Týždenné rozhovory so stoličkou

1758x 09. 10. 2019 1 čitateľ

PONDELOK

Určite bol neskorý večer. Nie však prvý máj, ale asi tak polovica novembra a pondelok. Ako obvykle som sa po skončení celodenného zhonu upratala na pohovku a natiahol si nohy v snahe uľahčiť svojim kolenám a členkom. Knihu aj pohárik s pitím som mal pripravenú a rozsvietená lampička zvýrazňovala hrejivú intimitu večera. Ešte než sa mi podarilo knihu otvoriť na stránke starostlivo založené lístkom z električky, zavadil môj pohľad o stoličku, stojaci na druhej strane konferenčného stolíka. Na stoličke v tej chvíli nikto nesedel a dokonca sa na nej ani nič nepovaľovali. Proste si tam len tak stála.

Ona tam samozrejme stojí stále, ale teraz ma tak nejako provokovala svojou prázdnotou a viditeľnú neužitočnosťou. Možno, že mne mi bolo aj trochu ľúto prečo nemá žiadny program, žiadne naplnenie. To mne pripomenulo môj vlastný osud, a preto som ju oslovil:

"Tak koho na teba posadíme dievča, aby si sa tu netvárila tak otrávene, ako že si nepotrebná a odstrčená." Stolička na to nereagovala, čo som v podstate očakával. Lenže potom mi zrazu prišlo, že si to len tak rozmýšľala a po chvíli akoby mi tichým zamatovým altom odpovedala:

"No ak na mňa chceš posadiť niekoho, ako bola tá cuza predvčerom, tak to radšej zostanem opustená."

Aby som vám to vysvetlil. To bolo minulú sobotu a ja som mal dámsku návštevu. No, nešlo v podstate nič vážne, ale to viete, jednému je samotnému clivo a občas s niekým pobudnúť je celkom príjemné. V mojom prípade to pobudnúť a príjemné akosi súvisí so ženami. Nie, že by som nemal žiadnych kamarátov, ale na liečenie clivoty, ktorú mám na mysli, sa kamaráti nehodí. Teda dámska návšteva. Bola to sesternica jednej moje kolegyne z podniku. Tá nás niekde predstavila, slovo dalo slovo a občas sme sa vídali. Ovšem do tej soboty vždy na verejných miestach. Asi týždeň pred spomenutou návštevou som si z nedostatku inej príležitosti povedal, že by som ju mohol pozvať a zistiť, čo sa v nej skrýva. Ak "so všetkým", to som síce neriešil, ale myslím, že ani nevylučoval.

Ona tá moja stolička ju potom musela po značnú časť večera mať na sebe usadenú a zrejme z toho nebola nadšená. Mal som na tú akciu už tiež svoj názor, ale napriek tomu ma zaujímalo i ďalšie stanovisko. hovorím:

"Nevídáno, dievča bola síce trochu ťažšie, ale keď si na teba sadnem ja, tak je to podstatne väčší nápor, nemyslíš?" A zase mi v hlave zaznel ten príjemný alt:

"Váha nie je na ľuďoch to najhoršie priateľovi, to už by si mohol vedieť. Však vieš, že perfektné postava, ksichtíkov či načesanej vlásky ešte netvoria prima dievča. To už máš predsa dávno vyskúšané, že? "Teda musím uznať, že mala pravdu. (Neskôr som zistil, že tá moja stolička má pravdu skoro vždy.) Hlavou mi v tej chvíli preletela podoba tých niekoľkých dievčat, ktorá mi v posledných rokoch tak či onak skrížila cestu a musel som uznať, že tá nápadne krásna, bola väčšinou nevyhovujúca. Nie snáď všetky, a rozhodne nie rovnako, ale bola akosi viac problémová (avšak tiež to nebol žiadny štatisticky významný vzorka).

Aby som nezostal dlžný odpoveď, reagoval som čo najrýchlejšie: "Jasné, že máš pravdu. To ja len, že tie chudé ma trochu desí. A vôbec, dievča nemusí byť samá ľúbeznosť - teda čistá a upravená to jo - a ak je taky kamarátka a nezaujíma sa len o seba ao TO, a dá sa s ňou hovoriť aj mlčať a má o jedného záujem, tak na detailoch zas tak moc nezíde. "

"Tak prečo si priviedol a ešte ku všetkému na mňa posadil tú Alicu? To si si mohol pokojne objasniť vonku. "Tentoraz bol jej alt trochu menej zamatový. Lenže problém by práve v tom. Vonku sa proste nič nepoznalo. Konverzácia plynula ako po masle, ale stále len tak "na hladine". Až v súkromí sa mohlo niečo ukázať. A tiež ukázalo.

"Ty tomu tak rozumieš", vravím, "práve tu sa ukázala tým, ako mi skritizovala domácnosť, ako by to už mala na povel. A teraz mi došlo, však ani ty si neprešla bez výhrad - si moc tvrdá a máš nevhodný poťah. Cha! Nie je to nakoniec pravý dôvod tvojej nespokojnosti s ňou? "O tom, ako sa dáma chystala, že ma hneď prvý večer zmermomocní sa mi ani so stoličkou veľmi hovoriť nechcelo. Lenže moje rýpnutie spustilo stavidlá:

"Nevykladajte, ja som dobre videla, ako sa na teba vrhala a ty si skoro utiekol na balkón. A tiež si jej už ani neponúkol tie zákusky, cos mal v chladničke pripravený. Nakoniec si jej zavolal taxík a poslal domov. Takže na mňa sa vyhovárať nemôžeš. "

"No áno, sakra. Máš asi pravdu. "Predsa sa nebudem vlastnú stoličku ospravedlňovať.

"No jasné, čo by si sa mi ospravedlňoval, veď som len kus dreva a handry. Tak sa nenamáhajte. Ale .... mohol by si. "Alt v mojej hlave už zase znel krásne zamatovo. Je vidieť, že tej mojej stoličke na mne záleží. Stará sa, aby som nejaké nenaletel, a je rada keď som na ňu hodný. Je to veľmi fajn. Ale - stoličiek ženu nenahradíš. Nevadí. Až zase nejakú privediem, bude si musieť pekne sadnúť na stoličku. A budem mať postarané.

UTOROK

Priznám sa, že v utorok som bol už v podvečer zvedavý, či mi vyjde opäť príhodná chvíľa na rozhovor so stoličkou. Cez deň som to samozrejme moc rozoberať nemohol - nebol na to čas ani prostredie. Ale taký ten pocit určitého partnerstva ma potešil. Súčasne som sa uisťoval, že sa u mňa rozhodne nejedná o žiadnu formu začínajúcej schizofrénie - ja svoju osobnosť neopúšťam, len počujem (cítim) reakcia na moje problémy a zážitky aj odinakiaľ.

Nastal utorkovej večer a ja som v záujme navodenia vhodné situácie postupoval úplne rovnako ako včera. Aj knihu som si pre všetky prípady pripravil (ostatné úplne samozrejme). Len som sa uvelebil a rozhliadol, spomenul som si zase na Alicu. Nie, že by som to mal pôvodne v pláne, ale stalo sa. Trochu ma udivilo, že dnes som na ňu myslel ďaleko pokojnejšie. A tak som tak trochu provokačné vyhlásil do priestoru:

"Ale že sme tej Alicu včera vyprali bielizeň. Možno, že si to až tak nezaslúžila. "Zmĺkol som a napäto očakával reakciu. Pomerne dlho nič. A potom rozhodná rezonancie:

"Musíš si chlapče rozmyslieť, čo vlastne od ženskej očakávaš. Jasne, že žiadna mačka nie je tak čierna, ako vyzerá. Možno, že by nakoniec bola svojím spôsobom kamarát do dažďa. Ale ... čo je to ten jej spôsob? A ako dlho by si v tom šéfovskom objatí vydržal? Chvíľu alebo až .... "

"No áno, ono je to jednoducho ťažké. Ono sa to asi len rozumom tiež nedá rozhodovať. Otec kedysi hovorieval, že na to, aby sa človek oženil, musí trochu riskovať. Ak by chcel mať všetko rozmyslené a poistený, tak to zrejme vôbec neurobí. "Vari otec, tomu sa to rozprávalo a radilo, keď už mal všetky tie trápenia a rozhodovanie za sebou. Myslím, že s mamou dopadol celkom dobre - skôr výborne. Aby som si nepripadal ako moc veľký sebec, tak som veľkodušne dodal: "Jeden by mal taky vziať do úvahy, akú veľkú výhrou je pre budúcu partnerku on sám."

V záujme ukončenia téme som sa spýtal len tak do prázdna: "Nemal by som Alicu predsa len ešte raz pozvať? Trebárs sme to obaja vzali za nesprávny koniec. Ono nedorozumenie je najčastejším sprievodcom medziľudských vzťahov. Tak nejako sa to hovorí, že? "

Odozvou bolo len také zahučanie: "Ako myslíš, ty si tu šéf." To mi síce moc nepomohlo, ale napodiv to urýchlilo moje rozhodnutie. Bola to totiž zase pravda. To rozhodnutie za mňa nikto urobiť nemôže. A keď rozhodovať tak hneď a rýchlo. Zložil som nohy z pohovky, išiel pre mobil a vytočil alicín číslo. Docela ma prekvapila tým, že to vzala.

Ten večer už som sa stoličiek nedebatoval. Bol som tak potešený, že Alí moje pozvanie predsa len prijala, že som sa už teraz tešil na ďalší sobotu. "No, konečne si teraz budem môcť tiež niečo prečítať." Upil som zo pohára, opäť natiahol nohy a dal sa do čítania. Musím konštatovať, že stolička moji náladu plne rešpektovala. Sebakriticky však priznávam, že som asi po hodine pri knihe zaspal.

STREDA

Nebol to pre mňa zrovna úspešný deň. Avšak to sa stáva častejšie. Avšak k večernému posedenie som sa dostal jednak dosť neskoro a hlavne v pomerne depresívnej nálade. Ani do žiadnej debaty sa mi veľmi nechcelo. Ako som bol namäkko, vrátil som sa v myšlienkach do svojho detstva, k rodičom. Zahľadel som sa do prázdna a zrazu som na stoličke videl sedieť mamičku. Nie starú, ale takú, akú som si pamätal z detstva.

Mamička umrela už dávno a jej hlas si už moc nepamätám. Tak ma ani neprekvapilo, že ku mne prehovorila skoro rovnakým altom ako včera stoličky. "Tak ty si myslíš, že otec mal so mnou pekný život? No zrejme áno. Ale zas tak jednoduché to taky nebolo. Keď sme sa brali, tak som chcela mať dvanásť synov ako apoštolov. Lenže sa narodili tvojej sestry a ma to rýchlo prešlo. Potom už nám stačil aspoň jeden chlapec a tos bol ty. No a keď sme bývali v Prahe, tak na otca brala jedna dáma z gymnázia, kde učil. No ako to vtedy bolo naozaj, som sa dozvedela až o veľa neskôr, ale úplne čistý z toho nevyšiel. On bol jednoducho fešák, vzdelaný a spoločenský človek, a tak boli niekedy mrzutosti.

"Ale mami hovorím na to, to ja chápem a vôbec nič si neidealizuju. Tiež som zatiaľ vôbec nepochopil, prečo by niekto, kto s už s niekým žije, mal chodiť po zvyšok života s klapkami na očiach. Ono to asi bude trochu inak, ale ako to má jeden trafiť, keď to hľadanie ako sa hovorí životného partnera nie je v skutočnosti žiadne veľké hľadanie. Čo napríklad ja. V škole sa to nepodarilo. V práci je ženských pár as deťmi - aj keď nie každá má muža - lenže človek si predsa len myslí, že by mal mať svoje deti. Ako môže niekto povedať - tá a žiadna iná - dokonca si treba siahnuť na život. Veď skoro žiadnu nevidel a nepoznal. Teda o babách to platí úplne rovnako. To je furt vyber si - a ako, to už nikoho nezaujíma. V práci? V bare alebo na tancovačke? Tam navyše človek tak môže akurát niečo chytiť. Buď cez hubu, alebo neskôr ... A akú máš záruku, že keď si vyberieš, nestretneš za pár rokov inú, ktorá je ďaleko viac tá pravá, než má človek doma? Jasne, je tu zodpovednosť k rodine, záväzky, vďačnosť a tak ďalej. To je fakt a nemá cenu to zľahčovať alebo na to dokonca kašlať. Ale na veci to vôbec nič nemení. Žiadna imunita neexistuje. Ja viem, že chlapi to pri sebe vidí jednoduchšie, než u svojich žien. To je starý a je o tom veľa fórov a historiek. Ovšem taky tragédiou. Vieš, ale ja teraz neriešim rovnoprávnosť, ale ako vlastne tieto veci chápať. "Skoro som padol vyčerpaním po tomto výlevy myšlienok, ktoré ma síce občas trápili, ale napriek tomu som ich nemal nijako usporiadané.

Zo stoličky sa tichým hlasom ozvalo: "Na tom čo hovoríš je veľa pravdy. My sme s otcom chodili už od kvinty a tak sme vlastne žiadne skúsenosti nemali. Ono tiež pred vojnou sa nejaké väčšie zbieranie skúseností spoločensky netolerovalo. Nakoniec sme spolu žili dlho a celkom dobre. Ale priama cesta alejou ruží to rozhodne nebola. A nelietal v tom len otec. Mne sa tiež tu a tam nejaký muž páčil viac ako iní. No našťastie som mala vás tri, takže jednak bolo dosť práce a človek celkom jasne vedel, kam patrí. "

Hoci som mal mamičku veľmi rád, toto ma nepresvedčilo. Skoro som vrčal, keď som oponoval: "Toto mi veľmi nepomôže. Ja by som taky nerád behal od jednej k druhej. Jednak na to nemám figúru a asi by ma to ani netešilo. Vieš mami, ja sa v skutočnosti nepokúšam uhádnuť ako to so mnou bude za dvadsať rokov, ale potrebujem si vyriešiť to, čo ma stretáva a môže ešte stretnúť teraz alebo za rok či za dva. Už je mi cez tridsať rokov a chcel by som sa, ako sa hovorí usadiť a založiť rodinu. Pýtam sa ženatých priateľov, zháňam literatúru, ale v podstate mi nikto nič neporadí. Všetci hovoria a píšu o zodpovednosti, vernosti, trpezlivosti a tolerancii. Lenže ma to príde ako prázdne frázy, ktoré do mňa hustí, pretože mi nemajú čo povedať. "

Chytil som dych a pokračoval: "Pozri, napríklad tá vernosť. Čo to vlastne je? To, že sa nevyspím s inou, znamená, že som verný? Aj keď sa mi iná páči, myslím na ňu a vyhľadávam ju? Chlapi v práci hovoria, že to sa nepočíta. Asi si s tým vystačí, ale aká je pravda, ak vôbec nejaká je? Veď to môže byť naopak. Budem mať ženu a tá bude obdivovať iného mužského, ale ... nespustí sa s ním. Ja to budem vedieť a čo s tým, Nic? Alebo by som mal urobiť kravál - keď všetko beží normálne, rodina prospieva, domácnosť je v poriadku a ona s ním vlastne nič nemá? Čo je vlastne tá tolerancia? Podľa náučného slovníka je to schopnosť akceptovať správanie, názory a hodnoty iných ľudí. Takže tolerancie v rodine je vlastne rezignácia. Alebo sa mýlim? "Nehovorilo sa mi ľahko, dosť som hľadal slová a tak som pri reči v podstate pozeral do zeme. Keď som dohovoril, žiadna odpoveď ma nečakala. Zdvihol som hlavu a uvedomil si, že stolička je prázdna.

ŠTVRTOK

Ja neviem ako kto, ale ja osobne mám štvrťky rád. Najmä potom štvrtkové podvečery. Teda sobota je ešte o trochu lepšie, ale štvrtok proste má niečo do seba. Prečo? Inu nejspíš preto, že pracovný týždeň už je veľa za polovicou a jeden priamo cíti, ako sa schyľuje k víkendu.

Tento štvrtok ma dobre naladil taky preto, že ku mne príde Peter s Ivankou. On Peter bol, je a bude môj najlepší kamarát. My sme dvojka už od základky a po celé roky držíme spolu. Vždy sme o sebe vedeli a bolo nám jasné, že keby ten druhý niečo potreboval, bude mať nezastane. A môžete mi veriť, že to fungovalo a funguje dodnes. No, a Petr má sestru, avšak oveľa mladší - skoro o desať rokov. Keď sme boli chlapci, tak to bolo nezaujímavý drobec, ktoré nám čo chvíľu prekážalo. On mal Petr prísnu mamu a tak musel byť starostlivý brat.

Tá starostlivosť o Ivanku mu zostala aj v dospelosti. On už má svoju rodinu a Ivanka je stále ešte u rodičov. Vždy si však nájde čas, aby pre sestru niečo urobil, niekam s ňou zašiel, robil jej sprievod na rôznych akciách a tak. Jeho Helena sa s tým zmierila a nakoniec usúdila, že aspoň Péťa nemá kedy niekde Lunde a ktovie čo vyvádzať. Ivanka už samozrejme nie je žiadne decko, je ňou okolo dvadsať. Chodí na nejakú vysokú školu, ale ako jej to ide, to vlastne ani neviem. Holka je to pekná, milá. Petr by rád, keby sme sa my dvaja dali dokopy. Prečo, to je celkom jasné. Čo o to, mňa sa ona páči ako vizážou, tak povahou. Ale pripadám si vedľa nej starý a mám občas pocit, že vo mne vidí skôr hodného strýka než mužskýho. No, treba sa dneska odviazať a aspoň ju "posadím na stoličku". Teda, fakt je, že sa na ne teším. Dokonca som aj upratal byt a pripravil vopred nejaké občerstvenie. Petr chce totiž prísť rovno z práce a len sa pre Ivanku zastaviť u rodičov. Z toho je zrejmé, že si nemôže dovoliť prísť domov bohvie kedy.

Konečne dorazili. Peter je proste Peter, stále je prima a nikdy nezarmoutí. Napríklad vie, že keď ide ku mne, nemá nosiť žiadne návštevnícke prezenty. Taky je vždy pripravený vypočuť moje názory a starosti a napríklad aj poradiť. Peter je proste istota. Ovšem Ivanka ... Prišlo mi, ako by som ju dlho nevidel. Asi sa už nedá povedať, že vyrástla, ale rozhodne bola zase ďaleko viac ženská. Neuniklo mi ani, že náležite využila svojho šatníka a vôbec si dala prácu s úpravou exteriéru. Nemyslím, že by to zrovna potrebovala, ale jedného poteší, keď si kvôli nemu dievča dá na sebe záležať.

Úprimne povedané, priebeh návštevy nie je až tak podstatný. Zaujímavé však bolo to, že Iva si v izbe hneď vybrala na sedenie stoličkách. Čo však bolo najdôležitejšie - asi po pol druha hodine sa Peter vyhovoril na nejaké údajne neodkladné povinnosti a vytratil sa. Ivanku tam nechal s príslušnou táraninu o džentlmenskej správaní. A tak sme osameli. V súkromí úplne prvýkrát. Ivanka našťastie nepripustila, aby sa ukázala moja neschopnosť ju takhle osamote baviť. A tak sme si dosť dlho rozprávali o všetkom možnom i nemožnom. Boli sme tak sústredení na debatu, že sme skoro presunuli polnoc. Lenže Iva mala pod kontrolou aj čas a tak som ju ešte stihol odprevadiť na poslednej spoj metra.

Keď som sa vrátil domov, mrsknul som pohľadom po stoličke. Prišlo mi, akoby na mňa už čakala. Rozprávam schválne pomaly a len tak na pol úst: "Tak čo jej hovoríš, celkom dobrá nie? Ale holt moc mladá. "

"To je dobré, tak tie sa mne pýtaš a hneď mi taky naznačuješ, ako mám odpovedať. To si teda diskutér na úrovni. Lenže ja mám svoje poznatky! "

"No dobre, tak nechaj hašterenie a prezraď mi čo a ako. Ako ty ju vidíš a taky či by vôbec mohlo mať zmysel sa o ňu prípadne uchádzať. "

"Prezraď! To sa ľahko povie, ale cubbie je vážna vec. Nepopieram, že ma Iva zaujala. Že na mňa urobila dojem. Viac ti toho ale dnes nepoviem. Musím si to všetko dôkladne rozvážiť. Len pekne počkaj - zajtra je tiež deň. "A bolo. Viac som z nej nedostal ani slovo. Samozrejme, že mala zase pravdu. Bola to vážna vec. Alebo lepšie - mohla by to byť vážna vec. Chcelo to našľapovať zľahka a nebyť neuvážený. No dobre, ja to vydržím. Nakoniec, veď ja si to tiež potrebujem všetko zrovnať v hlave. Dobrá, ide sa spať!

PIATOK

Ako každý piatok som cestou z práce absolvoval nevyhnutné nákupy v obchodaku a prihlásil si to domov okolo šiestej. Ja si moc nevarím, takže príprava večere bola ľahká. Návštevu som tiež nečakal a v TV ma zaujímali snáď len správy. Potom som si uvedomil, že sa rovnako hlavne chystám na to, ako sa uvelebím na pohovke a zapředu hovor o Ivanke.

Tak teda Ivanka. Moc som o nej premýšľal pri každej len trochu voľnej chvíli. Teraz nastala tá správna, kedy by som si to mohol celé ujasniť. Otočil som sa do priestoru a cez konferenčný stolík som vyhlásil: "Ivanka je problém. Páči sa mi. Moc sa mi páči. Ale nie som si istý, či v tom nehrá taky rolu to, že ide o Petrovu sestru. Že akosi nie je cudzie. Petr by síce iste bol pre, ale rovnako si neviem predstaviť, ako sa raz stretneme a ja mu poviem, že som spal s jeho sestrou. Myslím, že by som sa dosť hanbil. Alebo keby sme sa potom napríklad rozišli či rozviedli, ako by potom všetko dopadalo? Tie dlhoročné kamarátske vzťahy sú fajn, ale v tomto ohľade je to vlastne na obtiaž. Proste s Ivankou by to muselo vyjsť. "

Stolička nič nehlásila, ale mal som dojem, že nič nenamieta. Keby mala hlavu, iste by súhlasne kývala.

"Na druhej strane je ale možné, že Iva za všetko to riziko stojí. Že by sa možno preniesla aj cez náš vekový rozdiel. Ovšem tiež je možné, že si tu niečo maľujem a ona to vidí úplne inak. Pre ňu som potrebné len Petrov dobrý kamarát, a pretože má rada Petra, má rada aj mňa. Lenže to by k životu v páre zrejme nestačilo. Krucinál a už sa v tom zase Zmotávam. A to som pre istotu úplne vynechal Alicu. A nerátam ani s nejakou, zatiaľ neznámu. To je teda na palici! "To už som skoro vykríkol.

"No, no, no, ty robíš, ako by si bol jediný na svete, kto rieši citové problémy. A to ešte ani nie je isté, že u teba naozaj ide o citové problémy a nie len o strach zo samoty. To by si si mal ujasniť zo všetkého najskôr. "A zase tá mrcha má pravdu. Ona ma v skutočnosti nijako neštve. Ale nikto nemá rád, keď sa mu predostrie, ako to s ním naozaj je.

"Dobre, tak začneme znova. Trebárs tým, ako dobre Ivanku poznám a či bez nej nemôžem byť. Môžem hneď odpovedať. Poznám ju dobre, ale rovnako ma občas prekvapí. To je ale u ženských normálne - aspoň sa to hovorí. Byť bez nej môžem. Ale čím viac na ňu myslím, tým by som bol radšej s ňou. Teda ako stále. V čom je problém? Problém je v tom, že sa bojím. Čoho sa bojím? Bojím sa svojho veku vo vzťahu k jej. A bojím sa taky, aby som jej nejako neublížil. Mám sa báť? Odpoveď - s tým vekom nič nenarobím. Pokiaľ ide o možnosť ubližovanie, to by sa mal báť každý vo vzťahu k svojim blízkym. Ľudí, ktorí sa majú radi, si spravidla ubližovať nechcú. Dá sa tomu ubližovanie úplne zabrániť? Asi nie, pretože jeden vlastne ani poriadne nevie, čo všetko toho druhého naozaj ohrozuje, a čo sú len také nálady. "Uf, tak ako som vlastne na tom?

"Blbé. Vlastne si nič nevyriešil. Znova. Chceš s ňou byť navždy, to ako až do staroby, alebo nie? Keď tvrdíš, že ju poznáš dobre, tak by si mohol odpovedať. A keď nie teraz hneď, tak počas dosť krátky doby. Ivanka si predsa zaslúži, aby vedela ako na tom s tebou je - bez ohľadu na to, ako sa zachová ona. To je to rozhodujúce. Nemôžeš hádzať svoju neistotu na krk nikomu inému. "

Teda teraz som to dostal. Ale, nech sa mi to páčilo alebo nie, bola to zase tá stoličiek pravda. No jasné. Keď na ňu pôjdem s tým, že ju mám rád, tak to taky musí byť pravda pravdoucí. Avšak, keď budem dlho váhať a robiť ako že nič, tak si bude myslieť, že ju naozaj beriem ako svoju neter, hoci príbuzní nie sme. A stanu sa pre ňu "strýčínkem". Brrr!

No dobre, lenže čo s Alicou. Zopakoval som veľa nahlas: "Čo urobiť s Alicou?" Žiadna odozva. Taky dobre. Konečne - je jedenásť v noci. Takže, ráno múdrejšie večera.

SOBOTA

Od rána za nič nestojím. Už niekoľkokrát som mal v ruke mobil, že zavolám Alicu a na niečo sa vyhovorím. Nie, že by som sa s ňou nechcel zísť, ale je to príliš skoro. Nepodarilo sa mi dostať sa k poriadnemu stanovisku ohľadom Ivanky. "Sakra, stále nebola žiadna a teraz zrazu dve", uľavoval som si. Na stoličke som sa ani nepozrel - konečne nebol ešte jej čas. Čo keby som jej brnknul, že mám lístky do kina. No áno, ale čo potom? To ju potom pošlem domov? Alebo ju dokonca odprevadím? A čo keď ma pozve ďalej. To sa z toho už nevykecám.

Nakoniec som úplne nelogicky zavolal Ivanke. Zdalo sa, že má z toho radosť. Pýtala sa, ako som sa po tom večeri s prechádzkou k metru vyspal. Hneď na to (bez toho aby som sa spýtal) ma uistila, že dnes teda rozhodne nemôže, ale keby som si mohol urobiť čas zajtra, tak by sa určite prispôsobila. Ale či sa to nehodí, tak nech si s tým nelámte hlavu, ona že je trpezlivá, že vlastne čakala viac ako rok, než si so mnou mohla porozprávať o samote, a že teda môže ešte nejaký deň počkať. Bol to priamo vodopád, takže som jej radšej skočil do reči a uistil ju, že zajtra voľno mať budem, a že by sme mohli niekam zájsť na obed a potom si urobiť pekné popoludnie - teda či ju rodičia môžu postrádať u nedeľného obeda.

"To je Uza, samo že ma môžu postrádať, teda pri obede. Na noc ale musím domov. Nič vo zlým, to len, aby sme sa potom nemuseli dohovárať. "Z toho som pochopil, že so mnou počíta nielen na popoludnie, ale taky na večer, a že asi skončíme u mňa doma. To samozrejme ešte nemusí nič znamenať. Rýchlo som sľúbil, že sa pre ňu zastavím a zavesil.

"No teraz som to teda naozaj vyriešil. Teraz v tom lietam ešte viac. "Koukl som rýchlo po stoličke. Zdalo sa, že sa nesmierne baví. Ale vlastne prečo nie, podľa Ivančiná reakcie môžem predpokladať, že o mňa stojí. A podľa tej narážky o povinnom návrate domov by sa dalo súdiť, že to s tým mojim strýčkovstvím zas tak hrozné nie je. "No dobre, tak s Ivankou sa to celkom dobre vyvíja, lenže ja hlavne musím vyriešiť dnešný večer. To je ten malér.

"A čo keby som Alicu povedal pravdu. Teda v podstate pravdu.? "To už stoličky nevydržala a vyprskla:" Sem ti to hovorila, že si máš rozmyslieť, čo vlastne chceš, teda o ktorú z nich naozaj stojíš. Podľa toho ako teraz trojčíš, tak Alice to najskôr nie je. Avšak, či je to tá druhá, to sa ešte ukáže. Ale poistiť si obe dosť dobre nemôžeš. Navyše by si to rovnako zbabral. "Tá domluva bola dlhá, ale zase na telo. Čo som to za chlapa, predsa viem, kam ma srdce ťahá.

"Jasné, že už viem, ale .... Jednoducho stále to ALE !! A dosť, idem do toho po hlave a bez záchranného kruhu. Alicu ešte pred poludním zavolám, nebudem sa vyhovárať a naznačím, že som sa predsa len unáhlil. Hnevať sa bude, ale radšej teraz ako s nejakou neskoršej komplikácií. A tiež, ako by som sa mohol zajtra Ivanke pozrieť do očí. "Bol som pri tom príhovore k stoličke chrbtom. Ale aj tak som zreteľne počul, že sa akoby zhlboka nadýchla a do vzniknutého ticha povedala pomaly: "Tak sa mi páčiš, chlapče." Ten hlas ma zarazil. Bola to len tá moja múdra stoličky? Alebo mamička? Radšej som sa neotočil.

NEDEĽA

Nedeľa je ako je známe dňom odpočinku. Nebudete tomu veriť, ale ja som skutočne odpočíval. Iste, že s Ivankou a pol dňa neustále v pohybe, ale bola to taká pohoda, no ťažko popísať. Večer sme zase chytali posledné metro. Nie u mňa doma k ničomu nedošlo. Som predsa gentleman - ako vo štvrtok povedal Peter. Dôležitejšie je, že sme si vysvetlili, ako to s nami dvoma vyzerá. Ivanka po časť večera zase sedela na stoličke. Keď si potom na chvíľu presedlať ku mne na pohovku, mal som pocit, že to bolo stoličku ľúto. Ale možno, že mi to naopak priala. Je to predsa moja kamarátka.

podobné články

Nechaj odpoveď