesných životov. Niektoré spirituálne systémy kombinujú vieru v prevteľovanie so zákonom karmy a učí, že zásluhy a poklesky z minulých životov určujú kvalitu následných vtelenia (inkarnácií). Rôzne formy viery v reinkarnáciu sú značne rozptýlené ako geograficky, tak i časovo. Často sa vyvinuli úplne nezávisle na sebe v kultúrach, ktoré sú od seba vzdialené tisíce kilometrov a mnoho storočí.

Koncepcia reinkarnácia a karmy je základným kameňom mnohých ázijských náboženstiev - hinduizmu, budhizmu, džinizmu, sikhizmu, zarathuštrismu, tibetskej Vadžrajána, japonského šintoizmu a čínskeho taoizmu. Podobné idey nájdeme v tak historicky, geograficky a kultúrne odlišných skupinách, ako sú rôzne africké kmene, americkí Indiáni, predkolumbovskej kultúry, polynézskej Kahuna, ľudia praktizujúci brazílsku Umbanda, Galovia a druidi. V antickom Grécku vyznávala túto doktrínu mnoho významných filozofických škôl, medzi inými pytagorejci, orfikové a Platonic. Koncepciu reinkarnácia prevzali esejští, karaité a iné židovské a polozidovsku skupiny. Stala sa aj dôležitou súčasťou kabalistickej mystiky stredovekého židovstva. Tento výpočet by bol neúplný, keby sme sa nezmienili o novoplatonicích a gnostici a v novoveku o teozofov, antropozofech a niektorých špiritistov.

Hoci viera v reinkarnáciu nie je súčasťou dnešného kresťanstva, raní kresťania podobné koncepcie mali. Podľa svätého Hieronyma (340-420 nl) sa reinkarnáciu prisudzoval určitý ezoterický výklad, ktorý sa oznamoval vybranej elite. Viera v reinkarnáciu bola zrejme neoddeliteľnou súčasťou gnostického kresťanstva, čo najlepšie dokazujú zvitky nájdené v roku 1945 v Nag Hammádí. V gnostickom texte nazvanom Pistis Sofia (Múdrosť viery) (1921) učí Ježiš svojich žiakov, ako sa zlyhanie z jedného života prenášajú do ďalšieho života. Tak napríklad tí, čo iné preklínajú, budú vo svojom novom živote "prežívať nepretržité súženia" a arogantný a nestrieda ľudia sa možno zrodí do deformovaného tela a ostatní sa na nich budú pozerať zvrchu.

Najslávnejším kresťanským mysliteľom, ktorý premýšľal o preexistencii duší ao pozemských cykloch, bol Origenes (186-253 nl), jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov. Vo svojich spisoch, najmä v knihe De Principiis (O prvých princípoch) (Origenes Adamantius 1973) vyjadril názor, že určité biblické pasáže možno vysvetliť len vo svetle reinkarnácie. Jeho učenie odsúdil Druhý carihradský koncil zvolaný cisárom Justiniánom v roku 553 nl a vyhlásil a je za kacírsku doktrínu. Rozsudok znel takto: "Ak niekto hlása vybájenou predchádzajúcej existencii duší a vyznáva ak sčervenie náuku, ktorá z nej vyplýva, budiž daný do kliatby!" Niektorí vedci sa však domnievajú, že stopy Origenova učenia sú zjavné v spisoch svätého Augustína, svätého Gregora a dokonca aj svätého Františka z Assisi.

Ako možno vysvetliť, že toľko kultúrnych skupín zastávalo v priebehu dejín túto osobitnú vieru a že poukázala zložité a prepracované teoretické systémy jej popisu? Ako je možné, že sa všetky vo výsledku zhodujú na niečom, čo je cudzie západnú priemyselnej civilizácii a čo pokladajú zástancovia západnej materialistickej vedy za napros- to absurdné? Zvyčajne sa to vysvetľuje tak, že tieto rozdiely ukazujú našu nadradenosť vo vedeckom chápaní vesmíru a ľudskej podstaty. Bližšie skúmanie však ukazuje, že skutočným dôvodom tohto rozdielu je sklon západných vedcov držať sa svojho systému viery a ignorovať, cenzurovať alebo skresľovať všetky pozorovania, ktorá s ním sú v rozpore. Ešte presnejšie povedané, tento postoj vyjadruje neochotu západných psychológov a psychiatrov venovať pozornosť zážitkom a pozorovaním z Holotropné stavov vedomia.

Kúpiť: Stanislav Grof: Kozmická hra

podobné články

Nechaj odpoveď