Zabil som boha

25. 09. 2017
6. medzinárodná konferencia exopolitiky, histórie a spirituality

"Obri?" Udivene vydýchol.

"Ale áno, boli to potomkovia tých, čo prežili z čias, keď bola ešte táto planéta z veľkej časti pokrytá ľadom. Z čias veľkých zvierat. Ale ani tí neboli prvý. Hovorilo sa im Červení a prišli sem, aby prežili, keď sa ich svet, skôr zelený a plný života, zmenil v kameň. Doteraz septembra na oblohe rude. "Vzdychol. Tento tvor bol príliš zvedavý a on príliš unavený. Nechcelo sa mu odpovedať na jeho otázky. Nechcelo i chcelo. Na jednej strane bolo lákavé po tak dlhej dobe s niekým hovoriť, na druhej strane to bolo príliš bolestivé.

Atrachasís mlčal a prezeral si ho. Už z neho nemal strach. Teraz mal strach z toho, čo sa dozvie. Bol strážcom svätyne, ktorej história siahala ďaleko do minulosti. Tak ďaleko, že ani ich predkovia nevedeli, k čomu vlastne slúžila. Postupne umierali a oni boli poslední, ktorí zostali. Nové kňaza nikto neposlal. Možno zabudli, možno sa svet vonku zmenil. Nevedel. Chrám stál ďaleko od ľudí, obklopený púšťou. Niekedy premýšľal o tom, či nezostali na tomto svete sami. Nie zabudnutí, ale posledný. Potom prišiel On.

"Ako ti vlastne mám hovoriť, pane?" Spýtal sa ho a vzhliadol k nemu. Ten, čo sa objavil bol o polovicu väčší ako on sám, hovoril jazykom, ktorý používali už len pri obradoch. Teraz sa pozeral do jeho unavených očí a čakal na odpoveď.

"Niektorí mi hovoria Marduk. Ale to tí asi nič nehovorí. "Odpovedal tomu malému. Zem sa zmenila. Už nebola taká, akú ju poznal, keď ju opúšťal. Potomkovia tých, ktoré "stvoril" jeho otec, vyzerali úboho, ubožeji než tí, ktorých poznal z minulosti. Aj keď ..., zatiaľ videl len jedného. Bol veľa unavený a tak sklamaný.

"Syn čistého pahorku. Amar.Utuk - Tele slnko. "Spomenul si Atrachasís a pozorne si ho prezeral. Potom sa zarazil a preľakol sa. Boh. Starý Boh. Rýchlo padol na kolená a hlavu položil na zem.

Chrámom sa ozval smiech. Bol ako búrka. Jeho mohutný hlas sa odrážal od stien a Atrachasís sa bál, že ten zvuk naruší už tak chatrné steny chrámu. Potom smiech utíchol. Opatrne zdvihol hlavu a pozrel sa hore. Srdce mu búšilo a vo spánkoch pulzovala krv tak, až sa zdalo, že sa mu hlava rozkočí.

Marduk sa obzeral okolo seba. Nádhera chrámu bola tá tam. Ten malý ešte stále ležal na zemi. Pomohol mu vstať.

"Som unavený a mám hlad." Povedal mu. "Myslíš, že by sa tu dalo nájsť niečo pod zub?"

"Áno, pane. Denne vykonávame obete. Poď za mnou, prosím. "Uklonil sa Atrachasís a ukazoval mu cestu. Schádzali dolu schodmi. Kedysi sa Atrachasís zamýšľal nad tým, prečo sú schody tak vysoké, teraz už to vedel. S námahou otvoril dvere do svätyne.

Marduk zasadol do mohutného kresla a pohľadom kontroloval miestnosť. Tu to vyzeralo lepšie ako hore. Atrachasís priniesol pečienku. Bola studená, ale Marduk bol hladný a tak sa zdržal všetkých pripomienok. Uvažoval nad tým, kde sú ostatní. Chrámy boli vždy plné ľudí. Plné tých, ktorí mali plniť ich príkazy. Teraz je tu len ten malý muž. Kde sú ostatní, to nevedel. Ale otázky počkajú. Cesta bola namáhavá, dlhá a jemu sa chcelo spať.

Dojedol. Studené baranie chutilo nevalnej, ale aspoň zahnal hlad. Túžil po lôžku - po spánku. Potom si však uvedomil, že veľká časť, kedysi tak vysokého chrámu, je dneska z polovice zasypaná krajín, či skôr zaviaty pieskom. Spálňa je teda niekde dole. Hlboko, nevetraná a čert vie v akom stave. Vzdychol a vstal. Telo ho bolelo.

Došiel až k stene s mozaikou a zatlačil. Vchod bol voľný. Atrachasís sa na neho pozeral s otvorenými ústami. O vchodu nevedel. Marduk unavene pokynul, aby šiel s ním a tak išiel. Zmätený, udivený a so strachom. Odporovať Bohu sa neodvážil. Len vzal zo steny lúke, aby dovnútra neznámeho priestoru vniesol trochu svetla.

Marduk sa zasmial az vrecka svojho plášťa vytiahol podivný predmet, potom urobil zvláštne pohyb palcom a podzemím sa postupne zažali svetlo. Mlčal. Nosom natiahol vzduch. Vetracie šachty fungovali. Aspoň niečo. Všade bol prach. Veľa prachu, nános stovky rokov, kedy tu nikto nebol. Opôr vzdychol a obzeral sa.

Mlčky šli chodbou. Dlhú, rovno, vysokú a plnú stĺpov. Došli k ďalšiemu schodisku a schádzali pomaly dole. Nasledujúce chodba bola dverí. Dverí vysokých a ťažkých, s podivnými rezbami. Atrachasís sa zamýšľal nad tým, kde sa tu vzalo toľko dreva. Marduk siahol na kľučku. Potom sa zastavil a hľadel na Atrachasíse.

"Vráť sa. Potrebujem sa vyspať. Neruš ma! A tiež by to tu chcelo trochu upratať. "Zavrel za sebou dvere, takže Atrachasís nestačil dnu ani nahliadnuť.

Vracal sa hore zmätený tým, čo zažil a videl. Neusporiadané vnemy i myšlienky. Roztriasol sa. Nie strachy, skôr údivom. Otcovia mu o nich rozprávali. O bohoch, ktorí obývali túto krajinu pred potopou i po nej. Veľkých a mocných. Ale z ich úst to znelo skôr ako rozprávka. Toto je skutočnosť. Rozbehol sa hore. Zmorení vysokými schody dobehol do svätyne a potom von pred chrám. Pozrel sa na oblohu. Slnko za chvíľu zapadne. Ostatní sa vráti z polí domov. Zasadol na schody pred vchodom chrámu, hlavu v dlaniach a premýšľal, čo im povie.

Stáli pred otvoreným vchodom do podzemia a mlčali. Atrachasísovo rozprávanie bolo neuveriteľné, ale chodba tu bola, rovnako ako modrasté svetlo v nej. Nevedeli, čo si o tom myslieť. Nakoniec sa pustili do práce. Hladní a unavení po celodennej drine. Neradno odporovať Bohu aj keď ho doteraz nevideli. Opatrne a potichu sa pustili do čistenia chodby i artefaktov v nej. Potichu, aby ho nevzbudili. Potichu, aby Ho nenahneval. Zatiaľ upratovali len chodbu. Do miestností vedľa nemali odvahu vstúpiť. Bola tam tma a neboli si istí, či by sa nedopustili niečoho nevhodného. Niečoho, s čím by On nesúhlasil, Ponáhľali, pretože nevedeli, ako dlho bude spať.

Chrám stál dosť ďaleko od oázy a aj tá bola v dnešnej dobe takmer vyľudnená. Ten zvyšok obyvateľov, čo tam zostal, len ťažko dokázal ubrániť existujúce pole pred nánosom piesku púšte, ktorá sa rozprestierala všade okolo. Čo si pamätal, bolo ich vždy dvanásť. Po úmrtí najstaršieho vybrali nástupcu z chlapcov dedinčanov a pripravili ho, ako najlepšie vedeli, pre jeho úrad. Atrachasís bol tu najmladší, ale vedel, že nie na dlho. Dudu bol už veľmi starý.

Práca bola hotová a oni unavení sedeli v knižnici. Rozpačití. Bezradní. Radili sa, či dať vedieť tam, kde podľa ich dedov bolo mesto, o príchode Boha. Nie, nepochybovali o tom, že je to Boh. Bol veľký a spadol z neba. Nikto iný to byť nemohol. Nakoniec sa rozhodli, že počkajú. Že vyčkajú príkazu, ktorý vydá On. Hoci boli na smrť unavení, rozdelili sa do skupín, aby mohli strážiť, keby sa prebudil. Pripravení poslúžiť Bohu.

Atrachasís šiel do kuchyne, aby prichystal jedlo a vodu. Akki, Usumgal aj Dudu boli hladní. Priniesol jedlo, vodu nalial do pohárov a nechal ich jesť. Sám išiel k policiam s tabuľkami. Potreboval nájsť niečo viac o Amar. Utukovi. Potreboval vedieť viac, než vedel a tak hľadal. Na stole sa začali kopiť tabuľky. Potom ho vyrušil hluk. Obrátil sa a videl, ako sa Ušumgal snaží vzbudiť Dudu. Rukou ho zarazil.

"Nech spí." Povedal ticho. "Mal ťažký deň." Potom pozrel na dva zostávajúce. Napuchnuté viečka, ktorá sa snažili všetkou silou udržať. "Na stráženie stačím sám. Ak bude potrebná, zobudím vás. "

Odišiel do skladiska liekov a vybral ten, ktorý ho mal udržať čulého. Do pohára s vodou odmeral dávku a vypil ju. Keď sa vrátil, muži spali pri stole, hlavu na svojich zložených rukách.

Potreboval viac svetla, ale potom si uvedomil, že by ich to mohlo prebudiť. Vzal časť tabuliek a išiel s nimi do chodby. Tam bolo svetla dosť. Začal čítať. Čítal, ale to čo hľadal nie a nie nájsť. Čítal až do doby, než ho prišli vystriedať. Čítal i potom, ale bez výsledku. Nevedel presne, čo hľadá, ale hľadal ďalej.

On spal už druhý deň a v chráme vládla napätá nálada. Časť začala pochybovať o Atrachasísových slovách, časť navrhovala pozrieť sa, či Boh je ešte tam, kde ho Atrachasís zanechal. Nevedel, čo má robiť. Snažil sa ich upokojiť. Neradno nahnevať Boha a Marduk sám výslovne žiadal, aby nebol rušený. Aj on potreboval byť sám. Potreboval upokojiť svoju myseľ a zachytiť myšlienky, ktoré sa mu tiahli hlavou. Nechal ich teda, aby hore robili svoju každodennú prácu a zišiel dole do chodby, ktorú vyčistili a kde bolo svetlo a pokoj. Prezeral si obrazy na stenách. Obrazy, ktorých farba vysvitlo z pod nánosov prachu, ktorý zmysly. Veľká žena d oprovázena leopardy, muž sediaci na býkovi, podivná zvieratá a podivné stavby. Písmo, ktoré nedokázal prečítať aj písmo, ktoré prečítať dokázal a tak začal čítať.

Akki mu jemne položil ruku na rameno. Preľakol sa.

"Je čas k jedlu." Povedal mu a usmial sa. Bol to statný muž s rukami veľkými ako lopaty a čierny, ako ebenové drevo. Nebol už najmladší, ale úsmev dodával jeho tvári priamosť dieťaťa. Atrachasís mal rád jeho priamosť i láskyplnosť. Tiež sa usmial.

"Ako dlho ešte bude spať?" Spýtal sa ho Akki a jeho tvár zvážnela. "Ako dlho spí Bohovia?" Čo myslíš? "Odmlčal sa a pozrel sa na Atrachasíse. "Prečo vôbec spí, keď majú bdieť nad našimi osudy?"

Atrachasísovi naskočila na rukách husia koža, ale myšlienku potlačil. "Neviem." Povedal a chystal sa ísť do jedálne.

Kráčali pomaly dlhou chodbou. Mlčali. Potom sa Akki zastavil. Zastavil sa u zázname, ktorého písmo Atrachasís prečítať nedokázal, a začal pomaly predčítať text na stene. Slová, ktoré vyslovil, znela zvláštne melódií. Potom pozrel na Atrachasíse a opäť sa usmial nad jeho prekvapením. "Toto ma naučil čítať dedko." Vysvetlil mu a rukou ukázal na text na stene. Akki bol siedmym z rodu, ktorí plnili službu v chráme a disponoval vedomosťami, ktoré sa prenášali z otcov na synov už po mnoho rokov.

"Nedáva to zmysel." Povedal a zamyslel sa. "Píše sa tam, že päťdesiat je siedma. A že päťdesiat je Enlil. Tomu nerozumiem. "Vzdychol a pozrel sa na Atrachasíse.

"A čo ešte?" Opýtal sa Atrachasís. Srdce sa mu rozbúchalo vzrušením, tváre mu horeli.

"Päťdesiat vedel o potope, ale ľuďom nič nepovedal a ostatným bohom zakázal ľudí informovať. Potom odleteli nad Zem, aby Potopu prečkali ... "zamyslel sa a dodal:" Ako? Ten tam dole má krídla? "

"Nie, nemá." Odpovedal a dodal: "Len je veľký. Veľa veľký. Človek to byť nemôže. Ešte nikdy som nevidel človeka, ktorý by bol o polovicu vyšší než ty alebo ja. Ale inak vyzerá skoro ako my. Len KZI má belšie. "Potom ho napadla zase tá myšlienka. Rýchlo ju potlačil, ale srdce sa mu zasa rozbúchalo a dlane mal mokré. "Poďme jesť." Obrátil sa k Akkimu, "alebo nestihneme obrad.

Jedli mlčky. Prišli neskoro a tak zostali pri stole sami dvaja, ostatné robili prípravy na každodenné obetovanie.

"Budeme vykonávať obrad, aj keď spí?" Opýtal sa zrazu Akki, "alebo počkáme, až sa zobudí? To by bolo logickejšie, nemyslíš? "

Akki kládol veľmi nepríjemné otázky. Otázky, ktoré ho rozrušovalo a nabourávaly jeho vnútorný pokoj. Už večer o tom diskutovali so staršími, ale nakoniec sa rozhodli, že obrady budú vykonávané tak, ako obvykle. Tak, ako už po stáročia. Pokrčil plecami a pokračoval v jedle.

"Naučíš ma čítať písmo tam dole?" Spýtal sa namiesto odpovede Akkiho.

"Prečo nie," povedal mu a usmial sa. Jeho tvár dostal zase výraz bezelstného dieťaťa. "Nie je to rak ťažké." Dopovedal a začal žať zo stola prázdne riadu. "Vieš, myslel som si, že mi znalosť starého písma k ničomu nebude. Mýlil som sa. "Jeho ďalšie hlasné úvahy Atrachasís gestom prerušil.

Vstúpil do svätyne vo chvíli obradu. "Lepšie čas si nemohol vybrať", pomyslel si Atrachasís. Všetci padli na kolená a čelo opreli o zem.

"Vstať," zavelil mohutným hlasom a došiel ku kamennému kreslu pri oltári. Posadil sa a pustil sa do pripraveného obetného jedla. Tentoraz bolo teplé.

Pomaly sa začali zdvíhať zo zeme. V koňoch strach a údiv. Nikto z nich ešte Boha nevidel. A Boh to bezpochyby bol. Bol ohromný, zasadol do kresla, ktoré bolo pre Boha prichystané už po stáročia, a jedol jedlo, ktoré bolo Bohu určené. Nie, nikto iný to byť nemohol.

Dudu sa spamätal prvý. Podišiel až ku schodom, pokľakol. Jeho chlze bola neistá a ruky aj hlas sa mu triasli, ale by najstarší z nich a preto cítil povinnosť osloviť Ho ako prvý. "Buď pozdravený, Pane. Čoho si od nás žiadaš? "Hlas sa mu zasekol. Hrdlo mal vyprahnuté. Oči sklopené k zemi, v srdci strach. "Dúfam len, že sme sa ničím neprevinili. Obrady sme vykonávali pravidelne tak, ako nás to naučili naši otcovia a je ich dedovia ... "

"Teraz ma nechaj v kľude dôjsť, starcov." Ozvalo sa nad ním. "Neviem, či ste sa previnili alebo nie - to je vec vášho svedomia. Nie som tu, aby som vás trestal, ale pomoc potrebovať budem. "Druhá veta neznela už tak agresívne, takže sa Dudu upokojil, rúk dal pokyn ostatným k odchodu, aby Ho nerušili pri jedle.

Opäť sedeli v knižnici. Mlčali. Tak dlho čakali na príchod toho, ktorý teraz prišiel a zrazu nevedeli čo ďalej. Nikto ich neučil ako si počínať pri príchode Boha. Nikto im nedal návod, ako sa zachovať v tejto situácii.

Ušumgal sa prudko postavil a začal nervózne prechádzať po miestnosti. Tváre mu horeli, na čele vystúpil pot. Otočil sa k policiam s tabuľkami: "K čomu je toto všetko? K čomu to je ?! "v tej chvíli už skoro kričal. "Čo máme teraz robiť?"

"Počkať." Pokojne odvetil Akki a usmial sa. "Sám povie, čo od nás chce," odmlčal sa a zamyslene dodal: "Dúfam."

Dudu položil svoju vrásčitú dlaň na ruku Atrachasíse. "Bež sa tam, chlapče, pozrieť. Teba pozná. Treba ho to nerozzlobí, povie tí čo ďalej a nás to zbaví tej mučivé neistoty. "Atrachasís sa zdvihol od stola a zamyslel sa. Aj po tých rokoch, kedy je už vlastne zrelý muž, mu Dudu stále hovorí chlapče. Bolo to milé. Videl obavu v očiach starca a tak sa trochu usmial, aby ho upokojil. Vyšiel. Pomaly schádzal po veľkých schodoch až k svätyni. Potom opatrne zaklopal na dvere a vstúpil.

On sedel ďalej pri stole. Hlavu podopretú dlaní a neprítomne hľadel k dverám. Jedlo bolo takmer zjedení. Mlčal, ale rukou pokynul, aby si Atrachasís prisadol. Vybral malý pohár a nalial mu víno. Stále ešte mlčal. Atrachasísovo srdce bilo na poplach. Bál sa, že jeho zvuk vyruší Boha. Snažil sa dýchať potichu a rovnomerne, uprieť svoju pozornosť na niečo iné, na niečo, čo by upokojilo ten nepokoj vnútri, ale veľmi sa mu to nedarilo.

"Pi." Povedal mu Marduk a sám sa napil. Aj Atrachasís sa napil. Ruky sa mu síce trochu triasli, ale pomaly sa začal upokojovať.

"Kedysi bola táto krajina plná stromov a zelene." Povedal Boh a vzdychol. "Aj tento chrám bol oveľa vyšší a týčil sa nad krajinou v celej svojej kráse. Kedysi tu bolo dostatok vody, ktorá tiekla kanály a přináela so sebou úrodnú zem pre pole. Dnes je tu len piesok. More piesku. "Vzdychol. Povedal by mu o ľuďoch, ktorí túto zem skôr obývali. O ľuďoch, ich vedomostiach a zručnostiach, ale keď sa pozeral na muža pred sebou, vedel, že ten by rovnako nepochopil. Ešte raz sa napil a potom sa spýtal: "Prečo si prišiel?"

Atrachasís sa usmial. Túto otázku by mu rád položil on sám. "Vieš, pane, sme trochu ..." hľadal najvhodnejšie výraz "... neistí. Radi splníme tvoji úlohy, ak to bude v našich ľudských možnostiach. Radi by sme vedeli, čo od nás očakávaš. Čo máme robiť? Či máme vyslať poslov, aby sme oznámili tvoj príchod na zem? "Odpoveď ho vyčerpala a tak sa znova napil vína. Váňa, ktoré bolo určené len pre obetný stôl. Vína Bohov.

"Nie, žiadne poslov. Ešte nie. "Povedal a zavrtel hlavou na znamenie nesúhlasu. Potom sa zamyslel. Pochopil, že je treba vydať príkazy, aby ich uspokojil. "Nech idú po svojej práci, tak ako vždy. Najskôr sa tu musím porozhliadnuť a budem k ruke potrebovať aspoň dvoch ľudí. Silné a zdatných. Zariaď to. "Pozrel sa na Atrachasíse a vstal od stola. Tvár sa mu skrivila bolesťou. "Zatiaľ nech ide všetko tak, ako predtým. O mojom príchode sa nezmieňujte. Rozumieš? "

Atrachasís prikývol na znak súhlasu. Už skôr si všimol, že Marduk kríva, ale až teraz mal tú odvahu pozerať sa do jeho tváre. Zaznamenal ten prejav bolesti. "Si zranený, pane?" Spýtal sa a aby odplašil onú dotieravú myšlienku, pokračoval: "Naša lekáreň má rozličné lieky na väčšinu poranenia. Môžem ťa ošetriť. "

"Potrebujem sa poriadne umyť a dole netečie voda. Môžeš to nejako zariadiť? "Spýtal sa ho On a dodal:" Lieky a obväzy vezmi so sebou. Budem ich potrebovať. "Pomaly a namáhavo kráčal k dverám. Zo zadu vyzerala jeho chôdza dôstojnosť sama. Predo dvermi sa otočil. "Budem ťa očakávať dole v spálni." Potom sa zarazil a pokynul Atrachasísovi, aby ho nasledoval.

Opäť schádzali po schodoch až k dverám, ktoré už Atrachasís poznal. Teraz bol vo vnútri. Vnútri veľkej miestnosti s obrovským lôžkom. Na stole ležalo niečo, čo sa podobalo plátnu, ale bolo to oveľa tvrdšie a biela plocha bola pokrytá dlhými čiarami a zložitými vzorcami. Marduk ukázal rukou na ďalšie dvere. Otvoril ich a vošiel do kúpeľa. Veľká vaňa. Obe miestnosti boli plné prachu. Bolo treba upratať. Pozoroval, ako Marduk opatrne sadá na posteľ a zranenú nohu podkladá vankúšom. Došiel až k nemu a snažil sa opatrne zložiť veľkú topánku. Išlo to celkom ľahko. Potom usiloval vyhrnúť tú časť odevu, ktorá sa podobala dvoma rúrami m, ale to už tak ľahko nešlo. Marduk ho jemne odstrčil, tvár pokrivenú bolesťou. "Najskôr vodu. Teplú! "Zavelil. "Potom to ostatné."

Utekal hore. Udýchaný vbehol do knižnice. Oči všetkých sa upreli na neho. Videl v nich strach a obavu. Nemohol chytiť dych a tak len mávh rúk. Nechali ho vydýchať a mlčali. Čakali na príkazy Boha.

"Vodu. Veľa teplej vody. "Povedal, keď schmatol dych. Časť z nich bežala smerom ku kuchyni, aby splnili prvý príkaz. Dudu sedel pri stole a vyčkával, až k nemu Atrachasís dôjde.

"Máme robiť to, čo obvykle. Zatiaľ sa nemáme zmieňovať o tom, že je tu. Bude potrebovať k sebe dvoch mužov. Silné muža, "ospravedlňujúco dodal, pretože si uvedomoval, že privilégium byť po boku Boha, by malo pripadnúť tomu najstaršiemu. Zmĺkol. Nemohol sa rozhodnúť, či im povedať, že On je zranený. Nepriznané pochybnosti, potlačené otázky. Nepovedal im nič.

Najskôr upratali kúpeľ a nanosili vodu. V čase, keď sa Marduk kúpal, upratovali spálňu a pripravili lieky, o ktorých sa domnievali, že ich budú potrebovať. Pracovali rýchlo a dbali na to, aby všetko položili späť tam, kde pred tým veci stáli. Na posteľ položili nová prestieradlá. Museli použiť dve, pretože posteľ bola príliš veľká.

Vyšiel z kúpeľne. V tvári bledý, cez seba navlhnutý uterák. Opäť zasadol na posteľ a natiahol nohu. Atrachasís si prezeral nohu. Členok bol opuchnutá a nad ním zívala krvácajúce rana. Aj Akki sa sklonil na nohu. Svojimi veľkými rukami začal členok opatrne prehmatávať. Marduk stisol zuby. Atrachasís namiešal liek, ktorý mal bolesť tlmiť a podal mu ho. Zdvojnásobil dávku vzhľadom k veľkosti Boha. "Vypi to, pane. Uľaví sa ti. "Akki opatrne natieral členok masťou. Zručne sa vyhýbal rane, ktorá stále ešte krvácala. Nie moc, ale krvácala. Museli počkať, až liek zaberie a tak čakali a mlčali.

Atrachasís sa pozeral na Akkiho veľké ruky. Ako mohutné a neohrabané sa zdali a ako jemné dokázali byť. Usmial sa na neho. Akki úsmev opätoval a pohľadom skĺzol k členku. Obratným pohybom vyvrtnutý členok napravil. Marduk zareval. Užasli. So strachom sa na neho pozreli. Prikývnutím dal pokyn, aby pokračovali. Obviazali ranu a členok spevnili. Skončili.

Balili prinesené veci a čakali na ďalšie príkazy. Marduk mlčal, oči zatvorené. aj oni mlčali a trpezlivo čakali. Pohybom ruky naznačil, že majú odísť. Odobrali sa teda k dverám. Akki sa zarazil. Obrátil sa a spýtal sa: "Ak nemáš ďalšie príkazy, veľký, pôjdeme po svojej práci. Kedy máme prísť? "

Atrachasísovo srdce začalo biť na poplach. Veta sa mu zdala príliš odvážna. Udivene sa pozrel na Akkiho, ale jeho tvár bola pokojná a ľahký úsmev na ňu jej dodával opäť onen bezelstný výraz. Marduk otvoril oči az jeho úst vyšli zvuky značiace nespokojnosť s tým, že bol vyrušený. Nahnevane sa pozrel na Akkiho, ale úsmev na jeho tvári ho vyviedol z miery. Upokojil sa a odpovedal: "Nájdem si Vás."

Odišli. Ticho za sebou zavreli dvere a nechali Boha odpočívať. Išli osvetlenou chodbou ku schodisku, okolo zatvorených dverí. Akki sa zastavil a otočil sa k Atrachasísovi: "Čo je za nimi?" Spýtal sa ho.

"Neviem." Úprimne odpovedal. Tajomstvo zatvorených dverí ho lákalo.

Akki siahol na kľučku.

"Nie!" Snažil sa ho Atrachasís zaraziť.

"Prečo?" Spýtal sa Akki a pohyb dokončil. Dvere sa otvorili. Vnútri bola tma. Dohliadli len tam, kde dopadalo svetlo z chodby. "Škoda." Vzdychol Akki a zamyslel sa. "Zájdeme pre lúče." Povedal rozhodne a zavrel dvere.

Atrachasís bol ohromený jeho odvahou, či drzosťou. Nevěděk, ako to v tejto chvíli nazvať. Ale aj jeho lákalo tajomstvo priestor za zatvorenými dverami. V tejto chvíli nebol schopný protestu a tak zrýchlil, aby Akkimu stačil v chôdzi. Ponáhľali hore.

Navrchu bolo ľudoprázdno. Kňazi odišli na pole. Akki našiel dve lúče, jednu z nich podal Atrachasísovi a ponáhľal ku vchodu.

"Nie." Povedal teraz už rozhodnejšie Atrachasís. "Nie. To nie je dobrý nápad. "Bál sa. Bál sa, či by týmto činom Marduka nenahneval. Bál sa toho, čo by sa mohol dozvedieť. Bál sa svojich pochybností. Tých predovšetkým. Tých a ešte všetkého neznámeho, čo so sebou Marduk priniesol.

"Prečo?" Udivene sa spýtal Akki, Jeho tvár bola pokojná. "Sme strážcovia tohto chrámu. Sme tí, ktorí strážia všetko, čo je v ňom. Sme tí, ktorí by mali vedieť, ktorí by mali poznať ... Prečo by sme nemohli ... "

"Nie." Povedal ešte raz Atrachasís. Nedokázal mu odpovedať, ale rozhodol sa trvať na svojom stanovisku. Prečo - to sám nevedel.

"Pozri," pokračoval Akki a pomalým krokom došiel až k nemu. "Pozri sa na to takto. Potrebuje nás. Potrebuje nás a pozná to tu. To je celkom jasné. Musíme to preskúmať. Čo keď bude potrebovať niečo práve z tých miest, ktoré nepoznáme? "

Atrachasís sa zamyslel. Akki mal pravdu, ale on mal strach. Akkiho ruka sa dotkla jeho ramena a jemne ho popostrčila smerom ku vchodu. "Začneme systematicky," povedal mu. "Začneme o poschodie nižšie a postupne prejdeme všetko, čo sa prejsť dá. Súhlasíš? "Spýtal sa ho Akki, ale na odpoveď nečakal.

Pomaly prechádzali priestory pod svätyňou. Najskôr si prezreli všetko, čo susedilo s chodbou, všetko, kam ešte dopadalo modrasté svetlo zapálené Marduk. Potom postupovali ďalej. Cestu osvetľovali fakľami a pokračovali. Obchádzali steny s podivnými výjavmi, narážali do čudných vecí o ich účelu, nemali ani potuchy.

Atrachasísův strach sa rozplynul. Pozornosť bola zameraná na to všetko okolo. Podivné mapy na stenách. Veľkí ľudia pohybujúci sa vzduchom v niečom, čo sa podobalo vtákom. Obrovská mesta plná veľkých stavieb, pretkaná kanály plných vôd. Podivné rastliny. Spomenul si na slová Mardukova tam vo svätyni, keď spolu pili víno. Díval sa na obrazy na stenách a snažil sa porozumieť.

Akki stál a čítal. V jeho tvári sa značil údiv. Mlčal. Brak do ruky veci, ktoré stáli okolo a snažil sa pochopiť ich funkciu. Nedarilo sa mu to. Veľa výrazov, ktoré tam boli napísané, nepoznal. Množstvu veciam, o ktorých sa dočítal, nerozumel. Vzdychol. Vzdychol nad tým, ako málo toho vie. Ako málo toho vedia všetci o minulosti tohto chrámu, o tom, čo bolo pred nimi. Došiel až na koniec miestnosti, k policiam plných tabuliek. Opatrne vzal jednu do ruky. Našťastie boli vypálené, takže prečkali bez úhony.

"Musíme sa vrátiť." Počul za sebou Atrachasíse. "Sme tu už dlho a hore nás čaká práca." Neochotne šiel hlavu plnú otázok.

Mlčali. Najskôr zo seba vyzliekli šaty a zmyli prach, ktorý sa po stáročia usadzoval tam dole. Mlčali. Mlčky pripravovali jedlo pre ostatných aj obetné jedlo pre Neho.

"Ako sa vlastne volá?" Spýtal sa Akki a pretrhol tou otázkou ticho.

"Marduk. Amar.Utuk. "Odpovedal Atrachasís a pokračoval v práci.

"Narodil sa teda po potope." Povedal Akki skôr pre seba. Atrachasíse veta zarazila. Mýtus o potopy poznali všetci. Bol súčasťou svätých textov. Bol súčasťou ich učenia. Ale spájať Marduka s potopy ho nenapadlo.

"Ako si na to prišiel?" Spýtal sa s údivom Akkiho.
"Keď odpadli vody potopu, ktoré na zemi zoslal Enlil, očistená z vôd vystúpila prvý hora ..." citoval známy text Akki. "Amar.Utuk - syn čistého pahorku ..." dodal a zmĺkol.

Začuli jeho kroky. Spozorneli. Atrachasís pohľadom skontroloval miestnosť, či je všetko v poriadku. bolo
a tak sa ukľudnil.

"Tu sme." Zavolal Akki. Atrachasís sa na neho pozrel káravým pohľadom. Správanie Akkiho bolo veľmi odvážne. "Nepatrične odvážne," pomyslel si.

Marduk vstúpil. Telo i odev špinavé. "Prečo sa kúpal?" Napadlo Akkiho, ale nepýtal sa. Očakával, čo ten veľký bude chcieť.

Zacítil vôňu pečienka a dostal hlad. To bolo dobré znamenie. Začína sa dostávať do kondície. Nálada sa mu zlepšila. Členok nebolel. Sadol si na stôl, pretože lavica pre neho boli príliš nízke. "Dobre to tu vonia." Povedal a usmial sa.

"Ešte nie je čas obradu, pane." Nesmelo podotkol Atrachasís a dodal: "Ak máš hlad ..."

Pohybom ruky ho prerušil. Akki išiel ku kachliam a vyňal pečienku. Šalát ešte hotový nebol, ale nepovažoval to za tak veľký problém. Pozrel sa na Atrachasíse, ktorý tam stál, bledý a v rozpakoch. Položil pečienku na tácku a položil ju vedľa Marduka. Podal mu nôž a šiel pre chlieb.

"Až sa najeme, pôjdete so mnou." Povedal im a krájal pečienku. "Budem vás potrebovať."

Akki prikývol a lámal chlieb. Atrachasís ešte stále stál uprostred miestnosti. Marduk odrezal pečienku, vzal od Akkiho odlomený chlieb a podával oboje Atrachasísovi. Pomaly pristúpil k stolu. Správanie Boha ho zarazilo. Správanie Akkiho ho zarazilo takisto. V duchu bol pobúrený tým, ako sa zaobchádza s obřadním jedlom. Ako toto vysvetliť ostatným? Čo bude podávané pri obrade? Ale bál sa odporovať.

"Musíme uvoľniť cestu dole," povedal Marduk. "Spodná časť je plná piesku. Neviem, či nebudeme potrebovať viac ľudí. Koľko vás je? "

"Celkom dvanásť," odpove Edel Akki s pohľadom na Neho, "ale nie všetci budú tejto práce schopní. Môžeme požiadať aj ľudí z oázy, pán, ak bude potrebné, ale nie moc. Je doba siatie. Všetci pracujú na poliach.

Nechápal. Nechápal odvahu Akkiho, ktorý chcel príchodom nepomazaných znesvätiť tento chrám.
Nechápal, že Marduk neprotestuje proti tomuto návrhu. Toto bol Veľký dom Boha. Jeho dom. A tu nemal prístup nikto okrem kňazov a Boha, pochopiteľne. Bol pobúrený ich správaním, ale mlčal. Na protesty nemal odvahu.

Dojedli. Upratali zo stola a nechali odkaz ostatným. Odchádzali. Zrazu sa Marduk zastavil.

"Svetlo. Budeme potrebovať svetlo. "Povedal a rukou ukázal na lúče.

Atrachasís vzal fakle. Toto tiež nechápal. "Prečo neurobí svetlo tak, ako ho urobil v chodbe?" Pomyslel si, ale potom si uvedomil, že začína mať nepríjemné otázky, ako Akki a tak tie ďalšie potlačil. Išiel.

Zišli dole, až na poschodie, kde mal Marduk spálňu a potom ešte o dve poschodia nižšie. Čím nižšie boli, tým viac priestorov bolo zasypané pieskom.

"Potrebujem dolu." Povedal im Marduk. "Tu niekde by mal byť vchod." Ukázal rukou do hĺbky priestorov, ktoré boli zasypané. Obrátil sa na Akkiho a spýtal sa: "Ako dlho nám to môže trvať v troch?"

Akki mlčal. Nedokázal si predstaviť veľkosť priestoru. Tu svetlo nesvietilo a boli odkázaní len na lúče. Čím nižšie sa dostávali, tým rozľahlejšie priestory boli.

"Neviem," povedal po pravde, "nepoznám veľkosť," spresnil svoj problém. Marduk sa na neho udivene pozrel.

Akki zaregistroval údiv aj nevôľu na jeho tvári. "Pozri, pane," snažil sa mu problém vysvetliť, "sme tu prvýkrát. O týchto priestoroch sme nemali ani tušenie. Chcelo by to plán celej budovy. Naši predkovia nám zanechali len to, čo sami poznali a to sú tri stupne, z ktorých dva sú nad zemou a jeden pod ňou. O priestoroch, ktoré leží pod nimi, zrejme sami nevedeli. "

Marduk kývol a pohybom je vyzval k návratu. Ten malý čierny sa mu pozdával. Bol bystrý a nebol tak ustrašený, ako tí druhí. "Plány by tu niekde mali byť," povedal mu a premýšľal, kde hľadať.

"Plány ...", uvažoval nahlas. Všetky tieto stavby mali podobnú srukturu, podobné vnútorné členenie. "Niekde uprostred ...", spomenul si, "... asi."

Vrátili sa do chodby pod svätýň a znovu začali systematicky prehľadávať priestory. Marduk osvetlil aj tie priestory, kde predtým bola tma. "Ako to robí?" Uvažoval Akki, ale na otázky teraz nebol čas. Spýta sa neskôr. Teraz prechádzal miestnosť za miestnosťou a hľadal na stene nákres chrámu, ktorému Marduk hovoril zikkurat. Rozdelili sa, aby išlo hľadanie rýchlejšie. Prach štípal do očí aj nosa a on každú chvíľu kýchal, ale to mu tak nevadilo. Vadil mu nedostatok času. Nedostatok času na to, prehliadnuť a ohmatať si všetky veci okolo. To bolo to, čo ho lákalo. Čo priťahovalo jeho pozornosť.

"Tu." Ozvalo sa niekde vzadu.

Rozbehol sa za hlasom. Marduk dobehol prvý a stál vedľa Atrachasíse pred veľkým nákresom Zikkurati. Celá stena bola pokreslené pôdorysy jednotlivých poschodí. Akki pristúpil bližšie a hľadal priestory, ktoré mali zbaviť piesku. Začal sa orientovať v plániku pred sebou. Áno, už si dokáže predstaviť veľkosť, už dokáže určiť aj smer k ďalšiemu vchodu do podzemia. Prstom naznačil trasu. Na stene zbavené prachu jeho pohybom, sa črtala cesta.

"Keby sme zabránili piesku, aby sa zosunul, netrvalo by to tak dlho." Povedal Mardukovi. "Tam, kam sa potrebuješ dostať, to môže byť tiež zasypané," dodal.

"Nie." Odvetil. "To je veľmi nepravdepodobné. Neboli tam okná a viedol tam len tento vchod. Steny tam boli najpevnejšie. Ak tam piesok je, mohol sa tam dostať len vetracími šachtami, ale to nebude žiadna katastrofa. "

Akki prikývol. Hľadal najlepšie riešenie. Nie najkratšiu cestu, ale najefektívnejší postup, ako sa dostať čo najrýchlejšie k určenému vchodu. Potom ho to napadlo.

"Pozri," povedal a obrátil sa k Mardukovi, "tu urobíme zábrany. Tie udrží piesok, ktorý tam nemusíme vyberať, aby sme sa dostali tam, kam chceš. Môžeme použiť dvere. Vyberieme a odnesieme zvyšok piesku. "Ukazoval na znázornenej stĺpy, medzi ktoré by mohli dvere zaklínit. Postupne. Postupne tak, ako budú uvoľňovať cestu.

Marduk prikývnutím schválil Akkiho plán. Dverí bolo dosť. Až spotrebujú všetky, ktoré sú k mání, budú si musieť poradiť inak. Ale to budú riešiť potom.

"Má to jeden háčik," pokračoval Akki, "sami dvaja ich z pántov nezložíte. Budeš nám musieť, pane, pomôcť, alebo budeme musieť prizvať ostatných. Rozhodni. "

Atrachasísovo srdce opäť začalo biť na poplach. Nie je možné dávať príkazy Bohu, copak to Akki nevie? Prečo si to On nechá páčiť. Možno je šľachetný, veľmi tolerantní k ich správanie, alebo ..., ale tú myšlienku zase radšej potlačil. Sledoval ich rozhovor celú cestu do "poschodie dverí" a jeho nepokoj stúpal. Nedokázal presne definovať prečo a pravdou je, že si to ani definovať nechcel.

Marduk začal otvárať dvere a dávať dole je. Aj pre neho to bola práca namáhavá, ktorá navyše zaťažovala jeho členok. Ten začal opäť bolieť. Pot z neho lial prúdom. Dali dole časť dverí a odniesli ich dole. Sily je opúšťali. Oči mali plné prachu.

"Pre dnešok dosť." Povedal konečne Marduk udýchane. Vydýchli si.

"Asi sa bude zase chcieť vykúpať," pomyslel si Akki. Tá myšlienka ho nepotešila. Znamenalo to opäť nosiť vodu, ohriať ju a dopraviť ju dole do jeho spální e. Aj oni dvaja boli zaprášené a spotení. Im ale bude stačiť nádrž.

Marduk išiel za nimi a mlčal. Členok bolel, ale rana nad ním nekrvácala. Bol na smrť unavený. Unavený rovnako, ako tí dvaja. Rovnako ako on aj oni boli špinaví až beda.

"Musíme sa umyť," povedal im, "a potrebujem ošetriť nohu. Bolí. "Dodal.

"Máme nanosiť vodu?" Spýtal sa Atrachasís. Bolo na ňom vidieť, že ho tá predstava rozrušila. Všetci mali pre dnešok práce viac než dosť.

"Kde sa umývate vy?" Spýtal sa Marduk.

Obaja si vydýchli. "Vo veľkej nádrži," povedal Atrachasís už pokojnejšie, "ale voda je tam studená, pane."

Marduk kývol a šiel smerom, ktorý mu ukazovali. Minuli kuchyni a došli k tomu, čomu hovorili nádrž. Marduk sa zasmial, keď vstúpil. Bazén. Vonkajšie výzdoba bola síce schátraná, ale bazén bol stále funkčný. Zložil zo seba šaty, odviazal plátno, ktorým mal fixovaný členok a vstúpil do vody.

Obaja tí malí sa naňho vydesene pozerali. Sami zostali na kraji a vzájomne sa polievali vodou. Umývala svoje telá a šetrili ju. Potom pochopil. Používali bazén nie na kúpanie, ale ako rezervoár vody. Zarazil sa. Bude musieť postupovať opatrnejšie, aby ich nevyplašil.

Atrachasís bol znepokojený. Zajtra budú musieť vodu vymeniť, ale nedá sa nič robiť. Boh potreboval očistiť svoje telo. Netešilo ho to, ale neznepokojovalo ho tento prístup tak, ako správanie tých dvoch tam dole.

Obaja dokončili očistu. Už sa cítili lepšie. Hodili cez seba prestieradlá a Atrachasís odchádzal do miestnosti s liekmi, aby mohli znovu nohu ošetriť. Akki zostal na kraji nádrže a čakal, až Marduk vyjde von.

"Prepáč, neuvedomil som si, že odtiaľ používate vodu na všetko." Povedal Akkimu, keď vyliezol z bazéna. Kedysi to bola miestnosť určená pre odpočinok. Dnes je všetko iné. "Zasadol a natiahol nohu, aby ju mohol Akki prezrieť. Členok bol ešte mierne opuchnutý, ale vyzeral lepšie ako ráno. Rana sa skoro zacelila.

"Nevadí," povedal mu Akki, "ráno nanosím vodu." Opatrne prohmatával členok. "Bude sa musieť viac šetriť," pomyslel si, "inak sa to nezahoja." Atrachasís mu podal masť a plátno. Vzal z jeho rúk masť a potieral členok. Plátno vrátil.

"Na noc to necháme tak. Ráno to zafixujeme. "Pozrel sa na Marduka a spýtal sa:" dôjdeš dole? "Pohľadom skĺzol k členku. Marduk prikývol a usmial sa. Okolo pása si omotal prestieradlo a odchádzal do svojej spálne. Deň skončil.

[Lastupdate]

Ležal na lôžku, unavený po celodennej drine, ale zaspať nemohol. Bol znepokojený. Veľmi znepokojený. Nič nebolo ako predtým. Skoršie istoty, stanovený poriadok - to všetko bolo preč. A k tomu všetkému ešte otázky Akkiho. Svoje otázky radšej v úvahách zahnal. V duchu si prial, aby sa všetko zase vrátilo do starých koľají, aby bolo všetko ako predtým. Aby už žiadny Boh nikdy nezostúpil na Zem. Posledné myšlienky sa zľakol.

Ráno im Akki ľahko zatriasol. Musel spať dlho.

"Vstávaj, musíme ísť." Povedal mu s oným známym úsmevom na tvári. Namrzene vstal. Nechcelo sa mu dolu, do chodieb, ktoré ukrývali tajomstvo, ktorá nemohol rozšifrovať, ale obliekol sa a šiel.

Zo zvyku zamieril smerom ku kuchyni. Akki ho zase posunkom vyzval, aby šiel za ním. Schádzal dole roztrpčený, že prácu začne bez raňajok. Došli až k spálni Marduka.

"Á, už si hore," povedal mu na privítanie a zasmial sa. To Atrachasíse znepokojilo. Poobzeral sa po izbe. Na stole ležalo jedlo. Tí dvaja už boli po raňajkách. "Jedz a my ťa, medzi tým, zoznámime s naším plánom," povedal mu Marduk a prisunul k nemu jedlo a pitie.

Dal sa do jedla, aj keď mu nechutilo. Znepokojovalo ho, že jej jedlo určené pre obrady, že jej jedlo určené pre Boha. Znepokojovalo ho, že nie je servírované, tak ako predtým, vo svätyni a so všetkými rituálmi, ako bol zvyknutý, tak ako to po roky robili oni a pred nimi ich predchodcovia. Jeho pozornosť bola roztržitá a celou silou sa snažil sústrediť na to, čo mu striedavo Marduk a Akki hovoria. Stálo ho to veľa síl.

Potom sa pustili do práce. Najskôr museli odstrániť piesok okolo vetracích šácht, inak by bol vzduch dole čoskoro nedýchateľný. Práca išla pomaly. Dávali piesok do košov a tie potom vynášali von. Museli často odpočívať, ale potom zacítili závan vetra. Do žíl im to vohnalo novú silu. Poriadne zasekli dvere medzi stĺpmi tak, aby zvyšné piesok nemohol späť. Časť práce mali za sebou. Teraz už zostávalo len vypratať priestor vedúce ku vchodu do podzemia.

Odpočívali. Akki sedel, pohľad upretý do diaľky a mlčal. Potom vstal a odišiel hore. Keď sa vrátil, mal v ruke tabuľku s plánom časti priestorov, ktorú mali vypratať. Stále ešte mlčal, pohľad upretý na tabuľku. Marduk k nemu kľakla.

"Tu a tu ..." ukazoval mu niečo na tabuľke. "Pozri, vynášať von všetok piesok zdržiava. Keby sme urobili poriadne zábrany, vyššie, mohli by sme piesok, aspoň jeho časť, hádzať za ne.

Atrachasísovo srdce začalo biť na poplach. "Či sa tak rozpráva s Bohom? Či On bude toto správanie tolerovať do nekonečna? Prečo vlastne odstraňujú piesok týmto spôsobom? Moc Boha je veľká ... Schopnosti Bohov sú neobmedzené, tak je napísané. "Rýchlo svoje myšlienky potlačil, ale rozladenie aj nepokoj zostali.

"Načo sa vlastne potrebuješ dostať dole, pane?" Spýtal sa po odmlke Akki a pozrel sa na Marduka.

"Sú tam prístroje a diely na zostavenie ďalších. Potrebujem je, aby som dal správu, kde som. Potrebujem je, aby vedeli, kde ma hľadať. "Odpovedal mu a striedavo sa pozeral do tabuľky a na priestory, ktoré mali vypratať. "Dvere sú dosť silné," povedal mu, "mali by vydržať. To nie je zlý nápad, "dodal a postavil sa.

Pustili sa opäť do práce. Marduk znášal dole ďalšie dvere. Ešte trošku kríval a tak obaja vedeli, že je len otázkou času, kedy zase prácu preruší. Oni dvaja hádzali piesok za zábrany. Práca išla rýchlejšie, než keď uvoľňovali prostotou k vetracej šachte, ale aj oni boli unavení.

"Tu už nie," povedal Marduk, "väčšiu záťaž by som neriskoval," dodal s pohľadom na zábranu z dverí. "Mohlo by nás to tiež zasypať, ak by sme to prehnali."

Mlčky prikývli, Oči aj ústa plné jemného piesku. Čakali, až ako On rozhodne, sami sa prácu prerušiť neodvažovali.

"Mám hlad," povedal a pretiahol sa. Aj oni mali hlad, ale nedokázali odhadnúť, koľko času tu strávili a tak nevedeli, či je vo svätyni prichystané obradné jedlo. Len sa na seba pozreli. Marduk ten pohľad zachytil.

"Čo sa deje?" Spýtal sa ich nechápavo.

Atrachasís mlčal, hlavu sklopenú k zemi a premýšľal, ako mu túto situáciu osvetliť.

"Len si nie sme istí, či je vo svätyni prichystané jedlo pre teba, pane." Čas ... Nevieme, aký je čas sme tu strávili ... "odvetil Akki.

Marduk pozrel na zápästie: "Je po poludní." Povedal a usmial sa. Až teraz si uvedomil, že je potrebné aj plniť ich očakávania, ale nebavilo ho to. Zdržiavalo to od práce. "Nabudúce si vezmeme nejaké jedlo sem dole." Povedal skôr pre seba.

Atrachasís sa bezradne pozeral na Akkiho. "Čo teraz robiť? Jedlo je potrebné pripraviť a neservírovat ... a Boh má hlad. "

"Poďme," povedal Akki, "treba nájdeme niečo v kuchyni." A chystal sa na odchod.

Ten známy a nepríjemný pocit sa opäť dostavil. Boh nereagoval. Nepotrestal ho za nevhodné správanie, ale rovnako ako Akki aj On odchádzal. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Nevedel, ako bude tieto situácie zvládať ďalej. Narušovali zabehaný poriadok, vnášali chaos do ustálených rituálov, pôsobili zmätky v jeho myslení. Bolo to nepríjemné, a kto vie, kedy to skončí.

Vystupovali po schodoch hore. Všade bol pokoj. Došli až k bazénu - veľké nádrži, ako ju hovorili oni - teraz už vedel, že si musí dať väčší pozor. Postavil sa tak, ako to urobili tí dvaja večer a pripravenú nádobou si polieval telo. Cítil sa zviazaný. Tam dole, pri práci, zabudol, že musí plniť aj úlohu Boha. Stále sa v nich ešte nevyznal.

Umyli sa a vošli do kuchyne. Našli len chlieb, vajcia a zeleninu. Pripravovali jedlo. Vôňa zbyšovala hlad a tak zabudli na otázky i pochybnosti a tešili sa, až sa naje. Nálada sa uvoľnila.

Teraz sedeli pri stole, Marduk na ňom, lámali chlieb a podávali si ho. Vychutnávali chvíľu odpočinku a zbierali sily na ďalšiu prácu tam dole.

"... bohovia," povedal mu Marduk a vzdychol, "to máš ťažké. Nikto vlastne poriadne nevie kto sú a prečo tu sú. Je pohodlnejšie plnenie svojich prianí očakávať od tých, ktorým sme prisúdili moc, než na ich splnenie hľadať onú moc v sebe ... "

Bola to zvláštna veta. Veta, ktorú začul, keď sa vracal späť dole s prázdnym košíkom. Veta, ktoré nerozumel, ale ktorá v ňom ony nepríjemné pocity zvyšovala. Pracovali už mnoho dní a rozhovory tých dvoch ho netešili. Snažil sa ich nepočuť. Snažil sa nepremýšľať nad tým, čo robia a prečo. Snažil sa všetkou silou držať toho, čo poznal, v čom ho vychovali a čo ho naučili. Ale bolo to ťažké, príliš ťažké. Akkiho otázky ho znepokojovalo, rovnako ako odpovede Marduka, rovnako ako rozhovory so zvyškom osadenstva chrámu. Nevedel ako zdôvodniť neprítomnosť Boha vo svätyni, nevedel ako vysvetliť, prečo už sa nepodáva jedlo o podľa predpísaných rituálov tak, ako sa podávalo po stáročia. V tejto chvíli nevedel, ale cítil, že to, čo sa deje, nie je správne.

Konečne sa dostali ku vchodu do podzemia. Mohutný blok sa otočil a cesta dole bola voľná. Vydýchli si. Schádzali teraz dole, strachy nedýchali. Marduk rozžal svetlo tak, ako to urobil v chodbe hore.

Atrachasís sa ospravedlnil a šiel pripravovať jedlo. Tí dvaja prechádzali chodbami i miestnosťami dole a hľadali to, čo Marduk potreboval. Rovnako ako Akkiho aj jeho udivovali veci, ktoré tu boli sústredené. Na rozdiel od Akkiho ho čím ďalej viac neznepokojovalo zmätok, ktorý tu v chráme panoval.

"Budeš dnes jesť vo svätyni, pane?" Spýtal sa tak, ako obvykle a dúfal, že Marduk prikývne. Nestalo sa tak.

"Nie," povedal mu Marduk a pohľad neodtrhol od doštičky s akýmsi plánom, "teraz nie je čas. Musím sa spojiť s ostatnými. Ak tú dobu premeškám, musel by som tu zostať ďalší rok. "

Akki mu podával súčasti, na ktoré ukazoval a on sestrojoval "niečo". Niečo, čo pre neho bolo dôležité. Dôležitejšie, než oni, ktorí tu po stáročia plnili všetko, aby Bohovia boli spokojní. Teraz by mali prísť ďalší? Ďalšie ... to znamenalo ďalšie zmätky, ďalšie narušenie zabehaného poriadku, ďalšie nezodpovedané otázky, ďalšiu prácu.

Stúpal po schodoch hore. Srdce mu búšilo. Čo povie ostatným hore? Ako zodpovie ich otázky?

Akými slovami je dnes bude musieť upokojiť?

Došiel až ku vchodu. Chvíľu stál a potom s tlčúcim srdcom uzavrel vchod do podzemia. Vzal Sochor a začal rozbíjať zábrany. Piesok zaplavoval miestnosť ako voda pri povodni.

Došiel až na poschodie, kde bola svätyňa. Uzavrel aj tento vchod. Musel sa posadiť. Musel sa upokojiť. Zavrel oči a vydýchol. "Teraz, teraz už pôjde všetko, tak ako predtým," povedal si a vstal.

"Odišiel a Akkiho vzal so sebou." Povedal im.

Nepýtali sa. Niektorí závideli Akkimu česť, ktorej sa mu dostalo, ale na nič sa nepýtali. Bol to Boh a im neprislúcha dávať Bohom otázky ani pochybovať o ich zámeroch či činoch.

Na miesto Akkiho priviedli chlapca z oázy a začali ho zasväcovať do jeho úlohy. Netušili, že tento bude posledný.

"Teraz už pôjde všetko, ako predtým." Povedal im vtedy, ale nemal pravdu. Nič nešlo tak, ako predtým. Nič sa nevrátilo do starých koľají. Snažil sa, kosba mohol, ale bolo to málo platné. Dbal na to, aby rituály boli striktne dodržiavané. Dbal na to, aby už nikdy nepadli také otázky, aké dával Akki. Dbal na to, aby už nikto nikdy nenarušil poriadok, na ktorý bol zvyknutý. Prísne dbal na to, aby všetko zostalo tak, ako to bolo pred Jeho príchodom. Snažil sa ustrážiť rozhovory ostatných, zabrániť im v tom, aby o Ňom hovorili a tak pomaly utíchala v chráme aj ich reč.

Atrachasíse teraz napadali čí ďalej tým častejšie otázky - otázky rovnako nepríjemné, ako kládol kedysi Akki. Ale on nepoznal odpoveď. Nevedel, ako vrátiť veci do starých koľají - do doby pred Jeho príchodom. Staré písmo čítať nevedel. Staré písmo sa od Akkiho čítať nenaučil. Raz sa vydal tam dole, za mozaikový vchod. Svetlo v chodbách už nesvietilo a na stenách sa opäť usídlil prach.

Nič nešlo tak, ako predtým a on si to dával za vinu. Niesol ju statočne a mlčky. Teraz už bol starý a okrem neho a toho, kedysi malého chlapca, ktorého priviedli za Akkiho, tu nezostal nikto iný. Ležal na posteli, ruka v dlani posledného z kňazov, ktorému sotva na tvári začali bujnieť fúzy. Sil mu ubúdalo a vina ťažila jeho dušu: "Zabil som Boha ...", povedal veľmi ticho pred tým, než vydýchol naposledy.

Ale posledný z kňazov nepočul. V myšlienkach bol u karavany, ktorá dorazila až k chrámu au roztodivných vecí, ktoré privážala. V myšlienkach bol v oných ďalekých krajoch, o ktorých, o ktorých mu kupcovi včera rozprávali, v mestách plných ľudí, kanálov plných vôd a rýb. V myšlienkach bol veľmi ďaleko. Ďaleko od starého chrámu, ktorý bol skoro zasypaný pieskom aj od starého muža, ktorý poznal jeho tajomstvo.

Páči sa vám príležitostné poviedky na Sueneé Universe?

Zobraziť výsledky

Nahrávanie ... Nahrávanie ...

podobné články