Imphoteph: Ten, kto kráča v mieri

43212x 23. 01. 2018 1 čitateľ

poviedka: I. Sú veci, ktoré sa rozumne nedajú vysvetliť, a napriek tomu existujú

"Je ako oni," povedala mu.

"Ale má v sebe tiež našej krv," oponoval ju, "aj keď vyzerá, ako oni. Možno je to výhoda. Možno nie. "Pozrel sa na ňu. "Mal by sa vrátiť k nám. Mali by sme mu dať možnosť, nech sa rozhodne. "

"A keď sa rozhodne zostať s nimi?"

"Bude to jeho voľba. S tým my nič nezmôžeme. Ale než sa rozhodne, je tu nádej. Nádej pre nás. "Zdôraznil.

"Nie som si tým istá, či je to dobrý nápad ..."

"Tiež si tým nie som istý," prerušil ju, "ale posledný dieťa, ktoré sa tu narodilo, sa narodilo slepé." Zdôraznil a dodal: "Tiež má v sebe ich krv a nevadilo ti to. Okrem toho, a na to nezabúdaj, môže to byť jeho syn. Môže nám byť užitočný. "

"Dobre, zariadim to. Dám vedieť do Saje. "Povedala po chvíli mlčania. Stále si ale nebola istá, či postupuje dobre.

Zostupoval dole. Pomaly a dôstojne, pretože dnešný deň bol dňom jeho zasvätenia, dňom, kedy dostane meno. Videovrátnik pomaly otvoril dvere. Úzkymi oknami tu dopadalo svetlo. Uprostred stálo veľké lôžko, pred ním kreslá dvanástimi a za ním veľká socha Nechenteje v podobe posvätného sokola. Došiel až k nej, uklonil sa a predniesol modlitby. Snažil sa zladiť zvuk svojho srdca s rytmom bubienka a sister, ktorých zvuk sa odrážal od stien. Vypil prichystaný nápoj s výťažkom modrého lososovi. Ľahol na lôžko, zavrel oči a počul, ako zvonku zatvárajú okná. Miestnosť sa ponorila do tmy a začala sa plniť omamným dymom.

Prudko sa prebudil úderom gongu. Dvanásť kňazov už bolo na svojich miestach. Mlčali a čakali, až sa preberie. Nosom nasal čistý vzduch, otvoril oči a posadil sa. Najmladší z kňazov mu podal misu s vodou a uterák. Omyl si tvár a utrel sa. Potom sa postavil a predstúpil pred tých, ktorí mu mali dať meno.

Chasechemvej sa na neho pozrel. Ruky, až do tej doby zložené v lone, položil na operadla kresla, mierne sa naklonil k nemu: "Tak hovor. Čo tí Bohovia zjavili vo sne? "

Na chvíľu zavrel oči, aby si pripomenul výjavy. Ľahkosť letu na chrbte draka, bránu mesta, pred ktorou stáli dve posvätné sykomory. Začal pomaly rozprávať príbeh. Popisoval to veľké kruhové mesto plné svetla aj v noci. Popisoval svoju cestu na chrbte draka aj dlhovlasého starca, ktorý ho čakal uprostred záhrady pri veľkého domu. Snažil sa opísať útržky činností, ktoré mu sen zjavil aj slová, ktoré začul. Potom skončil, ale pocit, že zabudol na niečo podstatné, v ňom zostal. Spomenúť si ale nemohol.

Pozrel na dvanásť kňazov. V ich pohľadoch bola rozpačitosť a on dostal strach, že svoju úlohu nezvládol. Mlčali. Mlčali a pozerali sa na neho s údivom.

Chasechemvej mu dal rukou pokyn, aby sa posadil. Zasadol teda na zem s nohami prekríženými, rukami na prsiach a čakal.

Dvanásť povstalo. Myslel si, že teraz vysloví jeho meno, alebo že sa dozvie, že úloha nesplnil a bude musieť čakať ďalšie roky na svoje zasvätenie, ale namiesto toho sa otvorili dvere a oni vyšli z miestnosti von. Bol zmätený. Mal strach a nevedel čo robiť a tak zdvihol ruky a začal ticho odriekať modlitbu. Zavrel oči a snažil sa spomenúť si na to, čo zabudol, ale pred ním sa rozprestierala len čiernočierna tma a niekde vzadu, skôr tušil, než videl, malý svetelný bod, ktorého svetlo bude silnieť.

Ozval sa gong. Dvere sa otvorili. Dvernice zostali stáť v hlbokom úklone. Kňazi vošli dovnútra. Zdali doznieval zvuk bubienka a sister. Chasechemvej naznačil, aby vstal. Postavil sa a so strachom očakával, čo bude ďalej. Potom vošla ona, čierna kňažka Tehenut.

Dvanásť sklopil hlavu a ruky skrížili na prsiach v úctivom pozdravu. On pokľakol. Vec musela byť vážna. Tie zo Saje sa málokedy zúčastňovali ich obradov aj pred tým, než začali boje.

Došla k nemu. Dlaňou jemne nazvedla jeho bradu tak, aby mu videla do očí. Pozorne si ho prezerala. Tvár jej zakrýval biely závoj, ktorý ešte viac podčiarkoval čerň ich očí.

"Vstaň." Povedala mu. Nevyslovil jediné slovo. Jej príkaz mu zaznel vnútri hlavy. Zľakol sa, ale vstal. Natiahla k nemu svoje štíhle čierne ruky a odopol jeho plášť. Zosunul sa na zem. Potom dala dole aj jeho bedrovú rúšku. Stál pred ňou nahý, začervenaná hanbou a mierne sa chvejúce chladom. Pomaly ho obchádzala a pozorne si prezerala jeho telo. Zrazu zacítil jej ruku na pravej lopatke. Dotkla sa znamienka v podobe volavky. "Achboinu - duch volavky," povedala a pozrela sa mu do očí. Dala dole ruku z jeho tela a postavila sa pred neho. "Je čas vydať sa na cestu." Počul opäť jej hlas uprostred svojej hlavy. Obrátila sa k dvanástim a rúk dala pokyn, aby zasadli na svoje miesta. Sama zostala stáť uprostred, ako by ho chcela chrániť vlastným telom.

"Teraz mám istotu." Povedala im nahlas. Jej hlas bol zvučnejšie než ten, ktorý počul vo vnútri seba. "Zajtra." Povedala a odmlčala sa. "Zajtra bude Sopdet aj Re opäť po 1460 rokoch vychádzať spolu nad Mennofere. Máme už len jeden rok. Rok a deň. "

"Vráti sa, pani?" Ticho sa spýtal Chasechemvej.

"Už sa vrátil." Odpovedala mu ticho. "Ach - božská podstata toho, koho čakáme, je v ňom. Ale či sa vráti ... "nedopovedala, len vzdychla a uprostred svojej hlavy začul len" ... to záleží aj na ňom. "Potom dodala nahlas:" Dúfajme a prosme. Snáď nám budú neteri viac naklonení. "Obrátila sa a vyšla z dverí.

Dvanásť kňazi rýchlo povstalo, zohlo hlavu a ruky skrížili na prsiach. Keď odišla, znovu zasadli, pozerali sa na neho, uprostred stojaceho bez šiat, a mlčali. Chasechemvej pokynul rukou najmladšiemu, ten vstal, zdvihol zo zeme plášť a zahalil jeho telo.

Mlčanie začalo byť k neunesení. Vzduch v miestnosti akoby sa so zhmotnil a cez chlad, ktorý tu bol, cítil, ako mu po chrbte stekajú potôčiky potu.

"Poď, chlapče." Ozval sa Chasechemvej a dal pokyn k odchodu. Vyšli z dverí. Kňazi sa v chodbe odpojili a tak zostal sám s veľkňazom.

"Čo bude ďalej?" Spýtal sa ho ticho a so strachom.

"Neviem." Povedal a pokračoval v chôdzi. "Nikto to nevie. Správy, ktoré máme, sú len veľmi kusé a staré texty hovorí len v náznakoch. Snáď tie zo Saje vedia viac. Ich knižnica bola rozsiahla a obsahovala spisy, ktorých pôvod vyčkával hlboko v minulosti. Snáď vie viac, než my. "Rozkašlal sa. Keď sa upokojil, pozrel sa na neho so smútkom v očiach a dodal: "Aj keby si sa vrátil, ja sa toho už nedožijem."

Strach im prešiel ako nôž. Na rukách mu vyskočila husia koža. Potom ju zase uvidel. Stála hore na schodisku. "Kľud, len pokoj, Achboinue. Nie je čoho sa báť. "Ozvalo sa v jeho hlave. Nepokoj zmizol, ako mávnutie prútikom.

Hovorilo sa o nich, že sú mocné kúzelníčka, neprekonateľné liečiteľky, rovnako ako odvážne bojovníčka. Prikladal svoj pokoj jej schopnostiam.

"Všetko bude na ráno pripravené, Ctihodná." Povedal ju Chasechemvej. Obrátila sa a odišla do svojich izieb. Oni pokračovali mlčky svojou cestou.

Ráno, ešte pred úsvitom, ho zobudili. Zišiel dole pred chrám a začal sedlať ťavy. Doprovod tvorilo desať mužov z chrámu, veľkých a silných, znalých boja. Kontroloval zásoby a ešte raz chcel skontrolovať postroje, keď obvyklý hurhaj utíchol. Vstúpila.

"Nie, sprievod nie." Povedala a obrátila sa k Chasechemvejovi, ktorý stál obďaleč.

"Cesty nie sú bezpečné ...", snažil sa oponovať veľkňaz, ale ona ho prerušila.

"Je to súčasť cesty. Vybrali Ak sme dobre, budú nám neter naklonení, budeme v bezpečí. "Dodala a holú na ťavy.

Chasechemvej došiel až k nemu a objal ho. "Nezabudni," povedal mu ticho a na krk mu zavesil amulet v podobe posvätného sokola. "Nezabudni."

Obrátila sa k nemu. Pohľad ich čiernych očí ho donútil nasadnúť. Oči tak čiernych, ako najhlbšie noc. Vyšli.

Mala pravdu, cesta bola bezpečná. Neprikladal to ani tak zásluhe Bohov, ale skôr to, že z kňažiek Tehenut mali všetci strach. Strach z ich možných kúziel, strach z ich kliatieb im bol tou najväčšou ochranou. Prechádzali špinavými uličkami mesta, zákutiami, ktorá nikdy nevidel a ktorá sa už na prvý pohľad zdala nebezpečná. Uličky plné špiny, zbedačených detí a polorozpadnutých domov. Túto časť mesta nepoznal, aj keď v ňom vyrastal. Pred očami sa mu objavilo iné mesto. Mesto s kamennou dlažbou, veľkými kamennými domami s vysokými stĺpmi a širokými ulicami. Mesto pretkané sieťou kanálov, plné zelene a obohnané veľkú bielu múrov.

Zrazu zastavila. Slezla z ťavy, do ruky vzala ranec a jemu nariadila, aby zostal sedieť a strážil. Vošla do polorozbořeného domu, z ktorého sa ozýval plač dieťaťa. Keď po dlhej chvíli vyšla, sprevádzala ju mladá žena s očami plných sĺz. Na rukách mala dieťa, asi dvojročné dievčatko sa zaviazaným krčkom. Tá zo Saje sa k nej obrátila a žena kývla. Dievčatko sa usmialo a zaspalo matke v náručí. Pokračovali v ceste.

Putovali cez mnohé mestá, išli krajinou, ktorá bola neobývaná, ale najdlhšie putovali púšťou. Cez deň je sužovalo úmorné teplo a horúci jemný piesok im padal do očí, v noci zima. Sem, tam sa zastavili v oázach, aby doplnili zásoby jedla a vody. Všade im preukazovali úctu spojenú so strachom.

Už sa jej nebál. Videl, ako zastavovala zakaždým, keď mohla pomôcť. Videl, ako svoju silu použila tam, kde bolo páchané príkoria. Nie, nebál sa jej, ale za nepriateľa by ju mať nechcel.

"Kam ideme?" Spýtal sa ju raz. Pozrela sa na neho a pokrčila ramenami.

"Neviem." Povedala mu a zasmiala sa. "Ale neboj sa, až tam budeme, budem to vedieť."

"Ako?" Spýtal sa s údivom.

"Neviem. Viem len, že to vedieť budem. Sú veci, ktoré sa rozumne nedajú vysvetliť, a napriek tomu existujú. Myslia si, že naše kroky vedú Bohovia, ak ťa to upokojí. "Zmĺkla a popohnala ťavy. Viac sa už nepýtal.

"Čo vidíš?" Spýtala sa malého slepého dievčatka.

Stáli oproti sebe v podivné jaskyni sa žulovým stolom. Ticho prerušoval len zvuk pramienku vody stekajúceho zo skaly.

"Je v poriadku," povedalo ju a zdvihlo k nej hlavu. Snažilo sa nahmatať jej dlaň. "Vybrali dobre," dodalo a snažilo sa vstať. Zrazu sa objavili ďalšie výjavy. Netýkali sa jeho, tak o nich pomlčal, ale rozrušilo ju to. Rúčkami sa chytilo žulového stola a snažilo sa vnímať štruktúru kameňa. Tu, tu ju uloží.

Chcela sa opýtať ešte na veľa vecí, ale dieťa ju zarazilo.

"Nie ste si isté. Všetky máte pochybnosti. Ale sama najlepšie vieš, čo dokáže nepriateľské prostredie. Mysli na to. Ja by som ho nepodceňovala ... "

"Ale ..." chcela oponovať.

Dievčatko ju zarazilo: "Poďme, už je čas." ​​Natiahlo ruku na znamenie odchode a počkalo, až ju žena uchopí za ruku, aby ju mohla odviesť. Zvládla by to sama, ale jej myseľ sa snažila udržať obraz toho chlapca. Chlapca, ktorého tvár jej oči nikdy neuvidí.

Čím dlhšie boli na ceste, tým viac ho sužovali sny. Ich zmysel nemohol rozpoznať. Videl púšť plnú zelene, ohromné ​​stavby, cesty lemované sfingami. Videl boja, kruté a nezmyselné. Videl ona mesta zničená, spustošená požiarom vojen i chorobami. Videl Zem v celej jej veľkosti. Videl ju z výšky, ako farebnú guľu, na ktoré sa rozprestierali modré oceány, zelená krajiny, červeň púšte a hnedé vrcholky hôr. Z tej výšky videl, ako sa otvorili sopky a chrlili do okolia rudou lávu, neskutočné množstvo popola a dymu. Videl krajinu, ktorá sa triasla a potom sa obrátila. Namiesto zelené plochy zostalo len špinavé miesto. V tých snoch lietal na chrbte draka vysoko nad celou Zemou a blízko Mesiaci. Ten rokov bol krásny, ale niečím ho znepokojoval.

Prebúdzal sa spotený a so strachom po bojoch, ktoré viedol s démonmi noci, nepriateľmi tak silnými, že by ich neprekonala armáda faraóna. Prebúdzal sa s výkrikmi hrôzy z prežitého sna. Sotva otvoril oči, uvidel jej tvár. Mlčala. Mlčala a skúmavo si ho prezerala. Nikdy sa ani slovom nezmienila o týchto chvíľach. Nikdy sa nespýtala, čo vo svojom sne videl. Znepokojovalo ho to. Znepokojovalo ho to rovnako, ako neznámy cieľ cesty.

Zaspával so strachom. So strachom z toho, čo sa mu bude zdať, čím ho dnešnú noc neteri budú trestať. Zdalo sa mu to nespravodlivé. Snažil sa nájsť zmysel tých snov, ale nedarilo sa mu to. Rôznorodosť časov, osôb i situácií sa ráno nedala spojiť.

Tentoraz sa neprebudil sám. Zatriasla im a ruku mu dala na ústa - znamenie k mlčanie. Otvoril oči. Pomaly dala dole dlaň z jeho úst a rúk ukazovala smer. Posadil sa a spozornel. Vo vzduchu bolo cítiť piesok. Ten jemný piesok, ktorý so sebou prinášala búrky alebo tlupa jazdcov. Započúval sa. Ticho. Nie, nepočul nič. Napriek tomu si všimol, že ona je v strehu. Telo napäté, pravá ruka držala meč.

Pozrel sa na oblohu. Hviezdy svietili ako plamene lámp v temnote chrámu, z ktorého ho odviedla. Cnelo sa mu. Mesiac bol v splne. "To je dobre." Povedal si v duchu. Potom to počul. Slabý vánok doniesol k jeho ušiam tichej zaržání. Srdce začalo biť na poplach, zrak sa zaostril.

Ľahko sa dotkol jej ramena. Obrátila svoj pohľad k nemu. Rukou ju naznačil, aby sa rozdelili. Kývla a pomaly sa presúvala na druhú stranu. Skryl sa za previs duny a snažil sa pohľadom zachytiť pohyb tam, odkiaľ sa ozval zvuk. Čakal.

Objavili sa ako prízraky. Vysokí - vyšší a štíhlejší než ľudia, ktorých poznal. Cez seba mali tmavomodrý plášť, tváre zakryté tak, že im boli vidieť len oči. Blížili sa neuveriteľným tempom k miestu, kde sa schovávali. Pohľadom skontroloval, či je ona na svojom mieste a stuhol úžasom. Stála na vrchole duny. Pravú ruku opretú o zasunutý meč, nohy mierne rozkročené a čakala.

"Zbláznila sa." Pomyslel si. Jazdcov bolo veľa, tie premôcť nemohla. Už dávno pochopil, že ona na kúzla moc neverí. Vôľu netere nazývala oveľa častejšie náhodou než ich zámerom. Vzdialenosť medzi ňou a jazdci sa zmenšovala a ona tam stála, osvetlená svetlom Mesiaca, ako socha Bohyňa. Čierna Tehenut. Potom zdvihla ruky k oblohe a zaklonila hlavu. Počul jej hlas. Sprvu tichý, ale postupne mohutnel. Znelo to ako modlitba. Modlitba v jazyku, ktorému nerozumel. Jazdci sa zastavili v úctivej vzdialenosti, posadali z koní a pokľakli. Pomaly schádzala dolu k nim. Vo svetle Mesiaca jej telo žiarilo striebristú farbou. Jasne videl, ako sa v jemných nárazoch vetra okolo nej trasú. Vstal. Neschopný slova z toho, čo videl, ju ako náměsíčný, nasledoval dole k jazdcom.

Došla až k nim. Postavila sa pred neho, ako vtedy v chráme - akoby ho chcela aj tu chrániť svojím telom. Mlčala. Len rukou im dala pokyn, aby vstali. Potom ustúpila stranou, aby si ho mohli prezrieť. Jazdci mlčali. Kone nevydali ani hláska a stáli vplyvom mrazu na jednom mieste. Ticho okolo bolo až hmatateľné.

Jedom z nich siahol rukou k turbanu a uvoľnil rúšku, ktorá mu zakrývala tvár. Jeho hlava mala podivný tvar, bola pretiahnutá, temeno bolo väčšie ako u ľudí, ktorých poznal. Sklonil hlavu a oslovil ju. Túto reč nepoznal, ale jej melodika mu bola povedomá. Pozorne počúvala, čo ju jazdec oznamuje. Prikývla a dlho sa na neho zadívala. Toto už poznal. Vedel, že teraz počuje jej hlas jazdec vo svojej hlave. Len on. Obrátila sa k nemu.

"Achboinue," povedala ticho, "priprav ťavy, blíži sa búrka." Obrátila sa opäť k jazdci a zrejme mu ešte niečo hovorila tou rečou bez slov.

Pospíchal k ťavám a snažil sa ich čo najrýchlejšie osedlať. Vedľa neho sa objavili dva z jazdcov v modrom a pomáhali mu nakladať všetko potrebné. Dokončené. Nasadol na ťavu, uzdu druhého v ruke a blížil sa k skupine. Už na neho čakala. Nasadla. Jazdci ich vzali medzi seba tak, aby boli chránení ich telami.

Odchádzali do tmavej noci. Odchádzali a on si uvedomil, že zase nepozná cieľ. Napätie vo svaloch povolilo. Uvedomil si to a prekvapilo ho to. Pohľadom zavadil o jej postavu pred sebou. Obrátila sa k nemu. Tvár mala zakrytý rovnako ako jazdci okolo, ale jej oči sa usmievali. Tiež sa na ňu usmial a popohnal ťavy.

Poznal dobre podzemí chrámu, kde predtým býval, a nebolo najmenších. Toto ale predčilo všetky jeho predstavy. Toto bolo podzemné mesto. S úžasom pozoroval zástupy ľudí, prúdiacich po širokých osvetlených uliciach podzemí, obrazy a rezby na stenách aj fontány plné vôd. Hoci boli v podzemí, bolo tu dosť svetla, hoci nevidel žiadne lampy. Udivilo ho to.

Bol veľmi unavený dlhou cestou a tak moc nepremýšľal nad tým, čo vidí. Pridelili mu miestnosť hneď vedľa jej. Lôžko, ktoré mu ukázala dievča v jeho veku, bolo vysoké a široké. Keď na neho zasadol, zľakol sa - bolo mäkké. Zaspal predtým, než sa stačil odstrojiť, takže nepočul dievčenské hlas, ako ho nabáda k tomu, aby sa po dlhej ceste vykúpal. Tej noci sa mu nezdal žiadny sen. Aspoň si žiadny nezapamätoval.

"Dorazili." Povedalo ju dievčatko a rúk dalo pokyn, aby odišla.

Chcela sa ju ešte opýtať na niekoľko vecí, ale neodvážila sa. V poslednej dobe bola znepokojená jej správaním. Smiech z jej tváre sa vytratil a často bola zamyslená. Niečo ju trápilo, ale hovoriť o tom nechcela a to ju znepokojovalo viac ako príchod toho chlapca.

Dievčatko počkalo, až doznie jej kroky a ľahol na zem. Posledný výjav, ktorý zaznamenala, bola tvár útočníka. Roztriasla sa od strachu. Zo slepých očí tiekli slzy. Vraveli, že je to dar. Opakovali to zakaždým, keď po ňu žiadali odpovede, ale žiadna z nich nevidela cenu, ktorú za svoj "dar" platí. Zostáva už tak málo času ... Ale výjavy boli doteraz nejasné a ona nechcela robiť zbytočnú paniku. Utrela si rukou slzy a nahmatali palicu.

Prebudil ho jej smiech. Otvoril oči a uvidel jej tvár.

"Tak vstávaj." Povedala mu a opäť sa zasmiala a sklonila sa k nemu, "No, v prvom rade je potrebné, aby si sa vykúpal. Zapácháš ako spotený kôň. "Dodala a vyšla z dverí.

Vstal a začal vyzliekať zaprášený odev. Do miestnosti vstúpila stará žena a končekmi prstov opatrne zdvíhala zo zeme jeho veci. "Kde je to dievča?" Pomyslel si.

"Odvediem ťa do kúpeľa, chlapče." Povedala žena a vyšla z dverí. Nasledoval ju úzkou chodbou až ku vstupu k kúpeli, zabalený len do plachty. Voda v bazéniku bola teplá. Para sa zrážala na stenách malej miestnosti, prevoňané vôňu kvetinových esencií. Ponoril sa do vody a zavrel oči. Bolo to príjemné. Tak príjemné.

"Ponáhľaj sa." Počul hlas nad sebou. Nechal oči ešte chvíľu zatvorené a len prikývol hlavou, že rozumel. Začal drhnúť svoje telo, zbavovať ho nánosu prachu z ciest, ktoré prešli. Lil voňavú vodu na svoju hlavu a snažil sa umyť vlasy, ktoré mu zase začali rásť, keď odišiel z chrámu.

Ešte raz sa celý ponoril do vody, ešte raz zavrel oči a snažil sa vychutnať si túto chvíľu. Zase počul jej smiech.

"No tak, už dosť." Povedala mu radostne a podala uterák. Očervenel, ale vstal a vyšiel z kúpeľa. Osušil sa. V chrbte cítil jej pohľad. Potom ucítil jej ruku na svojej pravej lopatke. Ľahko sa dotkla jeho znamienka v tvare volavky. Potom v hlave počul jej povzdych: "Dúfam, že si ten pravý." Odišla.

Obliekol si rovnaký odev, aký nosili tunajší ľudia. Tmavo modrá, lesklá látka, hladká ako koža nemluvňaťa. Vyšiel z dverí. Stará žena na neho čakala. Viedla ho uličkami mesta k cieľu, ktorý nepoznal. Viedla ho bezpečím podzemného mesta, zatiaľ čo vonku zúrila piesočná búrka.

Čakala ho v predsálí. Čierna pleť poblednutá, ale oči ju žiarili tak, ako vždy. Nesmiala sa. Zacítil strach. Strach, ktorý sálal z nej. To ho prekvapilo. Za dobu, čo ju poznal, si nikdy nevšimol, že by mala strach.

"Ale mala ..." povedala z ničoho nič a pozrela sa na neho. "Len si to nepoznal."

Zľakol sa. Vie čítať jeho myšlienky. To nie je dobré. Nebol si teraz istý, že to, čo si myslel, bolo pre ňu prijateľné, ale ďalej sa v úvahách nedostal. Dvere sa otvorili. Vstúpili.

Kráčali po alabastrových dlaždiciach až k nemu. Toho muža poznal. Poznal? Nemohol si spomenúť, kde ho už videl.

Uklonila sa. A aj on sa uklonil. Opäť sa začudoval. Ona sa nikdy nikomu neklaňali. Kňažky Tehenut sa klaňali len svoje bohyňu a faraónom.

"Ďakujeme za prijatie." Povedala ticho muži.

"Nie," odpovedal ju, "to my ďakujeme za jeho ochranu." Pozrel sa na ňu, usmial sa a dodal "pochybujúci." Rukou im dal znamenie, aby sa narovnali a pomaly zostupoval k nim.

Došiel až k nemu. Rukou mu nadvihol bradu tak, aby mu videl do očí - tak, ako to prvé urobila aj ona. Díval sa na neho a mlčal. On cítil, ako jej strach rastie. Cítil, že starec vie, že on vie o jej strachu a že vie, že aj on vie.

"Nie, nepochybuj. Je to ten pravý. "Povedal ju, ale stále sa mu pozeral do očí. Ale Achboinu vycítil z tónu hlasu aj tieň pochybnosti. "Tvoja cesta nebola márna ..." rukou ju zarazil, "... ja viem, nebola by márna ani tak. Každá cesta je cesta k zdokonaleniu seba samého, ak je človek pozorný. "Obrátil svoj pohľad k nej a usmial sa. Tiež sa usmial. Strach zmizol.

"Achboinu?" Pozrel sa na neho.

"Áno, pane." Odpovedal trochu rozpačito, pretože si nebol istý. Tak ho oslovovala ona. Nebolo to meno, nebolo pridelené obradom.

"No dobrá ..." povedal, "prečo nie. Nejako ti hovoriť musíme. "

"Kde to vlastne sme?" Spýtal sa ju, keď osameli.

"Nie som si istá." Povedala mu a pozrela sa na neho. Prvýkrát si všimol vrások okolo jej čiernych očí. Prvýkrát zaregistroval únavu v jej hlase. Pozerala sa na neho pozorne. Tak pozorne, ako keď sa prvýkrát stretli. Potom sa usmiala.

"Staré texty hovoria o chrámu v podzemí. Chrámu, vystavané ešte pred veľkou povodňou. Kedysi vraj stál uprostred mohutného jazera. Kedysi tu bola miesto púšte voda a zem okolo sa zelenala bujnou vegetáciou. V chráme sú ukryté vedomostí tých, ktorí tu boli pred nami a kňažky je tam po tisícročia chráni. "Vzdychla a pokračovala:" Myslela som si, že je to len legenda. A možno aj je. Možno sa toto mesto len tomu chrámu podobá. Neviem. Naozaj neviem. Som len rada, že si tu na chvíľu môžem odpočinúť. Aj pre mňa bola cesta namáhavá. "Zavrela oči a hlavu oprela o stenu za ňou.

Mlčal. Nechcel ju teraz rušiť. Chcel len, aby si oddýchla. Bral ju ako samozrejmosť, tak, ako dieťa berie svoju matku. Poskytovala mu ochranu po celú dobu putovania. On mohol pre ňu urobiť len to, že ju teraz nechá odpočívať. Ešte chvíľu sa na ňu pozeral. Ešte chvíľu si dovolil cítiť jej pocit uvoľnenia a potom vstal a šiel preskúmavať mesto.

Nedošiel ďaleko. Zastavil ho chlapec v jeho veku. Jeho pleť bola biela, rovnako ako jeho vlasy, lebka bola podivne pretiahnutá do výšky tak, ako lebky väčšiny tých, čo tu stretol. Aj on bol veľký, príliš veľký na svoj vek. Neoslovil ho, nepožiadal, aby sa zastavil, napriek tomu to urobil, bez toho aby vedel prečo. Potom v hlave počul jeho hlas, ktorý ho vyzýval, aby šiel za ním. Išiel. Kráčal ulicami širokými ako nádvorí chrámu aj úzkymi uličkami. Nevedel, kam ide. Zase cieľ cesty nepoznal, ale začal si zvykať. Mlčali.

Porovnával mesto s mestom zo svojho sna. Aj tu bolo svetlo. Iné, než videl vo sne. Bolo mierne zelenkasté a dávalo všetkému okolo podivnú farbu. Miestami si pripadal ako pod vodnou hladinou. Nie, nebolo to mesto zo sna. Nepodobalo sa to ani chrámu, o ktorom rozprávala kňažka Tehenut.

Chlapec sa k nemu obrátil a v hlave začul .: "Všetko sa dozvieš. Len strpenie. "

Zabočili prudko doľava. Scenéria sa zmenila. Už žiadne mesto. Jaskyne. Jaskyňa, ktorá klesala dole do podzemia. Išli po úzkych schodoch a údiv vystriedal strach. Uvedomil si, že nevie kde je. Svetlo tu potemnelo. Srdce mu začalo prudko búšiť. Chlapec pred ním sa zastavil a otočil sa k nemu: "Neboj sa, nikto ti tu neublíži." Povedal to normálnym hlasom, ktorý sa odrážal od stien jaskyne. Zvuk slov ho upokojil. Sám nevedel prečo.

Pokračovali v ceste. Chvíľu klesali, chvíľu stúpali, ale na povrch nevyšli. Pýtal sa sám seba, či hore ešte zúri búrka. Za tú dobu, čo bol tu, stratil poňatie času. Prestal vnímať cestu, šiel ako vo sne. Chlapec pred ním sa zastavil. Zastavil sa tiež. Pred nimi sa týčili obrovské dvere. Dvere v skale. Otvorili sa. Vošli.

Musel zažmúriť oči, ako ho svetlo okolo oslepovalo. Slnko. "Konečne slnko," pomyslel si. Mýlil sa.

Sedela s hlavou opretou o stenu. Už neodpočívala. Videla v duchu scénu s chlapcom s bielymi vlasmi. Kus cesty išla s nimi, potom sa jej stratili. Snažila sa čo najviac uvoľniť, aby prenikla neviditeľnou bariérou a našla toho, koho mala ochraňovať, ale nedarilo sa jej to. Mala pocit márnosti. Ušli spolu taký kus cesty a zrazu ho stratila.

"Tvoja námaha je zbytočná." Ozvali sa nad ňou. Otvorila oči a uvidela starca. "Tam, kam šiel, ty nemôžeš. To je jeho cesta, nie tvoja. Tie odpočívaj. Toto ešte nie je cieľ, len zastávka. "Povedal a odišiel. Zostala zase sama. Zavrela oči. Už sa nesnažila nájsť ho. V duchu odriekavala modlitbu k svojej bohyni, aby sa upokojila.

"Pristúp bližšie." Ozval sa hlas pred ním. Postava bola ešte nejasná. Oči ešte neprivykli jasu svetla. Šiel teda za hlasom. Ešte sa obzrel za chlapcom, ktorý ho tu priviedol, ale ten zmizol. Bol vo veľkej sále len s tým hlasom. Nohy mal oťaželi strachom, ale išiel. Potom ju uvidel.

Mala na sebe odev jazdcov - tmavomodrý a lesklý, tvár skrytú pod rúškom. Aj Tehenut skrývala svoju tvár, uvedomil si a spomenul si na slová, ktoré sú napísané na jej chrámu: "Som všetko čo bolo, čo je a čo bude. A žiadny smrteľník nebol a nebude s to odkryť závoj, ktorý ma zahaľuje. ". Počul smiech a ona rúk uvoľnila závoj, ktorý zahaľoval jej tvár.

"Už si spokojný?" Spýtala sa. Cítil, ako sa červená, ale prikývol. "Si ešte dieťa," povedala mu a prezerala si ho. Natiahla k nemu ruku a on vložil svoju dlaň do jej. Pozorne ju skúmala.

Zatiaľ čo ona prezerala jeho dlaň, on si prezeral ju. Bola oveľa vyššia, než ženy, ktoré poznal. Oveľa vyššie ako kňažka Tehenut. Sálala z nej sila. Sila svalov i ducha. Pleť mala červenkastú farbu, rovnako ako jej vlasy, ale najviac ho upútali jej oči. Veľké, mierne zošikmené a žiarivo zelenej.

Pozrela sa na neho a zasmiala sa. Uvedomil si, že aj ona môže mať schopnosť preniknúť do jeho hlavy a čítať myšlienky. Zľakol sa. Pustila jeho ruku a vzdychla: "Si ešte dieťa. Myslela som, že budeš starší. "Otočila hlavu. Pozrel sa tým smerom a videl prichádzať malú postavu. Dieťa. Dievčatko. Jej chôdza bola nezvyčajná. Potom pochopil. Bola slepá. Žena ju vyšla v ústrety. Chytila ​​ju za ruku a pomaly ju viedla až k nemu.

"To je on?" Spýtala sa tá malá tichým hlasom. Zamrazilo ho. Cítil, ako mu na zátylku vystúpil studený pot. Rúčkou mu ukázala, aby sa znížil. Potom mu dala svoje ruky na spánky. Dlane mala teplé. Díval sa na jej oči. Oči, ktorými nevidela. Uvažoval nad tým, aké to je pohybovať sa neustále v tme, nevidieť farby, nevidieť tvary ... Dala dole dlane z jeho spánku a kývla žene, aby odišla.

"Sadni si, prosím." Povedala. Povedala to veľmi ticho a sama si sadla na zem. Posadil sa naproti nej. Mlčala.

Mlčal tiež a díval sa na ňu. Premýšľal o tom, čo tu robí. Prečo tu je? Čo od neho vlastne všetci chcú? Kam vlastne ide? A čo ho tam, kam ide, čaká?

"Vieš,", povedala zrazu svojím tichým hlasom, "očakávajú viac, než im môžeš dať. Ale to je ich problém. Mal by si si ujasniť, čo očakávaš od seba, inak ti nezostane nič iného než plniť očakávania druhých. A to sa ti nikdy nepodarí. "

Postavila sa a zavolala na ženu niečo v ich jazyku. Nerozumel. Odišli. Zostal sedieť na zemi a premýšľal nad zmyslom tohto stretnutia. Nad tým, čo mu povedala. Potom zaspal.

Odchádzali a mlčali.

"Si sklamaná," ​​povedalo dievčatko, "je to ešte chlapec, ale aj on raz povyrastie."

"Zostane?" Spýtala sa ju.

"To neviem." Povedalo ju a znova ju zaplavil strach.

"Prečo práve on?"

"Má úloha a ten úloha sa týka aj nás. Ešte o ňom nič nevie, ale je schopný ho splniť. Viac ti nepoviem. Viac neviem. "Odpovedalo ju a chytilo sa ju pevnejšie za ruku.

Snažila sa v myšlienkach preniknúť až k nemu, plná obáv o jeho bezpečnosť. Bol to jej úloha a nechcela ho spustiť z očí až do doby, kedy bude táto úloha u konca. Potom ho uvidela. Ležal na bielom piesku uprostred veľkej jaskyne a spal. To miesto ju bolo známe. Počúvala o tých, ktorí uctievali Veľkú. O tých, ktorých korene ležali ďaleko v minulosti. Ich chrámy boli prosté, napriek tomu z ich múdrosti čerpajú doteraz. Upokojilo ju to. Vstala a pomalým krokom sa vydala ho hľadať.

Prebudil sa s hlavou v jej lone. Mala zavreté oči a odpočívala. Okolo bola tma a ticho. Pohladila ho po tvári. "Pôjdeme," povedala.

"Kedy odídeme?" Spýtal sa ju.

"Čoskoro, snáď už zajtra. Snáď už je po búrke. "Odpovedala a pridala do kroku.

Kráčali mlčky vedľa seba. Padla na ňu únava. Obrovská únava. Zrazu si uvedomila ťažobu svojej úlohy. Byť neustále v strehu, ochraňovať, doviesť na koniec cesty toto dieťa. Cieľ tiež nepoznala. Poznala jeho myšlienky, poznala jeho pochybnosti a trápili ju jej pochybnosti. Pochybnosti o zmysle tejto cesty, o výbere dieťaťa io proroctvo, ktoré mala pomôcť naplniť.

Chvíľu chcela byť tiež dieťaťom. Chvíľu chcela byť v spoločnosti tej veľkej ženy, o ktoré ju rozprával. Možno ona by ju dal odpovede na jej otázky. Ona alebo to malé slepej dievčatko.

Pozrel sa na ňu. Na tvári mala únavu a jej oči, vždy tak iskrivé, stmavli. Zastavil sa. Tiež sa zastavila. Ešte ho plne nevnímala.

"Poď," povedal. "Na chvíľu sa posadíme."

Viedol ju ku fontáne uprostred námestia. Zasadli na jej okraj a unavené nohy máčali vo vode. Mlčali. On si zrazu uvedomil, že ešte nemôžu odísť. Ešte nie. Najskôr si ona musí odpočinúť. Zrazu ho netrápil cieľ cesty, ale obavy o jej zdravie. Obavy o ich životy, ktoré mohla ochrániť len ona.

Potom ucítil na svojom ramene niečí dlaň. Obrátil sa.

Aj ona sa obrátila. Jej pohyb bol prudký. Telo bolo pripravené k boju. Bola ako mačka, ktorá v jednej chvíli lenivo odpočíva, ale vzápätí je schopná útoku či obrany.

"Kľud, len pokoj," povedal starec a položil jej ruku na plece. Usmieval sa. Dal pokyn, aby ho nasledovali. Došli k vysokým vrátam. Vošli do podivné záhrady, plné blýskajúcich sa kameňov. Tam, uprostred záhrady stál podobný muž, ako ten, čo je tu doviedol. To bol ten muž zo sna. Dlhé biele vlasy, statná postava. Preľakol sa.

Doviedli ich k veľkému domu a zaviedli do izieb, aby si mohli oddýchnuť. Tentoraz sa stačil aj umyť, než išiel spať. Sen, ktorý sa mu zdal, sa podobal sna, ktorý mal pri zasvěcovacím ceremoniáli v chráme. "Možno je to tým starcom," povedal si, keď sa prebudil a šiel sa pozrieť, či kňažka Tehenut ešte spí.

Spala. Schúlená do klbka sa podobala čiernej mačke. Ľahko oddychovala a on nad ňou stál a uvažoval nad tým, že je to vlastne prvýkrát, čo je hore skôr ako ona. Potom ticho, aby ju nezobudil, vyšiel z jej izby a zišiel dole do záhrady. Išiel hľadať starca.

"Posaď sa." Povedal mu. Uvažoval, či starec vie, že ho hľadal, alebo či toto stretnutie sám naplánoval. Zdvihol zrak k nemu a očakával, čo sa bude diať. Starec si ho prezeral. Pripadal si ako exotické zviera. Ten pocit bol nepríjemný, ale vydržal jeho pohľad.

"No," povedal po chvíli a usmial sa, "myslím, že to pôjde."

Achboinu nerozumel. Mal zlosť, mal zlosť z toho, ako si ho všetci prezerajú, ako hovorí v náznakoch, ktorým nerozumel. Nechápal, čo tým chcel starec povedať, ale už sa prestal čudovať správanie svojho okolia, ale rozladený z toho bol. Trpezlivo čakal. Čakal, ako sa veci budú vyvíjať ďalej a či sa konečne dozvie niečo bližšieho o zmysle a cieli svojej cesty.

"Poď." Povedal mu starec a postavil sa. Veľkosť toho muža Achboinua udivila. Zdal sa mu väčšie ako vo sne, zdal sa mu väčšie ako včera večer. Kráčali späť do domu. Kráčal vedľa starca a pripadal si malý, veľmi malý. Napriek tomu necítil strach.

"Vidím, že ťa Chasechemvej dobre pripravil." Povedal zrazu a pozrel sa na neho. Udivilo ho, že pozná meno jeho veľkňaza. "Ako sa mu darí?" Spýtal sa.

"Je chorý." Odpovedal mu a srdce sa mu stiahlo úzkosťou a clivotou. Chasechemvej bol nielen jeho veľkým učiteľom, ale aj otcom, ktorého nepoznal. Rukou siahol na hruď a nahmatal amulet v tvare posvätného sokola. Zavrel oči a snažil sa ten obraz preniesť kňazom v chráme. Obraz sokola, starca i mesta, v ktorom sa nachádzal.

Vošli do domu. "Poď, najskôr sa najeme a potom sa porozprávame o všetkom, čo chceš vedieť." Povedal mu starec a viedol ho do jedálne. Jedli mlčky. On s hlavou sklonenou a v myšlienkach v chráme, ktorý pred časom opustil.

Stál oproti nej a zdalo sa mu, že tá zo Saje má vlhké oči. Srdce sa mu zvieralo strachom z neznáma aj z toho, že ho opúšťa.

"Uvidím ťa niekedy?" Spýtal sa jej ticho.

Usmiala sa. Bol to ale smutný úsmev. "To neviem." Povedala a zdvihla ruku k pozdravu.

Srdce sa mu zovrelo. Rozbehol sa k nej a objal ju. V očiach mal slzy. Zdvihla rúk jeho hlavu tak, aby mu videla do očí a potom mu končekmi prstov zotrela slzy.

"No tak," zašepkala, "nie je všetkým dňom koniec. Kto vie, čo nám neter prichystala do budúcnosti. "

Zasmial sa. "Naozaj veríš, že sú?" Spýtal sa ju a rukou sa snažil zotrieť slzy.

"Som kňažka Tehenut, nezabúdaj na to." Povedala mu a jemne ho udrela po tvári.

"Nie," pokrútil hlavou, "myslím to naozaj. Veríš, že sú? "

"Tak malý a tá maloverní?" Zasmiala sa. "Pozri, ja to neviem. V prvom rade neviem, kto sú. Čo sú to vlastne za bytosti. Ak sú ale, potom by som rada vedela, kto sú. Predkovia? Tí, ktorí prežili po veľkom kataklyzme? Chcela by som aspoň trošku poodhaliť závoj Tehenut. "

"A oni?" Rukou ukázal ku vchodu do podzemného mesta. "Sú iní, aj keď sú v niečom rovnakí."

"To neviem. Ale my dvaja sme tiež iní. Ja som, na rozdiel od teba, čierna a napriek tomu nepociťuješ odlišnosť. "

Zamyslel sa.

"Ak si nie si istý svojím rozhodnutím, môžeš odísť so mnou." Povedala mu.

Zavrtel hlavou. Nechcelo sa mu ju opúšťať, ale niečo vnútri mu hovorilo, že musí zostať. Nevedel ešte ako dlho, ale vedel, že teraz nesmie odísť. Z rozhovoru so starcom moc chytrý nebol, ale chcel sa učiť. Chcel spoznať aspoň časť z toho, o čom mu rozprával.

"Nie, nepôjdem. Ešte nie. "Odmlčal sa a pozrel sa na ňu:" Aj ma láka poodhaliť závoj tvoje bohyne a niečo mi hovorí, že ešte nie je čas odísť. "

Usmiala sa a prikývla. Slnko sa vyšvihlo nad obzor. "Už musím ísť, malý priateľovi." Povedala a pobozkala ho na líce. Nasadla.

Zdvihol hlavu a naposledy sa pozrel do jej očí. Potom na ňu ešte zavolal: "Uvidíme sa!" A bol o tom v tej chvíli presvedčený. Spomenul si, čo povedala o konci ich cesty, spomenul si, čo ju povedal starec: "Toto nie je koniec, len zastávka ..."

Potom si uvedomil, že nepozná jej meno.

II. Je možné zmeniť tradíciu - vymeniť ju za inú, ale chce to čas

Z tejto lekcie mal vždy zlý pocit. Náuka o kameňoch mu nešla. Pripadal si ako hlupák. V ruke kameň, studený a tvrdý. Položil ho pred seba a do ruky vzal ďalšie. Líšil sa farbou, veľkosťou i štruktúrou, ale čo s tým robiť ďalej, to nevedel. Potom začul za sebou kroky. Otočil sa. Otočil sa so strachom, učiteľ bol prísny.

Kráčala pomaly k nemu a palíc sledovala miesto pred sebou. Našľapovali ticho, aj keď jej chôdza postrádala onú ​​istotu vidiacich. Vstal a šiel k nej. Srdce mu začalo búšiť na poplach, okolo žalúdka mal divný pocit, ktorý znepokojoval - príjemný aj nepríjemný. Chytil ju za ruku.

"Buď pozdravená, Imachet." Povedal ju a ona sa usmiala. Začudoval sa, čo tu robí. Miesto ctihodných bolo v chráme, aspoň si to myslel.

"Aj ty buď pozdravený, Achboinue," ticho pozdravila. "Prišla som ti pomôcť." Odpovedala na nevypovedanou otázku.

"Ako ...?" Spýtal sa a nedopovedal. Veď bola slepá, nemohla vidieť štruktúru kameňa, jeho farbu. Ako by mu mohla pomôcť?

Vzala jeho dlaň a pritisla ju na kamennú stenu. Teplo jej dlane ho znepokojilo, ale prial si, aby ten dotyk trval čo najdlhšie.

"Vidieť sa dá aj inak, než je očami." Povedala. "Zavri oči a počúvaj, ako k tebe kameň prihovára."

Neochotne poslúchol jej príkazu. Stál s rukou pritlačenou o stenu a nevedel čo si počať. Pomaly posúval jeho ruku po kameni. Začínal cítiť štruktúru kameňa i malé prasklinky v ňom. Vzal si na pomoc aj druhú ruku. Hladil kamennú stenu a zdalo sa mu, že je zrazu jej súčasťou. Čas sa zastavil. Nie, nezastavil, len sa spomalil, veľa spomalil.

"Už počuješ?" Zašepkala.

"Áno." Odpovedal ju rovnako ticho, aby neprehlušili ten tichý šepot srdca zdanlivo mŕtvej hmoty.

Pomaly ho odtiahla od steny a palíc hľadala na zemi kamene, ktoré tam odložil. Posadila sa a rukou mu dala pokyn, aby zasadol vedľa nej. Vzal do ruky kameň. Biely, lesklý, skoro priesvitný. Zavrel oči. Jeho prsty začali pomaly prechádzať po kameni. Mal inú teplotu, štruktúra bola tiež iná. Cítil pevnosť kameňa, hladkosť aj usporiadanie jeho kryštálov. Potom ho poslepiačky odložil a vzal do ruky ďalšie. Tento bol teplejší a mäkší. V duchu prenikol do štruktúry tohto kameňa a cítil jeho krehkosť.

"To je úžasné." Zašepkal a obrátil sa k nej.

"Hovorila som ti, že vidieť sa dá aj inak." Zasmiala sa. Potom zvážnela a natiahla k nemu svoju ruku. Hľadala tvár. Pomaly prechádzala prstami po tvári, akoby si chcela zapamätať každý detail. Akoby chcela spoznať každý záhyb aj najmenší vrásku na jeho tvári. Zavrel oči a vychutnával ten jemný dotyk. Srdce sa mu rozbúchalo a v hlave mu začalo šumieť. Potom odišla rovnako ticho, ako prišla.

Prišla, aby sa s ním rozlúčila. Vedela, že jej čas sa naplnil. Vedela, že čas, ktorý príde, bude jeho časom. Časom dieťaťa, ktoré nemá meno a priala mu šťastie. Došla až k oltáru. Ruky položila na kamennú dosku a vnímala štruktúru kameňa. Žula. Tu ju uloží. Tu on uloží jej telo. Nejako ju to upokojilo. Ale vzápätí uvidela iné obrazy. Obraz, ako jej telo prenášajú z miesta na miesto až skončilo pod zemou, v rohu nejakého labyrinte. Nerozumela tomu výjavu. Pritisla si svoje malé dlane na líca a snažila sa vybaviť si jeho tvár. Tvár dieťaťa, ktoré nemá meno a ktorého úloha nepoznala. Vedela však, že je schopný ho splniť.

"Kto sú tie za veľkou bránou?" Spýtal sa starca.

"Si príliš zvedavý," povedal mu a usmial sa. "Všetko chce svoj čas. Tie teraz ten svoj využívaj na zadané úlohy. Uč sa! To je teraz najdôležitejšie. "Pozrel sa na neho a pokýval hlavou. "Aj keď si myslíš, že nie," dodal.

Zanechal ho v záhrade. Zase mu neodpovedal. Na všetko musel prichádzať sám. Mal zlosť. Rukami sa oprel o stôl a zaťal zuby. Zvedavosť im lomcovala a cítil sa hrozne. Potom sa uvoľnil a narovnal. Vzal papyrus a začítal sa do neho.

Zo spánku ho vytrhol lomoz. Vyskočil z postele a utekal chodbou k dverám starca. Ten bol už oblečený, v ruke držal zbraň.

"Ponáhľaj sa." Zakričal na neho a odklopil dosku na podlahe. Strčil ho dovnútra. "Ponáhľaj sa! Utekaj! "Prikázal mu a tak sa snažil čo najrýchlejšie zliezať po priečkach rebríka. Utekali chodbou, v ruke len pochodeň, ktorá bola pripravená pri vchode do podzemia. Svetlo bolo slabé a videli len pár krokov pred seba. Tušil, kam beží. Srdce mu bilo na poplach. Za chrbtom počul sípavý dych starca. Spomalil.

"Bež sám." Povedal mu. "Už je to blízko. Musím si oddýchnuť. "Hlasno dýchal a ľavú ruku mal pritlačenou k hrudi.

Utekal. Utekal, čo mu sily stačili. Teraz už vedel, kde je. Za zákrutou uvidí bránu. Dobehol za roh a zastavil sa. Brána bola vyrazená. Obrovské dvere ležali na zemi. Opäť sa rozbehol. Vbehol dnu a uvidel ju. Malé telíčko ležalo na zemi a nevidoucí oči boli zaliate krvou. Už nedýchala. Vzal jej malé telo do náručia a odnášal ho tam, odkiaľ ju prvýkrát videl prichádzať. Odkiaľsi z diaľky počul lomoz zbraní, ale zdalo sa mu teraz dôležitejšie, nájsť ju dôstojné miesto, kam by ju uložil.

Vošiel do miestnosti vykladané bielymi kameňmi. Tými kamene, ktorých štruktúru už poznal. Boli tvrdé, hladké a chladivé. Položil ju na veľkú dosku, pod sochou Bohyňa, ktorej meno nepoznal. Potom sa vydal po zvuku.

Prekračoval mŕtve telá mužov a vyhýbal sa rozhádzanými obřadním predmetom. Ponáhľal. Počul zvuky boja, cítil strach tých, čo bojovali niekde uprostred spleti chodieb. Konečne bol na mieste.

Schmatol ťažkú ​​striebornú misu a použil ju ako štít. Nejaká žena mu podala meč. Zapojil sa do boja. Odrážal rany nájazdníkov a snažil sa kryť. Snažil sa vnímať pokyny ďalších žien, ktoré mu ukazovali, aby pomaly ustupoval. Nechápal prečo, ale podriadil sa. Snažil sa dostať tam, kam mu ukazovali. Snažil sa očami nájsť svojho učiteľa, ale nedarilo sa mu to. Znepokojilo ho to. Konečne sa dostal mimo vyhradené priestory svätyňu. Tam čakali ostatné, ozbrojení niečím, čo nepoznal. Niečím, z čoho vychádzali lúče, ktoré zabíjali ako dych Sachmet. Mŕtvych tiel tých, ktorí ich napadli, pribúdalo a zvyšok sa dal na útek. Bitka bola vyhraná. Vyhraná, ale za cenu mnohých predčasne ukončených životov na oboch stranách. Cítil úľavu tých, medzi ktorými býval, cítil aj ich bolesť nad tými, ktorí odišli na druhý breh - do duate. Bolesť tak veľkú, že mu zovrela srdce tak, že nemohol dýchať.

Snažil sa nájsť učiteľa, ale nevidel ho. Obrátil sa a utekal späť. Späť do priestorov chrámu, aby ju našiel. Mal strach. Ženy sa snažili zabrániť mu vo vstupe, ale nevnímal ich. Odstrčil jednu z nich a bežal, ako o preteky. Prebehol uličkami, až sa dostal tam, kam položil telíčko slepej dievčatá. Stále ešte ležala na oltári a nad ňou sa skláňali, za sprievodu spevu, ženy. Tento rituál nepoznal. Dobehol až k nim a naklonil sa nad telom. Chcel sa s ňou rozlúčiť. Zbadal údiv žien aj snahu mu zabrániť priblížiť sa k oltáru, ale tá v modrom, tá, ktorá si ho dala vtedy zavolať, keď prišiel, je zarazila. Sklonil sa nad mŕtve telo. Vyzerala, ako keď spí. Položil dlaň na jej čelo a do očí mu vstúpili slzy. V hlave mu šumelo a zdalo sa mu, že jeho srdce prestalo biť. Chytil jej dlaň a ľahko si ju prešiel po tvári. Jemnosť a teplo jej dlane bola ale tá tam.

Spev utíchol a ženy ustúpili. Vzal ju do náručia. Zdala sa byť ťažká. Nevedel, kam ide, ale niečo v ňom ho ťahalo dovnútra labyrintu jaskyne. Kútikom oka zazrel, ako veľkňažka rúk dáva pokyn ostatným k tomu, aby zostali stáť. Potom sa k nemu pripojila.

S očami zaliatymi slzami išiel pomaly vpred. Cestu skoro nevnímal, nechal sa riadiť svojím inštinktom. Niečo v ňom mu ukazovalo cestu, ktorú nepoznal. Chvíľu sa mu zdalo, akoby vedľa neho išla kňažka Tehenut, obrátil hlavu, ale uvidel len tú veľkú v modrom, ako ho sleduje svojimi zelenými očami. Cieľ cesty sa blížil. Cítil to. Srdce sa rozbúchalo, zrak sa zaostril.

Jaskyňa bola skoro kruhová, kvaple visiace sa zhora vytvárali podivnú výzdobu miestnosti a skoro sa dotýkali štvorcového žulového stola. Tam ju položil. Malé studené telíčko, pre ktoré bol stôl príliš veľký. Potom odstúpil. Vyzliekol všetko, čo mal na sebe a ponechal si len bedrovú rúšku a omyl svoje telo v prameni, ktorý stekal zo skaly. Osušil sa a začal pomaly vyzliekať mŕtve telo slepej dievčaťa. Modrá mu predložila nádobu s obradnej vodou. Za sprievodu posvätných formúl, potom smýval z jej tela všetko, čo by sťažilo jej cestu k poslednému súdu. Zapálil posvätné ohňa a vhodil do plameňov vonné byliny. Kým tá v modrom odchádzala, on sa postavil za hlavu Imachet a začal odriekať posvätná slová na cestu mŕtvym. Slová pre Ba malé slepé dievčatá, aby našlo cestu k Réovho slnečnej bárke. Zostal sám. Čas sa zastavil.

"Porušil náš rituál, Meni." Povedala nahnevane.

"V tejto chvíli sa mi nezdá múdre na ňom trvať." Povedal ju a zamračil sa. "To mi starosti nerobí. Skôr by si sa mala zaujímať o to, ako našiel cestu tam, kde okrem Vás ctihodných Hemut neter, ešte nikto nevkročil. "Do mysle sa vloudila ona známa pochybnosť o tom, či on je ten pravý. Či je to ten, o ktorom hovorilo proroctvo a či je synom potomkov Hora a Sutecha. Tá pochybnosť sa nedala potlačiť. Smrť malej slepej dievčatá, siedmej z Hemut neter, tej ktorá mala dar videnia, túto pochybnosť ešte viac vybudila. Lenže nič nebolo tak jednoduché. Tí, ktorí napadli ich mesto, boli Sanachtovi ľudia a je celkom možné, že je napadli preto, že ukrývajú chlapca. Aj keď pravdepodobnejšie bolo, že dôvodom vpádu bola jeho lačnosť po starých technológiách.

Na to nepomyslela a vydesilo ju to. Vydesilo ju to viac než to, že je napadli, že našli ich mesto. Potom si spomenula. Spomenula si na to, ako dievčatko nedokázalo odpovedať na niektoré ich otázky. Uvedomila si, že to muselo vedieť. Prečo nič nepovedalo? Možno sa tomu dalo zabrániť.

"Sme smiešni vo svojich sporoch." Povedala mu a položila ruku na jeho rameno. "Ospravedlňujem sa," dodala.

"Tu zostať nemôžeme," povedal ju a pozrel sa na ňu. Nechcel riskovať ďalšie vpády a istotu o jeho identite nemal. Čo keď predsa je ten pravý ...

"Viem," odpovedala a zamyslela sa. Zrazu si uvedomila svoju únavu. Zrazu si uvedomila, čo všetko je ešte čaká. "Musím si oddýchnuť," povedala ticho. "Musíme nájsť nejaké riešenie," dodala s dôrazom.

"Nechám ti pripraviť izbu," povedal ju, ale ona pokrútila hlavou.

"Musím sa vrátiť. Musím ich upokojiť. "Dodala a odchádzala.

Zrazu mu došlo, že zostarla. Aj Meni už je starý. Zostalo len pár tých, ktorí si pamätali ... Prechádzal po miestnosti a uvažoval nad tým, ako mohli Sanachtovi ľudia zájsť až sem. Situácia sa zdala kritická. Horná zemi ohrozovali čím ďalej tým viac svojimi nájazdmi. Tí z Iunu to nezvládli - alebo lepšie povedané, vymklo sa im to z rúk. Miesto stability a ochrany nastúpil chaos a zmar. Sanachtovi ľudia ničili všetko, čo sa dalo. Zničili aj už tak zničený Mennofer. Zničili Sajský chrám aj záznamy z doby pred Veľkým kataklyzmatem. Zničili všetko, čo ešte zostalo vrátane chrámov predkov. Zatiaľ ešte nenapadli Iunu, ale vedel, že to bude len otázka času. Sanacht neodolá. Tajomstvo Hut-Benben je pre neho príliš lákavé.

Pokračoval v práci. Nožom urobil rez a vyňal vnútornosti vrátane srdca. Potom si uvedomil, že chýba kanopy. Odložil vnútornosti na misu, omyl je a obtiahol natrónom. Omyl si ruky aj telo v studenej vode prameňa. Okolo tela si ponechal len bedrovú rúšku a bielym plášťom zakryl telo mŕtve slepej dievčaťa. Vyšiel z jaskyne.

Nepremýšľal nad cestou. V duchu si robil zoznam vecí, ktoré bude potrebovať. Došiel až k miestnosti s bohyňou. Tam našiel všetky veci - aj tie, na ktoré zabudol. Ležali riadne uložené na vozíku, zakryté modrú látkou.

Ťahal za sebou vozík, ako najrýchlejšie to išlo. Je potrebné pokračovať v práci. Je potrebné pripraviť ju na cestu na druhý breh. Potom si uvedomil, že oni sú na onom druhom brehu ITER.

Oči mal opuchnuté únavou a mal hlad. Napriek tomu nechcel zanechať práce.

Zjavila sa za ním ako duch. Zľakol sa.

"Nechcela som ťa vyľakať," povedala mu. Telo dievčatka bolo prikryté. Všimla si aj znamienka v tvare volavky na jeho ramene. Presvedčila ženy, že je dobré, aby urobil to, čo sám považuje za nutné. Nebolo to ľahké, ale nakoniec je presvedčila. Ony tela nebalzamovaly. Mali iný rituál. Ale dievčatko nebolo čisté krvi a tak nakoniec privolil. "Prišla som ti ponúknuť pomoc, ale nevieme to čo ty a preto sa nebudeme hnevať, keď odmietneš."

Zamyslel sa. Konal automaticky, tak ako ho to naučili v chráme, tak ako sa mu to zdalo správne. Neuvažoval nad tým, že by ich mohol svojím konaním popudiť. Teraz mu to došlo a došlo mu, že ponúknutá pomoc je musela stáť veľa úsilia. Zvlášť ju.

Prikývol na znak súhlasu. Hovoriť už únavou nemohol.

"Poď, najíš sa a odpočinieš si. Potom vyberieš svoje pomocníčka. Muži do tohto priestoru nesmie. "Dodala na vysvetlenie.

Spánok mu pomohol. Zdalo sa mu, že má hlavu opäť čistú a schopnú rýchlo myslieť. Odišiel do kúpeľa, aby umyl svoje telo a oholil si hlavu, s ochlpením si starosti robiť nemusel, žiadne ešte nemal. Nechcel mať na tele nič, čo by mohlo zachytiť mŕtvolné baktérie. Začal s očistou. Ponáhľal, pretože nevedel, kedy pre neho prídu. Ponáhľal, pretože prvá etapa práce ešte nebola skončená.

Vstúpil do jaskyne. Rozhliadol sa. Po boji nebolo ani pamiatky. Mŕtve telá bola odstránená. Dvere boli na svojom mieste. Len pri srdci ho bolelo, keď si spomenul na malú slepú dievča. Zasadol na miesto, kde ju našiel a v duchu odriekaval modlitbu za mŕtvych. Potom vstúpilo šesť žien, od najmladší po najstaršie.

Pozorne si ich prezeral. Došlo mu, že jedna chýba - tá ktorá ležala na štvorhrannom žulovom stole a srdce sa mu opäť zovrelo.

"To je on, Maatkare?" Spýtala sa jedna a pristúpila k nemu.

Bolo mu to nepríjemné. Prezeral si ho a on mal pocit, že tu stráca drahocenný čas.

"Buď trpezlivejší, Achboinue," povedala mu vyčítavo tá najstaršia a položila mu ruku na plece. "Súhlasili sme s tým, že tí pomôžeme, aj keď si porušil väčšinou zákonov príbytku akácie, aj keď si vstúpil do Džeser džeseru, kde je prístup povolený len Imachet - zasväteným ženám.

Zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu. "Ospravedlňujem sa," povedal ticho, "nechcel som porušiť vaše zákony a rituály ..." dodal.

"To vieme," povedala mu, "ale nevieme, čo od nás očakávaš. V čom ti môžeme pomôcť. "Zasadla na zem so skríženými nohami a vyzvala ostatných, aby urobili to isté.

Snažil sa im vysvetliť jednotlivé postupy, potrebné na to, aby telo slepej dievčaťa bolo pripravené na púti na druhý breh, aby jej Ka nebolo zabudnuté a Ba uspokojené, aby sa jej žiarivá duša mohla pripojiť k sprievodu mocného Ra. Snažil sa vysvetliť aj to, prečo sa mu to zdá tak dôležité, ale nedarilo sa mu to. Mlčala a počúvali, ale on cítil vo vzduchu viac nesúhlasu než ochoty mu pomôcť. Skončil svoju reč s tým, že neobstál a bál sa, že mu nedovolí prácu dokončiť. Sklonil hlavu a zavrel oči. Cítil sa vyčerpaný.

Ženy vstali a odišli. Ešte raz pohľadom zavadil o miesto, kde našiel jej telo. Vstal a odchádzal, aby dokončil svoju úlohu. Zostávalo mu len šesťdesiat osem dní.

"Je to absurdné," povedala Chentkaus.

"Je to nezvyklé," oponoval tá najstaršia. "Neodsudzuj aprioriněco, čo nepoznáš aj keď je to nezvyklé." Pre chlapca je to dôležité, a že my nevieme prečo, ešte neznamená, že je to zlé. "

"Sedemdesiat dní - to je dlhá doba. Príliš dlhá na to, aby sme sa mohli uvoľniť od svojich úloh. "Povedala tá, ktorá bola ochrankyňu slepej dievčatá. "Musíme za ňu nájsť do splnu náhradu. Musí nás byť sedem, "vzdychla. "Musíme tiež, Nihepetmaat, začať hľadať nové, bezpečnejšie miesto." Povedala tej najstaršej.

"Áno, čaká nás veľa práce. Ale zabúdate tiež, že sa musíme dôstojne rozlúčiť s jednou z nás, Maatkare. Teba z úradu uvoľniť nemôžeme, si naše ústa a svoju úlohu poznáš. Rovnako tak Chentkaus - zorganizovať všetko k presunu je teraz dôležitejšie ako všetko ostatné. "

"A siedma? Je potrebné vybrať siedmu, "povedala Achnesmerire.

"To počká," povedala ju Nihepetmaat, "sama dobre vieš, že do splnu to nestihneme. Už aj ona bola kompromis. Nebola čistej krvi, a napriek tomu jediná z nás mala dar videnia. Bola naše oči, aj keď bola slepá. Ona ho vybrala a zrejme vedela prečo. "

"Súhlasím," prikývla Achnesmerire, "pôjdem teda ja."

"Zastoupíš ma, Neitokret," povedala najstaršia.

Neitokret prikývla a gestom umlčala všetky prípadné pripomienky.

"Prečo tá zariekavania?" Spýtala sa Achnesmerire a podala mu nádobu s olejom.

Doodříkal formulu a pozrel sa na ňu. "Čas, pani. Odmeriava čas a pripomína postup. Melodika formula uľahčuje zapamätanie si toho, čo a v akom pomere miešať, ako postupovať. Jej dĺžka potom určuje čas k miešaniu. Iný postup, iný čas a naša práca by bola k ničomu. "

"Znie to skôr ako modlitba." Povedala Nihepetmaat a podala mu prísady do oleja.

"Pomôcka." Zasmial sa nad ich neznalosťou, nad tým, čo sa mu zdalo samozrejmé. "A tiež trochu ochrana pred tým, aby naše umenie nebolo zneužité nepovolanými - preto sa odovzdáva len ústne. Niektoré prísady by dokázali zabiť človeka. Mŕtvemu telu neublíži, "dodal a pokračoval v práci.

Obom ženám začínali dorastať vlasy, ktoré im oholil, keď prišli, aby mu pomohli. Prestali protestovať, keď im vysvetlil zásady, ktoré je nutné dodržiavať v styku s mŕtvym telom. Teraz už nebezpečenstvo nehrozilo. Práca sa chýlila ku koncu. Olej bol zmiešaný a tak sa pustil do natierania tela. Začal od nôh. Achnesmerire ho chvíľu pozorovala a potom začala natierať druhú. Pozoroval ju. Robila to dobre a tak ju ponechal nohy a prešiel k rukám. Ukázal Nihepetmaat čo robiť. Chvíľu si odpočinie.

Zasadol vedľa pramienku stekajúceho zo skalnej steny a zavrel oči. Ocitol sa v priestoroch svojho chrámu. V duchu prechádzal všetkými jeho zákutiami a hľadal Chasechemveje. Snažil sa odovzdať všetky obrazy, ktoré si vybavil. Telo mŕtveho dievčaťa, scény z boja, rozhovor s kameňmi ...

"To nesmieš," ticho mu povedala Nihepetmaat a prerušila jeho sústredenie.

"Čo?" Spýtal sa s nevôľou v hlase a otvoril oči.

"Nesmieš prezrádzať našu polohu. Ohrozil by si nás tým. "V jej hlase bol tieň strachu u údivu.

"Sám neviem, kde som," povedal ju na to. Videl jej obavy a tak dodal: "Hľadal som svojho učiteľa. Keď som odchádzal, bol chorý. Neboj sa pani Nihepetmaat, nerobím nič zlé. "Vstal, aby skontroloval dielo žien a aby pokračoval v práci. Nohy aj paže začínali dostávať farbu. Vedel, že až svoje dielo dokončí, slepá dievča bude vyzerať ako živá. Akoby len zaspala. Každý deň stál nad jej telom a snažil sa zapamätať si každý detail jej tváre. Kreslil jej tvár do piesku a potom obraz mazal, pretože sa mu zdalo, že nezodpovedá skutočnosti. Po každom svojom nevydarenom pokuse stál s rukami opretými o kamennú dosku stola, zuby zaťaté a telo napäté ako luk. Silne ním zalomcoval zlosť nad svojou neschopnosťou. Potom ale žulový kameň začal prihovárať. Jeho tichý tepoty upokojil rozbúrenú dušu a na tvári zacítil jej malé dlane, ako skúmajú jeho tvár. Do očí mu vstúpili slzy a on začal plakať. Na chvíľu, ale len veľmi krátku chvíľu, bol zase len malým opusteným chlapcom, ktorý sa cítil tak sám. Rýchlo ten pocit potlačil.

"Skončili sme," povedala im Achnesmerire.

"Aj my sme už takmer hotové," informovala je Chentkaus, "zbalili sme väčšinu vecí. Našli sme miesto na ich umiestnenie a môžeme začať s ich presunom. "

"A v čom je problém?" Spýtala sa ich Nihepetmaat.

"V mieste samom." Odpovedala Neitokret. "Je ďalej než by sme si želali. Ďalej od našich a veľmi ďaleko od Saje. Nejakú dobu budeme odrezaní od ich sveta. "

"A chlapec?" Spýtala sa Chentkaus.

"Pôjde s nami. V tejto chvíli by bolo veľmi nebezpečné ... "zarazila sa a vetu nedopovedala. "Pôjde s nami." Dodala Nihepetmaat dôrazne a vyšla z miestnosti.

Telo slepej dievčatá ležalo v sarkofágu. On sedel vedľa prameňa, oči zatvorené a zdalo sa, že spí. Ale nespal. Celú tú dobu čo pracoval na jej poslednej ceste, nemal čas premýšľať nad tým, čo sa tu odohralo. Kto sú, kde je a čo sa okolo deje. Teraz začali myšlienky dorážať neuveriteľnou silou a on nebol schopný ich utriediť. Zavrel teda oči a začal počítať svoj dych. V duchu odriekaval modlitby, v domnienke že sa tak upokojí. Rukou sa dotkol amuletu na svojej hrudi. Ani to nepomohlo. Otvoril oči. Vstal a vliezol pod ľadovú vodu prameňa. Nechal ju stekať po tele. Prvýkrát od jej smrti nechal voľný priechod svojmu žiaľu naplno. Z očí mu tiekli slzy a miešali sa s vodou prameňa. Potom sa obrátil ku skale a položil na ňu ruky. Nechal svoje ruky nech vidia. Vnímal štruktúru kamene.Vnímal, čo s povrchom urobila tečúca voda, ako kameň vyhladila a ako ho vyhĺbila tam, kam dopadala. Poslepiačky, len s rukami pritisnutými ku kameňu podišiel ďalej a potom ešte ďalej. Zdalo sa mu, že zacítil závan vzduchu. Nahmatal prasklinu. Potom otvoril oči. Na prasklinu, skoro nepostrehnuteľnú, bola čiara príliš rovná. Zatlačil na kameň a ten sa otočil.

Vnútri bolo svetlo. Svetlo síce slabé a veľa vecí, ktoré videl prvýkrát v živote a ktorých účel mu nebol známy. Priestor pred ním sa podobal obrovskému tunela s hladkými stenami. Tunel sa stáčal v diaľke doprava a tak šiel, zvedavý, kam ho cesta dovedie. Tunel tu musel byť už dlho, podľa prachu pokrývajúca steny i podlahu z veľkých kamenných blokov. Išiel dlho, ponáhľal. Skôr tušil, ako vedel, že sa dostal niekam, kam nemal, a preto ponáhľal. Na hlavnej tunel sa napájali menšie tunely. Tých si teraz nevšímal. Na zemi v prachu uvidel rad šľapají. Spozornel. V diaľke uvidel svetlo, tam niekde musel byť východ von. Zrazu mu cestu zastúpila jedna z nich. Pozerala sa na neho s údivom a neschopná slova. Aj on sa prudko zastavil, potom vzal z jej rúk skrinku a spýtal sa: "Kam s ňou, pani?"

Spamätala sa: "Poď za mnou." Povedala a zabočila do postranné chodby. Pred dverami sa zastavila, vzala skrinku a pozrela sa na neho: "Ďalej už pôjdem sama." Zmizla za dverami.

Chvíľu ešte stál a potom pokračoval v ceste hlavnom tunelom von. Túžil vidieť celú stavbu zvonku. Chcel vedieť, ako vyzerá a či sa podobá stavbám, ktoré poznal či stavbám zo svojho sna.

"Ako mohol nájsť cestu?" Spýtala sa Neitokret. Otázka bola skôr určená jej samej než ostatným, ktoré sa narýchlo zišli.

Ostatní sa na ňu pozreli, akoby čakali odpoveď, alebo preto, že Neitokret málokedy niečo povedala. Mlčali. Všetky si uvedomovali, že časy sa menia. Všetky boli unavené.

"Nie, nemohol o tom vchodu vedieť. Musela to byť náhoda. "Dodala s istým dôrazom, ale vyznelo to, akoby chcela presvedčiť sama seba.

"Trochu moc náhod naraz." Povedala zamyslene Meresanch.

"Ako to myslíš?" Ozvala sa Maatkare podráždene.

Meresanch pokrútila hlavou. Nechcelo sa ju vysvetľovať niečo, čo sama nemala utriedené. Čo jej samej ešte nebolo tak úplne jasné. Čo ju jasné bolo, bolo to, že časy sa zmenili. Že ich čas, aj keď sa snažili, kosba mohli, sa chýli ku koncu. Možno to vedela aj ona - malá slepá dievča. Ak vedela viac, než im povedala, už sa to rovnako nedozvie.

Okolo sa rozhostilo ticho. Ťažké ticho. Bolo počuť dych každej z nich.

"Teraz už to nie je len naša vec," povedala do ticha Nihepetmaat, "prehovorím s Menim a potom uvidíme."

Sedel v záhrade a premýšľal, prečo si ho dal starec zavolať. Z správanie žien nebolo úplne jasné, či sa niečím previnil alebo nie. Napriek tomu mal obavy. Mal tiež veľa otázok a bál sa, že mu na ne starec neodpovie. Chcel vedieť niečo o tom, čo videl. Chcel vedieť viac o meste z kameňa tam hore, chcel vedieť, na čo slúži veci vo vnútri tunela aj vo vnútri hlavnej budovy kamenného mesta. Napätie vo vnútri stúpalo a starec nešiel.

Uvažoval nad tým, ako sa mesto dole zmenilo za dobu, čo sa venoval svojej úlohe. Teraz sa podobalo skôr vyľudnené pevnosti. Aj na ľuďoch, ktorí tu ešte zostali, bolo poznať, že sú ostražití a že sa ešte nespamätali z útoku, ktorý prežili. Keď sem prišiel, bolo mesto oázou pokoja a mieru. Teraz už nie. Vládlo tu napätie a strach. Strach, ktorý na neho dorážal zo všetkých strán a narušoval jeho sústredenie, prenášal sa na neho a on mu nemohol nikam uniknúť. Nenávidel ten pocit.

Chodila po izbe a premýšľala. Už týždeň po ich rozhovore nemohla nájsť svoj vnútorný pokoj, nech robila, čo robila. Možno mal pravdu. Možno mal pravdu aj v tom, že je potrebné opustiť staré a začať inak. Situácia bola dlhšie neudržateľná - to si uvedomovala už potom, čo zastavili povstanie tých zo zeme Kuš, ale vtedy si to nechcela priznať. Rovnako ako si nechcela priznať stúpajúci počet bojov medzi Južnej a Severnej krajine. Možno to naozaj bolo tým, že Nebuithotpimef sa im príliš podobal - už len svojou veľkosťou. Možno je naozaj najvyšší čas niečo zmeniť a konečne sa zmieriť s tým, že ich vláda skončila Veľkým kataklyzmatem. Zrazu si uvedomila, že vymierajú. Dĺžka ich života sa skrátila, deti už sa nerodia. Znalosti uchovávané v chrámoch a archívoch sú z veľkej časti zničené, aby sa nedostali do rúk Sanachta.

Strach vystriedala zvedavosť. Sedel uprostred veľkého vtáka a díval sa zvrchu na zem. Ten rokov sa podobal letu zo sna. Skoro nevnímal slová starca - ale len skoro. Bude nad nimi premýšľať až potom. Videl, ako Slnko zapadá a jeho lúče začínajú červenať. Veľký vták sa začal blížiť k zemi. Zovrel sa mu žalúdok, keď videl, ako sa zem približuje. Bál sa nárazu, ale ten sa nekonal. Veľký vták sa zastavil a prišiel k nemu obrovský chrobák, ktorý ho odtiahol niekam dovnútra chrámu. Konečne bol niekde, kde to poznal - alebo sa to aspoň trochu podobalo tomu, čo poznal. Nohy sa mu mierne triasli, keď vstúpil na pevnú zem, ale zo srdca mu spadol kameň.

"Nehovor a nepýtaj sa," povedal mu starec, keď vchádzali dnu. Kývol na znak súhlasu, ale spokojný nebol. Mal toľko otázok a pýtať sa nesmel. Aj keď si vzápätí uvedomil, že väčšina otázok, ktoré mu kládol, rovnako zostávala bez odpovedí.

"Nežiješ medzi nimi, tak nikto nesúdi!" Hlas, ktorý počul, znel hnevlivo. Počul tiež nervózny prechádzania po miestnosti.

"Nesúdim." Povedal mu pokojne starec. "Len sa pýtam, či bolo nutné už zabiť 48 tisíc a či sa tomu nedalo predísť? Toť všetko. "

Na chvíľu sa rozhostilo ticho a Achboinu usúdil, že teraz je ten pravý čas, aby vstúpil. Zatiaľ ho ešte nevideli, zatiaľ ho ešte skrývalo vysokej stĺporadie.

"Prepáč," povedal ten, ktorého hlas nepoznal. "Vieš, uvažoval som nad tým dosť dlho. Uvažoval som, kde sa stala chyba. Najskôr som dával vinu tým zo Saje, ale domnievam sa, že ani tie nemohli urobiť viac. "Odmlčal sa:" Hovoril som si, či nepostupujeme príliš rýchlo, či nemáme príliš vysoké nároky na tie zo severu, ale aj ústupky sa dajú robiť len po určitú hranicu. Potom už nie. Zničenie starých chrámov, hrobov predkov - akoby chcel vymazať celú našej histórii. Zabránenie prístupu k baniam medi ... Nakoniec sa obrátil aj proti tým zo Saje a výsledkom bolo zničenie celej knižnice. Všetky záznamy, vedomosti ešte neutříděné, siahajúca do hlbín času i do budúcnosti, skončili v plameňoch. "Poslednú vetu skoro reval, ale potom, po krátkej pauze, pokračoval:" Pozri sa, svoju úlohu som splnil. Okrem toho to nie sú len vnútorné rozpory. Útokmi zvonku sú tiež čím ďalej tým častejšie a čím ďalej tým ničivejšie. Dokázali zničiť všetko, čo ešte zostalo. Skoro zničili i Iunu. Vybili celé mestá aj s tými, čo ešte poznali ... "

Starec chcel ešte niečo povedať, ale v tom ho uvidel. Gestom prerušil reč neznámeho muža a vyzval Achboinua, aby pristúpil bližšie.

"To je on?" Spýtal sa starca muž a začal si ho prezerať. Muž bol zranený. Pravú ruku obviazanú, na tvári ešte nezahojený šrám.

Achboinua neprekvapilo, že si ho prezerá. Zvykol si. Premýšľal, odkiaľ toho muža pozná. Ten muž bol skoro rovnako veľký, ako starec, ako ľudia z podzemného mesta a napriek tomu sa nemohol zbaviť dojmu, že ho už niekde videl. Potom si spomenul. Spomenul si na dobu, keď ešte býval vo svojom chráme. Pripomenul si tú tvár a pokľakol pred tým, ktorý vládol tejto krajine. Muž sa rozosmial. Smial sa tak, až mu z očí tiekli slzy. Achboinu bol na rozpakoch, potom ale zacítil starcovo ruku na svojom ramene. Muž sa prestal smiať, sklonil sa a podal mu zdravú ruku, aby mu pomohol vstať.

"Prepáč," povedal ospravedlňujúco starci, ktorého tvár zostala vážna, "nečakal som dieťa a nečakal som túto reakciu." Potom zvážnel, ešte raz sa pozrel na Achboinua a potom na starca. "Nie, to nepôjde. Tu by nebol v bezpečí. Je ešte príliš mladý. Bolo by to príliš nebezpečné v tejto situácii. Snáď neskôr. Až dospeje. "

"S nami tiež nebude v bezpečí. Nájazdy na mesto sa začali stupňovať a sme nútení časť vecí premiestniť do hôr na Juh. Je nás málo a neviem, ako dlho mesto udržíme. "

"Čo je na ňom také zvláštne?" Spýtal sa faraón. "Vyzerá skôr ako oni."

"Keby ostal nejaký čas tu v chráme ... odmlčal sa. Mohol by sa ďalej učiť ", povedal mu a potlačil pochybnosť o chlapcovom identite. Zatiaľ, hovoril si v duchu, nechám veciam voľný priebeh.

"Neodporúčam," odpovedal mu. "Neodporúčam," ešte raz zdôraznil. "Nedôverujem im. Aj tu je dosť zo Severu a aj tu prestáva byť bezpečne. "Potom si všimol ochranného amuletu na krku chlapca. Zohol sa a vzal ho opatrne do dlaní. Mlčky si prezeral sokola, potom ho vrátil na chlapcovu hruď: "Tiež bol mojím učiteľom," povedal a pozrel sa mu do očí.

Achboinu sa díval do očí vládcu a zrazu mu došiel zmysel tých slov. Zavalila ho vlna strachu. "Bol?" Nesmelo sa spýtal. "Čo je s ním?" Zdalo sa mu, že sa nohy pod ním podlomí.

"Bol." Povedal Nebuithotpimef. "Teraz už je na druhom brehu. Bol to veľký muž. Veľký svojím srdcom i svojou múdrosťou. "Dodal. "Zničenie chrámu bolo tiež jeho dielo," dodal nahnevane k starci, keď si uvedomil, že aj tam Sanachtovi ľudia zasiahli.

"Dovoľ mi odísť, pane." Hrdlo mal stiahnuté bolesťou a slová boli vyslovené skoro nečujne. Achboinu vyšiel z miestnosti a rozplakal sa. Plakal nad smrťou toho, ktorý mu bol skoro otcom. Plakal nad tým, že zmizlo posledné puto s tými, ktoré poznali aj nad tým, že nikam nepatrí. Pre tých Veľké, medzi ktorými sa ocitol, bol cudzí. Tí sa na neho pozerali ako na exotické zviera. Zomrel Chasechemvej, mŕtva je aj malá slepá dievčina. Cítil sa sám, zúfalo sám. Plakal dlho, tak dlho, až opojený plačom a smútkom zaspal.

"Čo je na ňom také zvláštne?" Spýtal sa ešte raz faraón starca.

"Možnosti." Odpovedal mu. Všetci si uvedomovali, že ich doba skončila. Všetci si uvedomovali, že sú posledné. Že keď sa Zem zmenila, prežili len tí, ktorí boli schopní sa prispôsobiť. Ale svoju cenu zaplatili. Vek, ktorého sa dožívali jeho predkovia, sa skrátil a kráti sa stále, deti sa nerodia - mutácie spôsobené tým, že porušili Maat Zeme, sú generáciu od generácie väčšie. Staré vedomosti sú pomaly zabúdania a to, čo zostalo - čo sa dalo ešte zachrániť, sa pomaly, ale isto rozpadá. A čo bolo najhoršie, bojovali už aj sami medzi sebou. Každý z nich chránil svoje teritórium. Všetci si to uvedomovali, ale nehovorili o tom. Báli sa.

"Má naozaj našej krv?" Spýtal sa ho.

"Áno, asi toľko čo ty." Odpovedal starec, ale myšlienkami bol inde. Potom vzhliadol k nemu a uvidel strach.

"Vybrali ho tí z Iunu?" Opýtal sa starca.

"Nie!" Odpovedal mu. Chvíľu bolo ticho. Pozoroval tvár muža pred sebou. Neuhol pohľadom a tak sa ticho zmenilo v tichý boj. Ale Meni nechcel bojovať. "Je to zložitejšie, než si dokážeš predstaviť. To my ho chránime pred tými z Iunu, aspoň do tej doby, než budeme mať jasno. "

"V čom jasno?" V jeho hlase bola poznať nespokojnosť.

"V ňom aj v nich." Povedal nejasne a dodal: "Ty snáď vieš, kto z nich je spoľahlivý?"

"Chlapec alebo kňazi z Iunu?" Spýtal sa ho jedovato.

Neodpovedal mu. Dlho sa na neho zadíval a premýšľal nad tým, či tentoraz vybrali dobre. Či ho dobre pripravili. Videl toho viac než dosť, možno až moc. Lenže je to práve tá moc, ktorá ho môže zmeniť tak, ako zmenila Sanachta. V tom prípade to, čo vie, by sa stalo nebezpečnou zbraňou v rukách dieťaťa.

"Je preč dlho." Povedal faraón a odvrátil tvár k dverám. Bol vyčerpaný rozhovorom s ním aj zraneniam, ktoré utŕžil. Hľadal zámienku, ako hovor ukončiť a preto šiel hľadať chlapca.

"Vstávaj, chlapče." Povedal mu a jemne ním zatriasol. Plášť sa zosunula z jeho ramien a odhalil znamienko v tvare volavky. Nebuithotpimef zbledol. Potom sa v ňom zdvihla vlna nevôle.

Achboinu namrzene otvoril oči.

"Poď, chcem, aby si bol prítomný našej rozhovore." Povedal mu príkro a posla ho do sály. Snažil sa upokojiť. Pocity hnevu i lásky sa striedali v šialenej rýchlosti. Oprel čelo o stĺp a snažil sa pravidelne dýchať.

Vošiel do sály. Muži z chrámu priniesli jedlo a položili ich na pripravené stoly. Achboinu si uvedomil, že má hlad. Žuval mäso a počúval. Ešte nikdy nebol prítomný takémuto rozhovoru. Čudoval sa, čo všetko obnáša umenia vládnuť. Zatiaľ sa stretol len s životom v chráme a v meste. Nedokázal si predstaviť, aká veľká je krajina, ktorú musí faraón spravovať. Počul o bojoch, ale nejako sa ho to nedotýkalo. Chrámy, zvlášť tie, ktoré stáli bokom od miest, boli napádané len zriedka. Sem tam sa objavili vnútorné boje o moc, ale vojny išli väčšinou mimo nich. Potom si však uvedomil, že aj ten jeho stál ďaleko od severnej zeme a napriek tomu ho Sanachtovi vojaci vyrabovali.

"Čo presídliť na sever, bližšie k delte? Obnoviť slávu Hutkaptahu. "Spýtal sa starec. "Možno by bolo lepšie, mať svojich nepriateľov na dosah."

"A uvoľniť hranicu pre vpády cudzincov?" Oponoval Nebuithotpimef. "Okrem toho zabúdaš, že práve odtiaľ nás tí zo severu postupne vytláčali stále vyššie. Cesta späť nie je tak jednoduchá, ako si myslíš. "

"Ctihodná Nimaathap," povedal Achboinu a zarazil sa. Očakával trest za to, že skočil do hovoru oboch mužov, ale tí sa na neho pozreli a čakali, až vetu dopoviete. "... je zo Saje. Je najvyšší z ctihodných Hemut netere. Možno, že sobáše už nestačí. Boje sú príliš vyčerpávajúce a oslabujú. Potom schádza sily proti cudzím nájazdníkom. Možno je čas, aby pomohli ženy, "odmlčal sa. Vyschlo mu v hrdle trémou aj strachom a tak sa napil. "Ženy z delty iz juhu." Dopovedal a so strachom pozrel na faraóna.

Obaja muži sa na seba pozreli. Mlčali. Sedel a pozoroval ich. Na ich tvárach alebo rozladenie a tak sa upokojil. Myšlienky sa zdali byť ostrejší a radili sa do jasného plánu. Sem tam bola ešte prázdne miesta, ale tá sa dala zaplniť. Nevedel ešte ako, ale vedel, že je to len otázka času a informácií.

"Ako si to predstavuješ," spýtal sa ho Nebuithotpimef, "ženy sa do bojov nikdy nemiešali. Majú inú úlohu. A zlomiť tú bariéru nebude ľahké. "

"On pozná, alebo skôr tuší, úlohy žien. Trávil v ich chrámu dosť času. "Vstúpil do hovoru starec. Nebuithotpimef sa na chlapca s údivom pozrel. Bolo vidieť, že chce vedieť viac, ale starec ho zarazil:

"Až inokedy, teraz nech to dopovať. Jeho Ib je čisté a neovplyvnené učením a strachom o moc či z moci. "

"Bojom sa nič nevyrieši. To je celkom jasné. Tých 48 tisíc mužov teraz bude chýbať inde. Rýchla cesta neexistuje, pane. Ale postupne, ak bude pripravená pôda, je možné zasiať nový začiatok. V tom by mohli ženy pomôcť. Je možné zmeniť tradíciu - vymeniť ju za inú, ale chce to čas a chce to ich spoluprácu. Je potrebné, aby chrámy spolu začali spolupracovať a nie súperiť. Je tiež potrebné vybrať tých, ktorí sú spoľahliví a to bez ohľadu na ich dosiahnuté postavenie. Potom sa môže začať s výstavbou. Nie uprostred delty - to by bolo nebezpečné, ale v jej blízkosti. Mesto toho, ktorý spojil obe krajiny dohromady prvýkrát, je vhodným miestom. Toto gesto by bolo začiatkom nádeje. Vrátiť Tamer jej skoršiu slávu a zároveň mať Dolné zemi pod kontrolou. Iba postupne môžeš, pane, získať to, čo si nezískal bojom. "

"A Horný krajiny? Zostane nechránená pred nájazdmi ... "

"Nie, je tam príliš veľa chrámov a miest. Ide len o to, posilniť ich zodpovednosť za zverené územie. Je tam väčšina tých ... "odmlčal sa, pretože nevedel, ako ide pomenovať. Nepatril medzi ne, nepatril ani k tým druhým. "... vašich ľudí. Útoky z juhu sú menej nebezpečné - zatiaľ sme Núbijci zvládli, za to ku vzburám tam dole, dochádza dosť často. Súdim tak z toho, čo si tu povedal. "

Uvažoval nad jeho slovami. Pravdou je, že aj on bol ovplyvnený stereotypy. Neuvažoval nikdy o spolupráci s Hemut neterou, zatiaľ s nimi len bojovali. Nie síce zbraní, ale bojovali s ich príkazy z chrámov, s podmienkami, ktoré nie vždy boli pre nich výhodné. Možno je to v tom, že sa ich úloha oddelili. Oni sa snažia ísť ďalej, ale ony chráni to, čo bolo. Ony nerady púšťajú niekoho do svojho priestoru. Bojí sa, že poznanie by mohlo byť zneužité. Zneužité tak, ako už mnohokrát. Vzájomné okliešťovanie sa. Bránenie svojho. K ničomu to nevedie. Krajina je stále rozdelená, aj keď mocenské nároky Sanachta boli zatiaľ odrazené, a ich je tak málo. Možno má to dieťa pravdu, je potrebné nájsť nové metódy a ísť inou cestou, inak nebude šanca na prežitie ani pre nich, ani pre tých druhých. No, každopádne nie pre nich.

"Bol si v chráme?" Spýtal sa ho. "To je veľmi nezvyklé a udivuje ma, že to Nihepetmaat pripustila." Bolo mu jasné, prečo ho chráni pred tými z Ionu. Teraz už áno. Čo nevedel, bolo, aké nebezpečenstvo ten chlapec predstavuje pre neho. Bol bystrý. Na svoj vek možno až príliš. Poskytujú mu vzdelanie. A ak je po ochranou Hemut neter mohol by pre neho predstavovať vážne nebezpečenstvo. Bojoval v ňom strach i túžba mať pri sebe dieťa jeho krvi. Zvíťazil strach.

"Nie, pane, tak to nie je. Môj pobyt tam bola skôr náhoda. "Odpovedal mu a v duchu sa zasmial. Spomenul si na kňažku Tehenut. Možno mal radšej povedať vôle božej, ale nechal to byť. Neopravil sa.

"Vybrali ho tie zo Saje," povedal starec, "tých, ktorým sa dá veriť," dodal ešte, keď uvidel Nebuithotpimefův udivený pohľad a vstal. "Je čas na odpočinok. Zajtra nás čaká namáhavá cesta. Napriek tomu ešte raz zváž, či by nebolo lepšie, poskytnúť mu ochranu. Aspoň po čas sťahovanie. "

"Nie." Povedal rázne a ukázal Achboinuovi, aby odišiel. Potom sa nahnevane pozrel na Meniho: "Kedy si mi to chcel povedať? Videl som znamienko. "

"Všetko má svoj čas." ​​Odpovedal mu na to. "Ale keď už to vieš, mal by si ešte raz zvážiť svoje rozhodnutie."

"Nie, nech zostane tam, kde je. Ešte neprišiel jeho čas. "Pozrel sa na starca a dodal:" Ešte je bezpečnejšie tam, kde je, ver mi. "Presviedčal sám seba, že všetko musí ešte raz premyslieť, ale zároveň sa bál, že Meni prezrie jeho strach.

"Je potrebné vybrať siedmu," povedala Achnesmerire. "Už je čas. Veci sú pripravené a my by sme mali začať hľadať. "

"Som si toho vedomá." Odpovedala ju Nihepetmaat a povzdychla si. Nechcelo sa ju povedať to, čo musela. Rozoslala správy a odpovede boli neuspokojivé. Veľmi neuspokojivé. Žiadne dieťa čistej krvi sa nenarodilo. Starnú. Starnú a po nich už nezostane nikto.

"Musíš im to povedať." Povedala do ticha Neitokret. Pozrela sa na ňu. Vedela, že to vôbec nemá ľahké. Ticho dúfali, že predsa len niekoho nájdu. Spojili sa aj s tými z cudzích krajín, ale odpoveď bola vždy rovnaká. Už aj posledný z nich nebola čistej krvi. Teraz padla aj posledná nádej.

Mlčali. Vedeli, že je potrebné doplniť počet. Osvedčil sa. Bol to symbol, ale aj poistka pre zachovanie toho, aby mohli plniť úlohu. Tri strany trojuholníka a štyri strany štvorca. Hľadať ďalšie dievča medzi tými všetkými, v ktorých žilách kolovalo aspoň trochu ich krvi, bol nadľudská úloha. A chce to čas. Veľa času - a to si uvedomovali všetky.

"Možno by tu bolo riešenie." Povedala do ticha Nihepetmaat. "Nie je ideálne, ale poskytne nám čas k výberu." Odmlčala sa. Obávala sa toho, ako prijmú jej návrh.

"Hovor." Povzbudila ju Maatkare.

"Je tu ten chlapec." Povedala veľmi ticho a napriek tomu jeho oznámenie pôsobilo tak, ako by vedľa nich zaznel výbuch. Zarazila ich protesty gestom dlane. "Nechajte si to najskôr prejsť hlavou a potom o tom ešte len budeme hovoriť." Povedala dôrazne. Tak dôrazne, že ich všetky prekvapila. Vstala a odišla. Tiež vstali, ale ich odchod bol akosi rozpačitý. Akoby nemohli uveriť jej nezvyčajnému návrhu.

Zase bol vo veľkom vtákovi. Dym, ktorý vychádzal z jeho zadnej časti, sa zvíjal ako had. Spomenul si na svoj sen - na draka na ktorom letel. Teraz už si let vychutnával. Bavilo ho pozorovať zemi dole. Podobalo sa to jeho sna, ale žiadna krajina sa neobrátila.

"Kam letíme?" Spýtal sa starca. Odpoveď nečakal. Nikdy mu neodpovedal na to, na čo sa pýtal a tak zostal jeho odpovedí prekvapený.

"Pozrieť na nové miesto."

"Prečo neurobíme skôr opatrenia pre našu obranu? Prečo sa hneď sťahovať? "Spýtal sa ho.

"Je to bezpečnejšie. Je to pracnejšie a bude nás to stáť veľa úsilia, ale je pre nás lepšie, keď nebudú vedieť, kde sme. "

"Máme predsa lepšie zbrane," povedal a zarazil sa. Začlenil sa medzi nich tou vetou, ale nepatril tam. Nepatril nikam.

"To so sebou nesie síce výhodu, ale aj nevýhodu." Povedal mu starec a pozrel sa na neho. "Dáva ti to voľbu vybrať si, alebo zostať nestranný."

Nechápal zmysel tých slov, nevedel, či sa nedotýka jeho nevyslovené myšlienky či zbraní, ale vedel, že skôr alebo neskôr mu dôjde zmysel tých slov a tak sa oprel a zavrel oči.

"Prebuď sa!" Počul po chvíli.

Otvoril oči. "Nespím." Povedal mu a pozrel sa dole, tam, kam starec ukazoval. Museli zmeniť smer. Díval sa na tri biele ihlany, týčiaci sa uprostred púšte ako hory. Z výšky vyzerali ako drahokamy. Špičky žiarili v zapadajúcom slnku a vyzerali ako tri šípky, ktoré ukazujú smer. "Čo je to?" Spýtal sa.

"Pyramídy." Odpovedal mu starec.

"Z čoho sú?" Spýtal sa ho. Uvedomoval si, že musí byť veľké. Nedokázal si predstaviť ako, ale aj z výšky vyzerali obrovské, podobné horám.

"Z kameňa." Odpovedal mu starec a otočil vtáka späť.

"Na čo sú?" Spýtal sa znovu v nádeji, že starec bude zhovorčivejší.

Meni pokrútil hlavou: "Je to symbol - symbol toho, že Tamer je naveky spojená so Šáhom a Sopdet. Ich postavenie je rovnaké, ako postavenie hviezd. Aj ony stoja na rovnakej strane ITER ako pyramídy, tu dole. "

"Kto je postavil?" Spýtal sa starca a díval sa z výšky na zem. Videl rozbité chrámy, zničené mestá.

"Teraz nie." Povedal mu starec a venoval sa letu.

Mlčali. Achboinu opäť zavrel oči. Hlavou sa mu preháňali myšlienky, vnútri narastal zlosť. Pozerajú sa na neho ako na raritu, prehadzujú si ho ako horúci kameň a pochybujú - o čom, to nepovedia, rovnako ako nepovedia, čo od neho chcú. Potom si spomenul na slová slepej dievčatá: "... očakávajú viac, než im môžeš dať. Ale to je ich problém. Mal bysis ujasniť, čo očakávaš od seba, inak ti nezostane nič iného než plniť očakávania druhých. A to sa ti nikdy nepodarí. "Upokojil sa. Možno starci krivdil. Možno ho len nechce zväzovať svojimi očakávaniami a chce mu ponechať možnosť voľby. Zamyslel sa nad tým. Potom si spomenul na pyramídy. "Sú aj inde?" Spýtal sa.

"Áno," povedal mu.

"Kde?"

"To sa dozvieš neskôr. Ešte toho málo poznáš ... "

"Prečo mi nikdy neodpovieš. Vždy povieš iba časť. "Povedal nahnevane Achboinu.

Starec sa k nemu otočil: "Tak sa ti to javí? Zvláštne. "Potom sa zamyslel a dodal:" ... ale tak to nie je. Porozprávame sa o tom neskôr. Teraz sa musím venovať letu. "

Chcel sa ho ešte opýtať na to, ako sú staré, ale nechal to napotom. Starec mal prácu a sľúbil, že odpovie na jeho otázky neskôr. To ho upokojilo. Zavrel oči a zaspal.

"Ako si mohla ..." nahnevane sa na ňu oborila.

"Nekrič." Povedala ticho a zarazila ju v polovici vety. "Premýšľala som o tom dlho a iné východisko nevidím. Navyše by to nebolo navždy. Získame čas pre výber. Je márne si robiť nádeje, že nájdeme nové dieťa. Musíme hľadať aspoň tie, ktoré majú časť našej krvi, a to tiež nebude ľahké. "

Vyslovila to, čo si žiadna z nich nechcela pripustiť. Zmohla sa len na: "Ale je to muž ..."

"Nie, je to chlapec - dieťa." Pozorovala ho dlho pri práci. Najskôr sa jej zdalo, že to, čo robí, nemá žiadny zmysel, že je v tom veľa mágie, ale potom pochopila, že všetko čo robí, nejaký zmysel malo a on, ak to vedel, sa jej ho snažil objasniť. Priniesol do ich sveta inej myslenia. Myslenie - snáď mužské - snáď, bolo iné. Bolo iné, ale iná je aj doba.

Posadila sa a rukou ukázala, aby tiež zasadla. Hovorila dlho. Snažila sa vysvetliť svoj zámer a darilo sa jej to. Teraz zostáva obhájiť svoje stanovisko aj pred ostatnými ženami. O tom, že on odhalil ich zámer s tradíciami, so sťahovaním ich bohov, pomlčal. Ešte si nebola istá.

"Sme na mieste." Povedal starec. Bola už tma. Vyliezli z veľkého vtáka a muži, ktorí na ne už čakali s pripravenými koňmi, je odvážali do čiernej tmy. Okolo skôr tušil, než videl hory, skaly. "Nevadí," povedal si, "prezriem si to až ráno."

Prezeral si základ toho, čo už bolo postavené. Oproti mohutnosti a výstavnosť mesta mu to všetko pripadalo úbohé. Povedal to starci. Povedal mu to oparně, v strachu, aby sa nerozhneval.

"Postupne." Odpovedal mu. "Musíme sa presúvať postupne a nie všetci naraz. Tiež tu nebudeme všetci. Časť z nás odíde do iných miest. "

"Prečo?" Spýtal sa ho.

"Nutnosť," povedal mu na to a vzdychol. "Je nás už málo. Tiež to, čo sme poznali, pomaly, ale isto upadá do zabudnutia a preto je potrebné odovzdávať to ďalej a vymieňať si skúsenosti. Okrem toho menšia skupina nevzbudí toľko pozornosti, ako veľká. "

"A obrana?"

Starec pokrútil hlavou na znamenie nesúhlasu. "Aká potom obrana? Za chvíľu ju už nebudeme schopní. Vymierajú. "

"Kto my?" Spýtal sa ho Achboinu so strachom.

"Tí, ktorí zostali po veľkom kataklyzmatu. My, čisté krvi. Potomkovia tých, čo ešte poznali inú krajinu. Iný čas. "Zamyslel sa, potom sa na neho pozrel a pohladil ho po vlasoch. "Je toho ešte veľa, čo sa musíš naučiť a ja nie som zrovna dobrý učiteľ. Neviem ti vysvetliť veci tak, aby si ich pochopil. Neviem a tiež na to nemám dosť času. Mám teraz iný úloha ... "

Zaklonil hlavu a díval sa mu do očí. Chápal ho. Videl únavu i starosť v jeho tvári a nechcel ho viac zaťažovať. Išiel si poriadne prezrieť miesto, ktoré vybrali. Domy už neboli z kamenných blokov, ale väčšinou z hlinených tehál alebo z niečoho, čo pomenovať nevedel. Vyzeralo to ako blato, ale keď to stvrdlo, podobalo sa to skôr kameni - ale kameň to nebol, bola to len mŕtva hmota bez srdca. Nie, nebolo to zlé miesto. Ťažko prístupné, chránené dookola skalami, s dostatkom vody, ktorá tiekla kanálom z ITER. Nemalo to onú pompéznosť miest, ktoré poznal. Bolo akoby stratené v okolitom teréne. Premýšľal o obrane. Premýšľal o tom, ako sťažiť útočníkom prístup aj ako zabezpečiť, aby sa o ich postupe dozvedeli včas. Dostatočne včas na to, aby sa pripravili k obrane. Videl ich zbrane, videl aj to, čo dokážu, ale uvedomoval si aj početnosť prípadných nájazdníkov. Ale nevidel ešte všetko a to ho znepokojovalo. Bál sa ďalších vpádov, bál sa zabíjanie a nezmyselného ničenia. Bál sa chaosu, ktorý so sebou boj prinášal. Potreboval poriadok, stabilnú základňu - možno aj preto, že sám sa nemal čoho zachytiť. Nepoznal svoje korene, nepoznal svoj pôvod a nepoznal smer, ktorý by mu ukázal otec či matka.

Schyľovalo sa k večeru. Za chvíľu bude tma a on sa vydal hľadať starca. Potreboval sa na toto miesto pozrieť z výšky. Potreboval, aby ho starec vyniesol vo veľkom vtákovi tam nahotu, odkiaľ by mal celú lokalitu ako na dlani. Ponáhľal, aby ho našiel skôr, než bude tma.

"Nie, teraz nie." Povedal mu starec. "A prečo to vlastne potrebuješ?"

"Ja ..., ja neviem. Proste to potrebujem vidieť. Nedokážu si to zo zeme predstaviť. "Snažil sa mu objasniť to, o čom premýšľal. Snažil sa mu povedať, že k obrane sa dá použiť aj to, čo je okolo, ale musí to napred vidieť.

Starec počúval. Niektoré úvahy sa mu zdali príliš prostoduché, ale niektoré mali niečo do seba. Možno, že to dieťa intuitívne príde na to, čo by im uniklo. Možno na tom proroctvo niečo je. Nepoznal jeho úloha, pochyboval o proroctvo, ale pre istotu a pre pokoj vlastnej duše sa rozhodol, že mu brániť nebude.

"Nie, teraz nie." Povedal ešte raz a dodal: "Zajtra ráno, aby si mal dostatok času si všetko pozrieť."

III. Boh - a je jedno, či je alebo nie je, je dobrým prostriedkom ...

Neletel so starcom, ale s mužom, ktorého pleť mala farbu bronzu. Bol väčší ako oni a akosi mohutnejšie. Neleteli vo veľkom vtákovi, ale v niečom, čo malo lopatky, ktoré sa otáčali okolo. Robilo to hluk, ako veľký skarabeus. Vznášali sa nad údolím a pohybovali sa okolo skál. Kričal na muža, keď potreboval, aby sa k niečomu priblížili či zlietli nižšie. Bol tak zabraný do svojej úlohy, že stratil pojem o čase. Znova a znova lietal dookola v snahe zapamätať si všetky detaily.

"Musíme dole." Zakričal na neho muž a usmial sa. "Musíme dole, chlapče."

Snažil sa mu oznámiť, že ešte nie, že si ešte všetko nezapamätoval, ale muž sa len smial: "To nevadí. Vždy môžeš hore, ak budeš to potrebovať. "To ho upokojilo.

Muž vyskočil z tej veci a hodil si ho cez plece, ako vrece pšenice. Stále sa smial. Smial sa aj vtedy, keď ho postavil pred starcom. Potom mu podal ruku na rozlúčku. Achboinuova dlaň sa v jeho ruke strácala.

"Tak čo si zistil?" Spýtal sa ho starec a obrátil sa k stolu, kde hľadal niečo medzi zvitky papyrusu.

"Potrebujem si to všetko utriediť." Odpovedal mu a dodal: "Naozaj môžem ešte hore, budem ak to potrebovať?"

Starec prikývol. Konečne našiel to, čo hľadal a podal to Achboinuovi. "Toto si preštuduj a potom mi to vráť."

"Čo je to?" Spýtal sa.

"Plán - plán mesta." Povedal starec a sklonil sa nad ďalšími papyrusy.

"A čo keď to neprijme?" Spýtala sa ju.

Na to nepomyslela. Bola tak sústredená na to, aby ich presvedčila, že zabudla na neho. "To neviem." Povedala popravde a zamyslela sa, "Budeme musieť hľadať ďalej." Budú musieť hľadať ďalej aj tak, veď on bol chlapec a miesto tu bolo až doteraz vyhradené len ženám. Zrazu sa jej nezdalo správne, on je dočasnom riešení. Nebolo to voči nemu spravodlivé, ale v tejto chvíli sa už nič robiť nedalo. Veci zašli príliš ďaleko a času bolo tak málo. Ak Nebuithotpimef odmietol jeho ochranu, budú ho musieť chrániť samy tak ako tak.

Našiel ho, ako spí nad roztiahnutým plánom mesta, hlavu v jeho strede. Uzounký pramienok slín stiekol na papyrus a zanechal na mape škvrnu, ktorá vyzerala ako jazero. Inokedy by ho vypeskoval za to, že tak zaobchádza s dokumentmi, ale dňa len opatrne zatriasol jeho ramenom, aby ho zobudil.

Otvoril oči a uvidel starca. Vyrovnal sa a zazrel škvrnu na mape.

"Opravíte to," povedal mu a pretrel si oči. "Prepáč," dodal: "Zaspal som."

"To nevadí. Teraz si ponáhľaj, odchádzame. "Povedal mu.

"Ale ...", ukázal rukou na mapu. "Moja úloha ..., ešte nie som hotový."

"Môžeš to spísať. Bude k nemu prihliadať. "Odpovedal mu a gestom naznačil, aby sa ponáhľal.

Achboinu bol mrzutý. Sľúbil mu, že si môže ešte raz prezrieť mesto z výšky. Dal mu úlohu a teraz ho zase odvádza. Pripadal si ako ich hračka, s ktorou si pohadzujú. Zlosť v ňom stúpal a krk sa mu zovrel ľútosťou.

"Prečo?" Spýtal sa ho priškrteným hlasom, keď boli vo vzduchu.

"Všetko sa dozvieš. Trpezlivosť. "Povedal mu a pozrel sa na neho. Videl nespokojnosť v jeho tvári a tak dodal. "Toto je veľmi dôležité, ver mi. Veľmi dôležité! A ja sám nie som oprávnený povedať ti viac. "Dodal ešte.

"A môj úlohu?" Snažil sa prelomiť jeho mlčanie Achboinu.

"Teraz ťa čaká ťažšie, ale nikde nie je povedané, že nemôžeš dokončiť to, čo si začal. Ako som už povedal, napíš svoje pripomienky tak, aby boli zrozumiteľné aj ostatným. Budú brány v na vedomie, sľubujem. "

Neupokojilo ho to. V ruke zvieral kameň, ktorý vzal pred odletom zo zeme. Biely kameň, priehľadný ako voda. Krásny kryštál krištáľu. Chladil ho v dlani. Prihováral k nemu a tak sa započúval do reči krajiny, z ktorej vyšiel.

Bol okúpaní a oblečený do čistých šiat. Nikto mu nepovedal, čo sa bude ďalej diať a tak čakal vo svojej izbe. Nervózne sa prechádzal sem a tam, chvíľu zasadol, ale nevydržal to moc dlho. Atmosféra okolo sa mu zdala tiež nervózny. "Možno je to mnou." Pomyslel si a vyšiel von. Snáď v uliciach starého mesta nájde vnútorný pokoj.

"Vrátil si sa?" Počul za sebou známy hlas. Obrátil sa. Za ním stal chlapec, ktorý ho prvýkrát viedol k jaskyni žien, v ruke ranec.

"Áno, ale tie, ako vidím, odchádzaš." Odpovedal mu a usmial sa: "Ideš do nového mesta?" Spýtal sa ho.

"Nie," odvetil chlapec. "Ja idem na východ, tam to pre mňa bude lepšie."

Udivene sa na neho pozrel. Nerozumel.

"Vieš, organizmus niektorých z nás sa neprispôsobil novým klimatickým podmienkam a slnko nám škodí. Jeho lúče nás môžu zabiť. Naša koža býva nenávratne poškodená, a preto sa pohybujeme vonku len vtedy, keď slnko zapadne, alebo trávime čas tu dole. Tam, kam odchádzam, je tiež podzemné mesto. Nie také, ako toto, ale ... "nedopovedal. Pozrel sa na muža, ktorý ho gestom nabádal ku zhone. "Už musím ísť. Prajem ti veľa šťastia. "Povedal mu, vzal do, modrú látkou omotaných, rúk ranec, a ponáhľal k východu. Achboinu ešte videl, ako mu muž omotáva látkou tváre vrátane očí. Slnko ešte nezapadlo.

To, čo mu povedal chlapec, ho rozrušilo. Nikdy sa s ničím podobným nestretol. Slnko bolo božstvo, ktoré ospevovali v mnohých podobách. Re bol pre neho vždy nositeľom života i Achnesmerire mala po ňom meno - Milovaná Reem, tá ktorá osvetľuje božským svetlom. Slnko bol pre neho život a pre chlapcov znamenal smrť.

"Kde sa túlaš?" Spýtala sa ho Achnesmerire. "Hľadám ťa už poriadnu chvíľu. Poď, nech neprídeme neskoro. "

Kráčal mlčky za ňou, myšlienkami bol ale ešte u chlapca s bielymi vlasmi.

"Ponáhľaj sa!" Popoháňal ho a usmievala sa.

"Kam ideme?" Spýtal sa ju.

"Do chrámu." Povedala a zrýchlila.

"Bolo by jednoduchšie, keby tu bola." Povedal a spomenul si na malú slepú dievča.

"Tiež nevidela všetko," namietla Maatkare a zarazila sa, pretože si spomenula na deň jej smrti. Niečo v nej jej hovorilo, že ona o tom vedela. Vedela a nepovedala. "Vieš, ona tu už nie je a s tým nič neurobíš. Vybrala teba a ty máš prostriedky na naplnenie svojej úlohy, stačí ich len využívať. "Chcela mu ešte povedať, že by mal možno plniť je to, čo je ich úlohou, a nezaujímať sa toľko o to, čo sa deje okolo, ale nepovedala mu to. Jeho pobyt medzi nimi bol len dočasný a jeho úloha nepoznala.

"Prečo sme zničili staré mesto?" Spýtal sa jej zrazu a pozrel sa na ňu. Spomenul si na obrovské výbuchy, ktoré po sebe zanechali len spúšť. Za pár rokov všetko pokryje piesok z púšte.

"Je to tak lepšie, ver mi." Povedala mu a zacnelo sa ju. "Je to tak lepšie, aspoň dúfam." Dodala ticho a odišla.

Chvíľu ju sledoval pohľadom, ale potom sa zase sklonil nad papyrusy, sústrediť sa ale nemohol. Možno to bolo únavou, možno tým, že bol myšlienkami inde - viac v budúcnosti ako v súčasnosti. Zavrel oči a nechal myšlienky len tak plynúť. Možno sa za chvíľu upokojí.

Pred očami sa mu zjavila tvár kňažky Tehenut. Spomenul si na jej postoj k bohom a spomenul si, ako na ňu reagovali ľudia. Boh - a je jedno, či je alebo nie je, je dobrým prostriedkom ...

Vstal a šiel sa prejsť. Snažil sa zapudiť kacírske myšlienky a upokojiť sa. Vyšiel von a narazil na muža s pleťou bronzu, s ktorým vtedy lietal nad krajinou nového mesta.

"Zdravím ťa." Povedal mu a radostne ho vyzdvihol do výšky. Jeho úsmev bol nákazlivý a Achboinu sa začal smiať. Chvíľu sa cítil ako chlapec, ktorým bol a nie ako kňaz alebo funkcií, ktorú teraz zastával a pre ktorú nebol názov. "Vyrástol si." Začal druhý moderátor muž a postavil ho na zem. "Nechceš sa preletieť, priateľovi?"

"Kam?" Spýtal sa ho.

"Do Mennofere." Povedal muž a zasmial sa.

"Kedy sa vrátime?"

"To neviem," odpovedal mu. "Chcú tam postaviť nový kráľovský palác."

Achboinu spozornel: "Čo o tom ešte vieš?"

"Nič." Povedal muž, naklonil sa nad neho a so smiechom zašepkal, "ale poznám niekoho, kto o tom vie viac." Zasmial sa a pohladil ho.

To pohladenie bolo ako balzam na jeho dušu. Jeho dlaň bola teplá a láskavá a on mal zase pocit, že je len malým chlapcom, ktorý sa s ním nemusí ničoho báť.

"Zaletím," rozhodol sa. Nevedel, či zvíťazila zvedavosť alebo túžba ešte chvíľu predĺžiť tú chvíľu, kedy sa mohol cítiť byť dieťaťom. "Kedy odlietame?"

"Zajtra. Zajtra za úsvitu. "

Vydal sa za Menim. Vstúpil do jeho domu a nechal sa ohlásiť. Zasadol na okraj malé fontány v átriu jeho domu. Tú fontánu mal rád. Sám sa podieľal na jej stavbe. Bojoval s kameňmi a pozoroval, ako je kamenári opracovávajú tak, aby získali správny tvar. Socha uprostred studne mala tvár malé slepej dievčatá. Urobil ju sám z bieleho kameňa a vdýchol do neho časť jej duše. Posledné úpravy robil skoro poslepiačky. Jej tvár žila v ňom a on, s očami zavretými a plných sĺz hladil kameň, aby uchoval všetky jej nežné rysy. Zosmutnel. Cnelo sa mu po ňu. Položil ruku na chladný kameň a zavrel oči. Počúval hlas kameňa. Tichý tepoty jeho srdce. Potom mu niekto položil ruku na rameno. Rýchlo otočil hlavu a otvoril oči. Meni.

"Je dobre, že si prišiel. Chcel som ťa nechať zavolať. "Povedal mu a rukou naznačil, že má ísť za ním.

Vošli do pracovne. Tam, nad veľkým stolom, sa skláňal na papyrusy muž, ktorého nepoznal. Nebol ako oni, mal výšku ľudí a podľa šiat aj účesu bol z Cinev. Achboinu sa uklonil, pozdravil muža a pohľadom zablúdil na stôl. Mapy.

"Dovoľ, Kanefere, aby som ti predstavil Achboinua." Povedal Meni.

"Počul som o tebe." Povedal muž a prezeral si ho. Jeho ústa sa neusmialo, tvár zostala ako z kameňa. Achboinua obostrela chlad. Aby zakryl svoje rozpaky, naklonil sa nad stôl a vzal do ruky mapu. Videl koryto ITER, nízka pohoria, veľkú ohradných múr vedúcej okolo mesta aj rozmiestnenie chrámov a domov, ale predstaviť si to nedokázal. Muž mu podal druhý papyrus s nákresom stavby paláca. Celú dobu ho pozoroval a v jeho tvári sa nepohol jediný sval.

"Vraj si spolupracoval na výstavbe tohto mesta." Povedal mu muž. V jeho hlase zaznel nepatrný výsmech.

"Nie, pane," odpovedal Achboinu a pozrel sa na neho. Díval sa mu priamo do očí a neuhol pohľadom. "Nie, dal som len svoje pripomienky k opevnenie mesta a niektoré moje návrhy boli akceptované. To je všetko. "Muž sklopil zrak. "Nie som architekt," dodal ešte a vrátil mu nákres paláca. Potom pochopil. Ten muž mal strach.

"Myslel som, že by ťa to mohlo zaujímať." Vstúpil do hovoru Meni a pozrel sa na neho.

"Zaujíma," odpovedal mu. "Veľmi ma to zaujíma. A preto som tiež prišiel požiadať ťa, aby som mohol letieť ... "

"Je zaujímavejšie rokov alebo mesto?" Spýtal sa so smiechom Meni a uvoľniť tak napätú atmosféru v pracovni.

"Oboje." Odpovedal Achboinu a zarazil sa. Nebol si istý, či môže pred mužom hovoriť otvorene. Pozrel sa na Meniho.

"Áno, faraón chce premiestniť sídelné mesto Tamer do Mennofere," povedal Meni, "a nás požiadal, aby sme odprevadili jeho hlavného architekta, predstaveného prácou v krajinách juhu a severu." Odcitoval jeho titul, aby tak uchlácholil jeho rozladenie. "Vybral som teba, ak s tým súhlasíš."

Achboinu kývol na znak súhlasu a pozrel sa na Kanefera. Videl jeho rozladenie, videl aj jeho údiv: "Áno, pôjdem. A rád. "Dodal ešte. Potom sa rozlúčil s architektom a dodal: "Uvidíme sa, pane, za úsvitu."

Išiel k sebe. Tušil, že si ho Meni dá ešte zavolať. Mnoho z toho, čo mal vedieť, ešte nebolo povedané. Ten muž sa mu nepáčil. Bol príliš pyšný a príliš sa bál. Rád by vedel čoho. Musel si ešte pohovoriť s Nihepetmaat a tak sa ju vydal hľadať, našiel však len Neitokret. Vyrušil ju uprostred práce.

"Ospravedlňujem sa," povedal jej, "ale nemôžem ju nájsť."

"Odišla, Achboinue." Zarazila sa. Nihepetmaat išla hľadať dievča. Ona jediná to nevzdávala. Ona jediná verila, že nájde siedmu ich krvi. "Čo potrebuješ?" Spýtala sa ho a ukázala, kam sa má posadiť.

"Aj ja potrebujem odísť a neviem, ako dlho sa zdržím," zamyslel sa uprostred vety. Ten muž ho znepokojoval, informácií mal málo a bál sa, že jeho úsudok bude ovplyvnený jeho pocity.

Neitokret sa na neho pozrela. Mlčala a čakala. Bola z nich nejtrpělivější a tiež najtichší. Čakala a mlčala. Uvedomil si, že väčšinu víťazstvo dosiahla nie bojom, ale trpezlivosťou, mlčaním a vedomostí ľudí. Akoby dokázala preniknúť do ich duše a odhaliť všetky ich tajomstvá, zatiaľ čo tá jej, rovnako ako bohyňa, ktorej meno nosila, nepoznal nikto.

Začal ju rozprávať o svojom stretnutí s Nebuithotpimefem, o novom sídelnom meste, ale aj o tom, že je potrebné zapojiť ženy do spojenia Horné a Dolné zeme. Zmienil sa aj o architektovi, ktorého faraón poslal aj o jeho strachu. Zmienil sa aj o svojich pochybnostiach, či je v tejto dobe rozumné vrátiť sa tam, odkiaľ boli už raz vytlačení tými zo severu. Neitokret mlčala a počúvala. Nechala ho dohovoriť, nechala plynúť i jeho pochybnosti. Skončil a pozrel sa na ňu.

"Mal si nám to povedať," povedala mu a zacítila mrazenie v chrbte. Možno, že tá najmladší z nich vedela oveľa viac ako ony a nepovedala im to. Možno, že malá slepá dievčina vedela, že on prenikne do ich zámerov, prísne stráženými pred mužmi i ľuďom tejto krajiny. Obostrela ju strach. Strach z toho, že ak na ich plán prišlo toto dieťa, prídu na neho aj ostatných.

"Možno, ale mal som pochybnosti. Mám ich aj teraz. Možno po rozhovore s Menim budem múdrejší, až sa dozviem viac. "

"Vieš, Achboinue, hýbeš sa medzi dvoma svetmi a ani v jednom nie si doma. Chceš spojiť niečo, čo bolo rozpojené dávno pred tvojím zrodením a sám v sebe to zlúčiť nedokážeš. Možno by si mal viac dôverovať sám sebe, sám v sebe si ujasniť čo vlastne chceš, inak vneseš do všetkého ešte viac zmätku. "Neskáral ho. Hovorila to ticho tak, ako vždy. "Pozri, ber to ako novú úlohu a snaž sa niečomu novému naučiť. Nielen stavať, ale aj nájsť cestu k tomu mužovi. O jeho strachu nič nevieš. Poznáš ho pár minút a už robíš závery. Možno máš pravdu - možno nie. Ale všetci si zaslúžia mať šancu. "Odmlčala sa. Pozrela sa na neho, či ho svojimi slovami nezranila.

Aj on sa na ňu pozrel a bolo vidieť, že o ich slovách premýšľa. Znovu si spomenul na slová malej slepej dievčatá - na očakávania iných, ktorá nikdy nemôže splniť. Môže splniť len tie svoje.

"Neponáhľaj," povedala mu po chvíli. "Neponáhľaj, si ešte dieťa, na to nezabúdaj. Tvojou úlohou je teraz dospieť a dospíváš tým, že hľadáš. Hľadáš nielen sám seba, ale aj to, k čomu si bol zrodený. Tak sa pozeraj, pozeraj sa pozorne a vyberaj. Aj to je veľká práca. Spoznať to, čo nechceš, čo chceš a čo môžeš. "Sadla si vedľa neho a objala ho okolo ramien. Pohladila ho po vlasoch a dodala: "Budem hovoriť s Nihepetmaat. Choď sa pripraviť na cestu a nezabudni, že do budúceho splne musíš byť späť. Aj tu máš úloha, ktorý je potrebné plniť. "

"Dávaš mi so sebou dieťa ?!" povedal nahnevane Kanefer.

"Si príliš domýšľavý!" Zarazil jeho reč Meni. "Dávam Ti to najlepšie, čo tu mám a je mi jedno, čo si o tom myslíš." Postavil sa. Donutil Kanefera, aby zaklonil hlavu, keď sa na neho pozeral. Mal teraz aj prevahu veľkosti. "Ručíš mi za jeho bezpečnosť. Ručíš mi za to, že všetky pripomienky toho chlapca premyslíš, než rozhodneš, či sú na prospech alebo nie. "Dodal s dôrazom. Posadil sa, pozrel sa na neho a už pokojnejšie povedal: "Ten chlapec je pod ochranou faraóna, nezabudni na to." Vedel, že toto zaberie, aj keď faraónovou ochranou tak istý nebol. Vedel ale, že chlapec bude v bezpečí pod dohľadom saje. Jeho sila i rozvaha ho dokáže uchrániť aj pred prípadnými útokmi.

Ráno sa na cestu už tak netešil. Neitokret sa s ním prišla rozlúčiť. Kráčali vedľa seba a mlčali. "Neboj sa, dobre to dopadne." Povedala mu na rozlúčku a popostrčila ho dopredu. Usmiala sa.

"Vítam ťa, môj malý priateľovi." Povedal mu so smiechom veľký muž s bronzovou pleťou a vysadil ho dovnútra ku Kaneferovi. Hlavou kývol na pozdrav a mlčal.

"Ako sa voláš?" Spýtal sa Achboinu muža s bronzovou pleťou.

"Šaj," zasmial sa muž, ktorého nikdy neopúšťala dobrá nálada. "Hovoria mi Šaj."

"Povedz mi, pane, prosím, niečo o mieste, kde má stáť palác." Obrátil sa s otázkou na Kanefera, ktorý sledoval celú scénu s kamenným tvárou. Pripadal mu ako socha. Socha vytesaná z tvrdého studeného kameňa.

"Neviem, čo chceš vedieť." Povedal mu oným povzneseným spôsobom.

"Všetkých no, čo považuješ za dôležité." Povedal pokojne Achboinu a kútikom oka spozoroval udivený Šajův výraz.

"Teraz je to len malé mesto," spomenul si na zámery faraóna. "Z jeho skoršie majestátnosti toho veľa nezostalo a čo zostalo, zničili Sanachtovi ľudia, len veľká biela múr odolala, čiastočne aj Ptahův chrám, podopieraný býkmi Hapi. Podľa faraóna má vhodnú polohu pre nové sídelné mesto. "Povedal Kanefer trochu rozpačito a dodal:" Videl si mapy. "

"Áno, videl, pane, ale predstaviť si to miesto nedokážem. V dolnej krajine som nebol, a aby som povedal pravdu, strávil som väčšinu času v chráme a tak je môj obzor trochu zúžený. Rád by som poznal tvoju predstavu aj predstavy tých, ktorí na celom projekte budú spolupracovať, "spresnil svoju otázku Achboinu. Počítal s tým, že si ho dá ešte Meni zavolať, ale nestalo sa tak. Zrejme mal na to dôvod, ale nepátral po ňom. Možno je lepšie, keď sa všetko dozvie z úst tohto muža.

Kanefer začal hovoriť. Povýšenecký tón sa z jeho hlasu vytratil. Hovoril o bývalej kráse Mennofere za doby Meniho io krásne biele steny, ktorá mesto chránila, o svojej predstave, ako mesto rozšíriť. Hovoril o tom, čo by mohlo byť problémom, ale aj o tom, čo presadzujú ostatní, zvlášť kňazi. O nich hovoril s istou horkosťou, ktorá sa nedala prehliadnuť. Zoznámil ho stručne sa spory kňazi z chrámov Ptaha s ostatnými chrámy, ktoré tam mali byť postavené.

"Čoho sa bojíš?" Spýtal sa nečakane Achboinu.

Kanefer sa na neho s údivom pozrel: "Nerozumiem."

"Niečoho sa bojíš. Kroužíš okolo toho a ja neviem, okolo čoho. "

"Nie je to dobré miesto." Povedal mu zrazu Kanefer, zle ukrývajúci zlosť. "Je príliš blízko ..."

"... rozbrojom, príliš ďaleko od toho, čo poznáš a príliš nechránené?" Dodal Achboinu.

"Áno, myslím si, že áno." Povedal zamyslene a Achboinu z neho vycítil ešte väčší strach než pri prvom stretnutí. Strach a rozladenosť. Uvedomil si, že si musí dávať väčší pozor na to, čo hovorí a ako to hovorí. Ten muž svoj strach skrýval a domnieval sa, že o ňom ostatní nevedia.

"Vieš, pane, tvoje obavy sú veľmi dôležité a myslím si, že opodstatnené. Možno skôr, než sa začneme sústrediť na samotný palác, budeme sa musieť najskôr postarať o to, aby vôbec vznikol a potom o to, aby v ňom bolo bezpečne. "Povedal, aby uviedol vec na pravú mieru a zmiernil tak jeho rozladenie. Dodal: "Rád by som si vypočul niečo aj o kňazoch. Tvoj vzťah k nim ... "premýšľal, ako vetu dokončiť. Vedel, že faraón im nedôveruje, chcel vedieť, prečo im nedôveruje aj on.

"Nechcel som sa ťa dotknúť." Povedal ustráchane Kanefer, keď pozrel na jeho odev kňaza.

"Nie, neurazil si ma," upokojil ho. "Len potrebujem vedieť, s čím všetkým treba počítať. Predovšetkým s akými prekážkami či problémami sa budeme stretávať - ​​a tie sa netýkajú len samotnej výstavby, ale aj toho, čo sa deje okolo.

"Za ako dlho tam budeme?" Obrátil sa s otázkou na saje.

"Za nedlho, môj malý priateľovi." Povedal so smiechom a dodal: "Zase budeme krúžiť celý deň?"

"To uvidíme," odpovedal mu. "A tiež to nezáleží len na mne." Pozrel sa na architekta, ktorý s údivom sledoval ich rozhovor. Potom pozrel dole. Malí ľudia pracovali na stavbe nového kanála, aby vytrhli púšti ďalší diel zeme.

"Možno ..." bolo vidieť, že Kanefer hľadá výraz, ktorým by ho oslovil, "... by bolo lepšie, keby si zmenil odev. Tvoj úrad v tvojom veku by mohol mnohých popudiť, "dodal a pozrel sa na neho.

Achboinu mlčky prikývol. Kanefer pretrhol jeho myšlienky. Snažil sa nadviazať tam, kde mu pretrhol niť, ale nedarilo sa mu to. Ten pocit poznal.

Vracali sa do Cinev. Na Kaneferovi boli poznať obavy. Mal dobre na pamäti to, čo mu povedal Meni. Chlapec bol talentovaný a mal dobré nápady, ale ako to povedať, ako to obhájiť, to nevedel. Musel by rozbiť celý doterajší plán a bál sa, že to faraóna rozladí. Chlapec sa smial niečomu, čo hovoril Šaj. Ten človek mal stále dobrú náladu. Optimizmus z neho priamo sálal. Ako mu závidel. Zavrel oči a snažil sa na nič nemyslieť, chvíľu si oddýchnuť, ale obavy dorážali a do hovoru sa bál zapojiť.

Prezeral si výzdobu paláca. Ľudia sa klaňali, keď videli Kanefera a on, s hlavou nahor, je prehliadal. Achboinu vedel o strachu a pochopil, že toto je maska, za ktorú sa schováva, ale mlčal. Snažil sa zapamätať si každý detail paláca. Stavba, ktorá mala túto nahradiť, sa mu zdala rovnaká. Rovnako neprehľadná a nepraktická iz hľadiska bezpečnosti. Príliš veľa zákutí, príliš veľa nebezpečenstva. Mimovoľne vsunul svoju dlaň do dlane Kanefera. Strach dieťaťa pred neznámym. Kanefer sa na neho pozrel a usmial sa. Ten úsmev ho upokojil a uvedomil si, že jeho dlaň je teplá. Pustil jeho ruku. Stráž otvorila dvere a oni vstúpili.

"Ty?" Udivene povedal Nebuithotpimef a potom sa zasmial. Pokynul, aby vstali. "Tak rozprávajte."

Hovoril Kanefer. Predložil nové nákresy a upozornil na body, ktoré by mohli byť pre bezpečnosť mesta kľúčové. Rovnako tak sa rozhovoril o tom, čo by mesto mohlo ohrozovať.

Faraón počúval a pohľadom kontroloval Achboinua. Ten mlčal.

"A ty?" Obrátil sa na neho s otázkou.

"Nemám, čo by som dodal." Povedal mu a uklonil sa. Široký náhrdelník okolo jeho krku ho mierne škrtil, čo ho znervózňovalo. "Ak som mohol prispieť nápadom, urobil som to, pane. Ale predsa len jedna vec by tu bola. "

Kanefer sa na neho so strachom pozrel.

"Netýka sa samotného mesta, pane, ale tvojho paláca a to som si uvedomil až tu." Odmlčal sa a čakal, či mu dá dovolenia pokračovať "Vieš, jedná sa o vnútorné členenie. Je neprehľadné a svojím spôsobom ohrozujúce, ale možno som ovplyvnený chrámovú výstavbou a nepoznám všetky potreby paláca. Možno, keby som ... "

"Nie!" Povedal Nebuithotpimef a Achboinu inštinktívne ustúpil dozadu. "Dobre vieš, že to nie je možné. Nie je to bezpečné, ale všetky tvoje otázky môže zodpovedať Kanefer alebo ten, ktorého ti určí. "V tvári mal zlobu. Kanefer zbledol a Achboinovo srdce začalo biť na poplach.

"Nechaj nás chvíľu osamote." Povedal faraón Kaneferovi a pokynul mu k odchodu. Postavil sa. Vyzeral naštvane a Achboinu spozornel. "Nepokúšaj sa zmeniť moje rozhodnutie," povedal mu nahnevane. "Svoje stanovisko som už povedal a to dobre vieš."

"Viem, pane," odpovedal Achboinu a snažil sa zachovať pokoj. "Nechcel som prekročiť tvoj príkaz, ani sa snažiť tvoje rozhodnutie. Je mi ľúto, či to tak vyznelo. Mal som svoje domnienky najskôr prerokovať k Kaneferem. "

"Čo všetko vieš?" Spýtal sa ho.

"O čom, pane?" Povedal pokojne Achboinu a čakal, až sa faraón upokojí. "Máš na mysli mesto alebo palácovej intrigy?"

"Oboje." Odpovedal mu.

"Nič moc. Nebol na to čas a tvoj architekt nie je veľmi chápavý. "To vieš, koniec koncov, sám." Dodal a zľakol sa poslednej vety. Za túto trúfalosť by ho mohol potrestať.

"Dá sa mu veriť?" Spýtal sa ho.

"Svoju prácu robí dobre a zodpovedne," povedal mu a uvažoval nad pomery v paláci. Evidentne aj faraón sa necítil bezpečne a nedôveroval nikomu. "Sám sa, pane, musíš rozhodnúť, komu veriť. Vždy je to riziko, ale neveriť nikomu je príliš vyčerpávajúce a vyčerpania so sebou prináša chyby v úsudku. "Zase sa zľakol toho, čo povedal.

"Si veľa opovážlivý, chlapče." Povedal mu faraón, ale v jeho hlase už nebola zloba a tak sa aj Achboinu uvoľnil. "Máš možno pravdu. Treba sa spoliehať predovšetkým na vlastný úsudok, než na správy iných. Čo mi pripomína, aby si mi všetko podstatné spísal, všetky návrhy, všetky pripomienky. A čo sa týka paláca a jeho usporiadanie, prehovor si o tom najskôr s Kaneferem. "

Achboinu sa uklonil a očakával pokyn k odchodu, ale nestalo sa tak. Nebuithotpimef chcel upresniť ešte niektoré detaily k nákresu mesta ik postupu prác. Potom skončili.

Šaj ho čakal v predsálí. "Odchádzame?" Spýtal sa ho.

"Nie, ešte nie, až zajtra," povedal unavene. Palác bol bludisko a on sa zle orientoval a tak sa nechal viesť až do izieb, ktoré boli pre nich dva určené. Ľudia udivene pozorovali Sajovich postavu. Bol obrovský, väčší ako sám faraón a šiel z neho strach. Vyhýbali im z cesty.

Vošli do miestnosti. Na stole mali nachystané jedlo. Achboinu bol hladný a natiahol ruku pre ovocie. Šaj jeho ruku zachytil.

"Nie, pane. Tak nie. "Prehľadal izbu a potom zavolal slúžky. Nechal je ochutnať jedlo a nápoje. Až až je prepustil, mohli začať konečne jesť.

"Nie je to zbytočné?" Spýtal sa Achboinu. "Kto by sa nás chcel zbaviť?"

"Nie, nie je." Odpovedal Šaj s plnou pusou. "Palác je zradné miesto, malý priateľovi, veľmi zradné. Tu musíš byť neustále v strehu. Nie sú to len muži, ktorí chcú presadiť svoju moc. Zabúdaš na ženy. Si jediný, ktorý pozná ich tajomstvo a niektorým sa to nepáči. Nezabúdaj na to. "

Zasmial sa: "preceňuje sa to. Zase toho toľko neviem. "

"To nevadí, ale vadí im to, čo by si vedieť mohol."

Nad tým nikdy neuvažoval. Neuvažoval nad tým, že už samotná možnosť môže byť ohrozujúce. Zajtra sa má stretnúť s Nimaathap. Toto musí mať na mysli. Bol vďačný za Sajovich priateľstvo aj za jeho otvorenosť. Zoslal mu ho sám osud. Ten, ktorého meno Šaj nosil.

IV. Je potrebné nájsť cestu k spojeniu bohov z juhu a severu

Ráno si ho dala zavolať. Udivilo ho to, mali sa stretnúť až v chráme. Stál pred ňou a prezeral si ju. V plášti, ktorý mu vnútil Šaj, než odchádzal, mu bolo horúco, ale nedal dolu si ho.

Bola mladá, mladší než predpokladal. Pozerala sa na neho a netvárila sa spokojne.

"Tak to si ty?" Povedala a sklonila sa k nemu. Dala pokyn, aby ich nechali osamote. Jej slúžiace odišli, ale Šaj zostal stáť na mieste. Obrátila sa k nemu a znova na Achboinua: "Chcem s tebou hovoriť osamote."

Prikývol a prepustil saje.

"Si chlapec," povedala mu. "Si moc mladý na to, aby ťa brali vážne."

Mlčal. Bol zvyknutý, že sa pozastavujú nad jeho pohlavím aj vekom. "Tá, ktorú som zastúpil, pani, bola mladšia než ja," upozornil ju ticho.

"Áno, ale to je niečo iné." Povedala a premýšľala. "Pozri," dodala po chvíli, "poznám toto prostredie lepšie ako ty a tak ťa prosím, aby si mi dôveroval. Nebude to ľahké, vôbec to nebude ľahké, ale nápad presídliť sídelné mesto sa nám páčil. Mohlo by to zabrániť ďalším rozbrojom. Dúfam. "

"V čom je teda problém, pani." Spýtal sa ju.

"V tom, že sa pohybuješ medzi dvoma svetmi - proste v tom, že si muž. Ešte nedospelý, ale muž. "

"A tiež v tom, že nie som čisté krvi?"

"Nie, to takú rolu nehrá. Aspoň nie tu. Nikto z nás nie je čisté krvi, ale ... "zamyslela sa. "Možno, že to je to, čím by sme mohli začať, je to aspoň niečo, čo spája teba s nimi. Tiež musíme niečo urobiť s tvojím odevom. Prvý dojem je niekedy veľmi dôležitý. Niekedy až moc. "Dodala zamyslene.

"Neviem, čo odo mňa očakávate," povedal jej, "neviem to a neviem, či to chcem vedieť. Možno mám úloha, ale ten skôr tuším, než viem. Musím preto konať tak, ako konám aj s tým rizikom, že to do vašich plánov nezapadne. "Hovoril to veľmi ticho, s hlavou sklopenou. Mal strach. Veľký strach. Ale niečo v ňom ho núkala, aby to, čo začal, dokončil. "Povedala si, pani, že som ešte dieťa a máš pravdu. Niekedy som viac vydesené dieťa ako súčasť ctihodných Hemut netere. Ale viem jedno, je potrebné spojiť nielen svet mužov a žien, ale nájsť cestu k spojeniu bohov z juhu a severe, inak bude nové mesto len ďalším mestom a nič to nevyrieši. "

Mlčala a premýšľala. Mal niečo do seba, možno ho vybrali správne. Na dieťa bol až príliš rozumný a to, čo hovoril, dávalo zmysel. Mala na pamäti správu, ktorú ju poslala Neitokret. Správu o tom, že ich zámer bol jeho ústami vyslovený. Ak urobí rovnaký dojem na ne, ako na ňu, majú spolovice vyhrané. No a potom - je tu ešte to proroctvo. Toho môže tiež využiť, ak bude treba. "Nechám ti priniesť iné šaty. Stretneme sa v chráme. "Dodala a prepustila ho.

Kráčal vedľa saje a bol nahnevaný a unavený. Mlčal. Odišiel, bez toho aby poznal výsledok. Pripadal si opustený a bezmocný. Chytil sa saje za ruku. Potreboval sa dotknúť niečoho hmatateľného, ​​niečoho ľudského, niečoho konkrétneho, aby ho ten pocit horkosti a opustenosti nezadusil. Šaj sa na neho pozrel. Videl slzy v jeho očiach a tak ho objal. Cítil sa tak ponížený a zranený. V srdci mal beznádej z toho, že svoju úlohu nesplnil, že všetko jeho úsilie a snaha nájsť nejaké prijateľné riešenie sa rozplynulo v spore žien.

Sedel vo svojej izbe a bol vďačný, že na neho nedorážejí otázkami. Bál sa ďalšieho stretnutia Rady ctihodných. Bál sa toho, že nesplnil ich očakávania, nesplnil očakávania Meniho, ale najviac sa trápil tým, že nesplnil svoje očakávania.

Išiel ulicou k chrámu s hlavou zvesenou. Vošiel do priestorov, ktoré kopírovali Džeser džeseru v jaskyni starého mesta. Zasadol na miesto, ktoré by skôr patrilo tej, ktorá už nie je medzi nimi a mlčal. Cítil pohľady žien, cítil ich zvedavosť a nevedel, ako začať. Nihepetmaat prehovorila. Hovorila o svojom nevydarenom pokuse nájsť dievča, ktoré by ho nahradilo. Navrhla ďalší postup a čakala na návrhy ostatných. Jej hlas ho upokojil. Aj ona konala v súlade so svojím Ka a aj ona neuspela.

Vedel, ako sa cíti a preto prehovoril: "Možno že nie je až tak podstatná čistota krvi, ale čistota Ib, čistota srdca. V Cinev sa pôvodu až taký význam nepripisuje a na severe to bude zrejme rovnaké. "Odmlčal sa, pretože hľadal slová, ktorými by opísal svoje myšlienky, slová, ktoré vysloví skryté obavy Nihepetmaat. "Vieš, neviem, či je to dobre, alebo nie. Neviem. "Povedal a pozrel sa na ňu. "Ale je to také, aké to je. Máme úlohu a musíme ho plniť. Nie je podstatné, či ho plní ten, ktorý je určený pôvodom, ale ten, kto ho plní čo najlepšie, bez ohľadu na vlastný prospech a dokáže k tomu vybrať aj najlepší prostriedky. "Zamyslel sa, spomenul si na atmosféru v paláci faraóna i na svoje vypočutie v chráme v Cinev. Mal na pamäti slová, ktoré na neho dorážala odvšadiaľ, že ich rasa vymiera. "Možno sa uberáme nesprávnym smerom vo svojom snažení," povedal jej ticho, "možno musíme hľadať nie osobu, ale srdce, ktoré nezneužije poznania, ale použije ho v prospech všetkých, čo ostanú po nás, až sa my odoberieme na druhý breh." odmlčal sa a dodal: "Možno." Potom sa nadýchol a vedel, že teraz už musí dokončiť to, čo ho ťažilo: "Ani ja som neuspel a je mi z toho ťažko." Popisoval svoj hovor s ženou faraóna aj svoje vypočutie pred troma najvyššími Hemut netere. Opísal im, ako najlepšie vedel, plán nového sídelného mesta i svoje obavy. Predložil im plán, ako ukončiť veľké rozpory medzi chrámy Horné a Dolné zeme. Hovoril o bohoch a ich úlohách, načrtol to, ako preniesť a zmodifikovať jednotlivé rituály tak, aby ich postupne prijali v delte aj na juhu. Uľavilo sa mu. Na jednej strane sa mu uľavilo, na strane druhej očakával ich pripomienky. Ale ženy mlčali.

"Hovoríš, že si svoju úlohu nesplnil," prehovorila Neitokret, "ale zabudol si, že to nie je len tvoj úloha. Je to aj naša úloha a všetko nemusíš zvládnuť hneď a sám. "Povedala to trochu vyčítavo, ale s láskavosťou, ktorá ju bola vlastná. "Možno je čas, aby si bol zasvätený do toho, čo ti zatiaľ bolo skryté." Táto veta patrila viac ako jemu a ony neprotestoval.

Povedal si úlohu, "dodala Meresanch," a uvádíš úlohy - a nie malé. Zahltil si nás toľkých informáciami, že nám bude chvíľu trvať, než ich všetky roztriedime a stanovíme plán a postup. Alebo skôr, než svoj plán upravíme podľa toho, čo si nám povedal. Nie, Achboinue, svoju úlohu si splnil. Aj keď sa to zdá, že tvoje správanie nemalo ten výsledok, aký si si predstavoval. "Odmlčala sa a pokračovala:" Niekedy je ľahšie, postaviť dom, než presvedčiť ľudí, aby ho postavili. Chce to čas, niekedy aj veľa času. Aj chodiť si sa nenaučil hneď. Sú úlohy, na ktoré jeden ľudský život nestačí a tiež preto sme tu my. Sme reťaz, ktorého články sa mení, ale jeho pevnosť zostáva rovnaká. "

"Niekedy je ľahšie postaviť dom, než presvedčiť ľudí, aby ho postavili." Znelo mu v ušiach a pred očami videl pohľad z výšky - tie malé ľudí, ako stavia kanály, potom sa obraz zmenil a on videl z rovnakej výšky mesto. Zmenšené mesto. Dostal nápad.

Snažil sa urobiť malé tehly z hliny, ale nebolo to ono. Sedel, hlavu v dlaniach a snažil sa vymyslieť, ako na to. Svet okolo prestal existovať, bol vo svojom meste a prechádzal sa ulicami, prechádzal miestnosťami paláca a obchádzal v duchu obrannej hradby okolo mesta.

"To je Mennofer?" Ozvalo sa za ním. Trhol sebou. Za ním stál Šaj, so svojim stálym úsmevom na tvári a díval sa na zmenšenou krajinu na stole a kopu malých hlinených tehličiek rozhádzaných okolo.

"Nejde mi to." Povedal Achboinu a usmial sa na neho. Vzal do ruky malú tehlu. Nejde mi to spájať tak, ako by som chcel.

"A prečo je spájaš, malý priateľovi?" Zasmial sa Šaj a prešiel k omietnuté múru v jeho izbe. K stene, na ktorej lietali vtáky, rástli kvety a z ktorej na neho pozerali neter. "Vidíš azda tehly?"

Došlo mu to. Zvolil zlý postup. Zameral sa na zlý prostriedok a nie cieľ. Rozosmial sa.

"Máš ori červené od nevyspania." Povedal mu starostlivo Šaj. "Mali by si odpočinúť a nie len ony," dodal.

"Prečo si prišiel?" Spýtal sa ho Achboinu.

"Pozvať ťa na lov." Zasmial sa a dřepnul si vedľa neho. "Čo to vlastne robíš?" Spýtal sa.

"Malé mesto. Chcem postaviť Mennofer tak, ako bude vyzerať, keď bude hotový. Bude to, ako by si sa na neho pozeral z výšky. "

"To nie je zlý nápad," povedal mu Šaj a postavil sa. "Tak ako to bude s tým lovom? Nemyslíš, že odpočinok tí prospeje?"

"Kedy?"

"Zajtra, malý priateľovi. Zajtra. "Zasmial sa a dodal:" Až tvoje oči po výdatnom spánku dostanú svoju obvyklú farbu. "

"Pre koho staviaš mesto?" Spýtal sa ho Šaj, keď sa vracali z lovu.

Tá otázka ho prekvapila. Staval, pretože musel. Nevedel presne prečo. Najskôr si myslel, že pre faraóna. Že snáď bude lepšie, keď to uvidia na vlastné oči, Keď nebude trvať na tom, aby mesto vyzeralo tak, ako za doby Meniho, čo rovnako nikto nevedel presne. Lenže to nebolo len v tom. Čím dlhšie o tom premýšľal, tým viac bol presvedčený, že to musí urobiť a tak sa nezdržiaval tým prečo. Len dúfal, že na to časom príde.

"Myslím, že skôr pre seba," odpovedal. Chvíľu šli mlčky vedľa seba, obťažkaní ulovenú zverou a mlčali. "Je to trošku ako hra. Detská hra, "dodal a pokračoval:" Mám pocit, že v tomto malom meradle sa dá ešte niečo zmeniť. Posunúť stavbu tam alebo onam. S hotovými budovami to už neurobíš. "Pomlčal o meste zo sna. O meste, ktoré mu dali zahliadnuť bohovia - kamennom meste, ktoré by chcel raz postaviť.

"Áno," zamyslel sa Šaj, "Môže to usporiť veľa času. Eliminovať chyby. "Pokýval hlavou. "A čo takto urobiť ty doma z dreva? Nie v skutočnosti, ale ako model. Pomaľovať ich tak, aby predstava bola čo najvernejšiu budúce skutočnosti. "

Achboinu sa zamyslel. Zrazu dostal strach, že je jeho práca zbytočná. Nevie nič o stavbách domov alebo chrámov. Čo keď sa jeho predstavy nedajú uskutočniť? Kráčal vedľa toho večne sa usmievajúceho muža a premýšľal. Premýšľal, či je toto jeho úloha. Úloha, pre ktorý bol predurčený alebo či je to len ďalšia cesta, ktorá nikam nevedie. Nakoniec sa so svojimi obavami Sajovich zveril.

Zhodil svoj náklad z chrbta a zastavil sa. Úsmev z jeho tváre zmizol. Vyzeral až hrozivo. Achboinu sa zľakol.

"Mám pocit previnenia," povedal mu Šaj bez úsmevu, "previnenie z toho, že som nechtiac tvoj úloha spochybnil. A tiež pocit sklamania z toho, že tak málo v tebe môže vzbudiť pochybnosti a odradiť ťa od práce. "Posadil sa a siahol rukou po mechu s vodou. Napil sa. "Pozri sa, môj malý priateľovi, je len na tebe, či dokončíš to, čo si začal. Je jedno, či tvoje dielo niekto uvidí a použije ho. Ale ty sám sa môžeš veľa naučiť a to nie je nikdy zbytočné. "Odmlčal sa a znova sa napil, potom podal mech Achboinuovi. Usmial sa na neho a vrátila sa mu opäť dobrá nálada. "Nikto z nás nevie, akými cestami nás povedú netere a aké úlohy pred nás postaví. Nikto z nás nevie, čo z toho, čo sa naučíme na svojej ceste, nám bude niekedy na prospech. Ak sa rozhodneš, dokončiť to, čo si začal, hľadaj prostriedky na dokončenie. Ak chceš, aby tvoja zlepšenie došla realizácie, hľadaj prostriedky, ako sa dohovoriť a ako presvedčiť ostatných. Ak potrebuješ pomoc, hľadaj pomoc. A ak máš hlad, ako ja, ponáhľaj tam, kde tí dajú najesť. "Povedal už so smiechom a staval sa na nohy.

Práca bola skoro hotová. Snažil sa, kosba mohol, aby dodržal čo najlepšie plány, ktoré mu poslal Kanefer, ale niečo ho napriek tomu donútilo urobiť nejaké úpravy. Ležalo pred ním maličké mesto, obohnané veľkú bielu múrov, len miesto pre palác bolo prázdne. Hľadal vo zvitkoch čo najviac informácií o starom Mennofere, ale to čo sa dočítal, mu znelo veľmi neuveriteľne, a preto nechával svoje dojmy ešte doznieť.

Jeho ustarostená tvár sa rozjasnila, keď ho uvidel. Privítanie bolo skoro vrelé. Achboinua to trochu prekvapilo aj keď vedel, že pre Kanefera je táto návšteva skôr odpočinkom - útekom od palácových intríg. Sedeli v záhrade, chránení tieňom stromov a popíjali sladkú šťavu melónov. Kanefer mlčal, ale na jeho tvári bolo vidieť uvoľnenie a tak ho Achboinu nechcel rušiť otázkami.

"Niečo som ti priniesol," povedal po chvíli a kývol na svojho pomocníka. "Dúfam, že ti to nepokazí náladu, ale ani ja som nezaháľal." Chlapec sa vracal s náručou zvitkov a položil ich pred Achboinua.

"Čo je to?" Spýtal sa a čakal, až dostane pokyn zvitky rozbaliť.

"Nákresy." Lakonicky oznámil Kanefer a čakal, až rozbalí prvý zvitok. Ulice mesta tam ožívali zaplnenej ľuďmi a zvieratami. Na rozdiel od jeho makety tam stál aj palác vyzdobený prekrásnymi maľbami.

"Myslím, že je čas, aby sme posúdili tvoje dielo." Ozval sa Kanefer a vstal.

Achboinovo srdce sa roztlouklo trémou aj očakávaním. Vošli do izby, kde v jeho strede na obrovskom stole ležalo mesto pretkané sieťou kanálov a veľkými chrámy zoskupenými okolo posvätného jazera.

"Nádhera." Pochválil ho Kanefer a sklonil sa nad mesto. "Vidím, že si urobil nejaké zmeny a dúfam, že mi ich dôvod vysvetlíš." V hlase nebola ani povýšenosť, ani výčitka, len zvedavosť. Naklonil sa nad maketu mesta a prezeral si podrobnosti. Začal múrov, ktorá sa tiahla okolo celého mesta, potom nasledovali chrámy a domy a pokračoval ďalej, až k prázdnemu stredu, kde mal dominovať palác. Prázdne miesto kričalo po zaplnení. Široká cesta vedúca od ITER bola lemovaná sfingami a končila v prázdnote. Mlčal. Prezeral si pozorne mesto a porovnával ho so svojimi plánmi.

"Dobrá, Ctihodný," prerušil svoje mlčanie a pozrel sa na Achboinua, "k chybám, ktorých si sa dopustil, sa dostaneme neskôr, ale teraz ma už nenapínaj." Usmial sa a rukou ukázal na prázdne miesto.

Achboinu mu pokynul, aby prešli do druhej miestnosti. Tam stál palác. Bol väčší než celá maketa mesta a bol na neho pyšný. Jednotlivé poschodia sa dala oddeliť a tak si mohli prezrieť celú stavbu zvnútra po častiach.

Kanefer nešetril chválou. Palác - alebo skôr komplex jednotlivých budov navzájom spolu spojených, tvoril celok, ktorý sa svojou rozlohou podobal skôr chrámu. Jeho steny boli biele, druhé a tretie poschodie bolo olemované stĺporadím. Aj v zmenšenej forme pôsobil majestátne, rovný chrámu Ptaha.

"Múr druhé a tretie poschodie neudrží." Povedal Kanefer.

"Áno, udrží." Oponoval Achboinu. "Požiadal som o pomoc ctihodnú Chentkaus, ktorý ovláda umenie Sešet, tá mi pomohla s plánmi aj výpočty." Trochu teatrálne oddelil dve horné poschodia od prvého. "Pozri, pane, múry sú kombináciou kameňa a tehál, tam, kde je kameň, nadväzujú stĺpy, ktoré vrhajú tieň a ochladzujú vzduch prúdiaci do horných poschodí.

Kanefer sa naklonil, ale lepšie videl. Nesledoval však múr, ale zaujalo ho schodisko z boku budovy. To spájalo horné poschodie s prvým a tiahlo sa až pod palác. Východ však nevidel. Ústredné schodisko bolo dostatočne priestranné a tak uvažoval nad funkcií tohto úzkeho schodisko, ktoré bolo skryté za hrubú múrom. Nechápavo sa pozrel na Achboinua.

"Umožňuje útek," povedal mu, "a nielen to." Otočil platňu za trónom faraóna. "Umožňuje mu prístup do sály tak, aby nebol nikým sledovaný. Objaví sa a nikto nebude vedieť, kadiaľ prišiel. Moment prekvapenia je niekedy veľmi dôležitý. "Dodal a spomenul si na slová Nimaathap o dôležitosti prvého dojmu.

"Bohovia ťa obdarili veľkým talentom, chlapče." Povedal mu Kanefer a usmial sa na neho. "A ako vidím aj Sia si ťa zamiloval a dal tí do vienka viac rozumu než ostatným. Nepremrhajte dary netere. "Odmlčal sa. Potom prešiel k druhému poschodí paláca a potom aj k tretiemu. Mlčal a pozorne si prezeral jednotlivé miestnosti u priľahlých budov.

"Máš aj plány?" Spýtal sa a zachmúril sa.

"Áno." Povedal Achboinu a začal sa báť, že jeho práca bola márna.

"Pozri, niekedy je lepšie ubrať, aby sa celá vec dala presadiť, a niekedy zabúdaš na to, čo sa v jednotlivých miestnostiach deje. Ale to sú maličkosti, ktoré sa dajú napraviť bez toho, aby zanechali šrám na celkovom dojme. "Ten chlapec by mu mohol byť nebezpečným, pomyslel si, ale nebezpečenstvo necítil. Možno to je jeho vekom, možno oným bezelstným pohľadom, ktorým sa na neho pozeral, možno aj jeho únavou. "Je to aj má chyba," dodal po chvíli, "nevenoval som ti pri objasnení funkcií paláca patričný čas, ale to môžeme napraviť. Poď, vrátime sa najprv k mestu a ja ti ukážem, kde si urobil chyby.Nejdříve je potrebné obnoviť a rozšíriť hrádze - zabezpečiť mesto pred záplavami. Tie pôvodné nebudú postačovať ... "

"Ďakujem ti za tvoju zhovievavosť voči chlapci." Povedala Meresanch.

"Nebolo potrebné zhovievavosti vydaného, ​​Ctihodná, ten chlapec má obrovský talent a bol by z neho skvelý architekt. Možno by ste mali uvažovať nad mojím návrhom. "Odpovedal ju a uklonil sa.

"Najskôr si o tom prehovor s chlapcom. My nenariaďuje, čo má robiť. To vie len on sám. A ak je to jeho úloha, ak je to jeho poslanie, potom mu nebudeme brániť. Skôr alebo neskôr by sa rovnako musel rozhodnúť, v čom sa bude ďalej vzdelávať. "Povzdychla si. Jeho prítomnosť začali brať ako samozrejmosť, ale chlapec rástol a ony vedeli, že rovnako nastane doba, kedy bude viac času tráviť mimo ich dosahu než s nimi. S tým sa zvyšovalo riziko, že ho stratí. Aj Maatkare si uvedomovala, že jeho slová vonku nájdu viac odozvy než jej. Ona bola ich ústa, ale on mohol jej úlohu úspešne prevziať. Napriek tomu, nech už sa rozhodne akokoľvek, je potrebné urobiť ešte veľa práce, než ho pripraví pre život vo vonkajšom svete.

"To nepôjde," povedal mu Achboinu. Spomenul si na rozladenie faraóna, keď ho žiadal, aby mohol zostať v paláci. Sídelné mesto pre neho nebolo prístupné a znova žiadať, aby smel zostať, hoci z dôvodu svojho štúdia u Kanefera - to by bolo, ako bosou nohou dráždiť kobru.

"Prečo nie?" Spýtal sa ho pokojne Kanefer. "Zdá sa mi nerozumné premrhať taký talent, ako máš ty. A okrem toho, ja už nie som najmladší a pomocníka by som potreboval. "

"Ty nemáš deti, pane?" Spýtal sa Achboinu.

"Nie, netere mi dali úspech, ale ..." jeho oči zvlhli. "Vzali mi deti aj ženu ..."

Achboinu cítil smútok, ktorým bol Kanefer naplnený. Prekvapilo ho to. Nepredpokladal, že ten človek je schopný tak silného citu, tak veľké bolesti. Spomenul si na slová Neitokret, keď hovorila, že ho súdi skôr, než ho skutočne spozná a že nevie nič o jeho strachu. Strachu z toho, že zase príde o to najdrahšie. Uzavrel so pred svojimi citmi, uzavrel sa do väzenia svojej samoty a strachu. Teraz ho púšťa do priestoru svojej duše a on musí odmietnuť.

"Prečo nie?" Zopakoval svoju otázku.

Achboinu zaváhal: "Vieš, pane, nemôžem zatiaľ do Cinev. Je to príkaz faraóna. "

Kanefer prikývol a zamyslel sa. Nepýtal sa na dôvod zákazu a Achboinu mu bol za to vďačný.

"Niečo vymyslíme. Nehovorím, že hneď, ale vymyslíme. "Pozrel sa na neho a usmial sa:" Myslel som, že odídeš so mnou, ale osud rozhodol inak. Musím teda ešte počkať. Dám ti vedieť. "Dodal.

Tentoraz neletel, ale išiel loďou. Achboinu si uvedomoval, že tým získava čas si ešte raz všetko premyslieť a dorobiť posledné úpravy tak, aby boli prijateľné tak pre kňaza, tak pre faraóna. Vedel, že jeho maketu bude opatrovať a v duchu dúfal, že faraón privolia k jeho učenie.

"Je čas, aby postúpil." Povedala do ticha Nihepetmaat.

"Je to riziko." Oponovala ju Meresanch. "Je to veľké riziko a nezabúdaj, že je muž."

"Možno je problém práve v tom, že nezabúdame na to, že je chlapec." Povedala ticho Neitokret. "Ničím sa neprevinil proti našim zákonom, a napriek tomu sme ostražité. Možno je to v tom, že viac lipneme na pohlavie a krvi než na čistote srdca. "

"Chceš tým povedať, že sme pre to vonkajšie zabudli na svoju úlohu?" Spýtala sa Chentkaus a rúk zarazila prípadné námietky. "Vždy je tu riziko a na to zabúdame! A je jedno, či je to žena alebo muž! Vždy je tu riziko, že poznanie môže byť zneužité a to riziko stúpa s dosiahnutým zasvätením. Ani my sme neboli výnimkou. "Dodala do ticha. "Je čas, aby sme sa rozhodli. Je čas, aby sme na seba vzali riziko, že naše rozhodnutie nemusí byť správne. Ďalej čakať nemôžeme. Skôr alebo neskôr by rovnako opustiť toto miesto. A ak ho opustí, je potrebné, aby bol pripravený a aby vedel, čomu bude musieť čeliť. "

"Nevieme, koľko máme času," povedala Maatkare. "A tiež nesmieme zabúdať na to, že je to ešte dieťa. Áno, je šikovný a je bystrý, ale je to dieťa a niektoré fakty by pre neho nemusela byť prijateľná. Ale súhlasím s tebou, že dlhšie čakať nemôžeme, tým by sme mohli prísť o jeho dôveru. Ide nám aj o to, aby sa vrátil a pokračoval v našom úlohy. "

"V rozhodnutí musíme byť za jedno." Upozornila Achnesmerire a pozrela sa na Maatkare. Ženy zmĺkli a ich pohľady sa upreli na Meresanch.

Mlčala. Sklopila oči a mlčala. Vedela, že ony nebudú naliehať, ale bolelo to. Zase bola jediná, ktorá vzniesla námietku. Potom sa nadýchla a pozrela sa na ne: "Áno, súhlasím a súhlasila som aj pred tým, ale teraz chcem, aby ste ma vypočuli. Áno, máte pravdu v tom, že každým stupňom zasvätenia sa riziko zvyšuje. Lenže zabúdate, že ženy mali vždy iné podmienky. Naše chrámy sa tiahnu po celom toku ITER a vždy a všade nám bol vstup do nich otvorený. Bol otvorený aj preto, že sme ženy - ale on je muž. Budú mu otvorené? Budú mu otvorené chrámy mužov? Jeho pozícia vôbec nie je ľahká. Neprijmú ho bez výhrad ani ženy ani muži, a ak prijmú, budú sa ho snažiť využiť pre svoje ciele. To je to, v čom vidím riziko. Tlaky na neho budú oveľa silnejšie, než na ktorúkoľvek z nás a ja neviem, či je na to pripravený. "Odmlčala sa a uvažovala, či to čo povedala, bolo pre nich zrozumiteľné. Slová nebola jej silnou stránkou a tiež sa o to nikdy nesnažila, ale teraz sa snažila objasniť svoje obavy o dieťa, ktoré sa stalo ich súčasťou. "A neviem," pokračovala, "neviem, ako ho na to pripraviť."

Mlčali a dívali sa na ňu. Pochopili až moc dobre, čo im chcela povedať.

"Tak dobre," povedala Achnesmerire, "aspoň vieme, že sme jednotné." Pozrela sa na všetky ženy okolo a pokračovala: "Ale nerieši to problém, s ktorým si nás zoznámila, Meresanch.

"Možno by bolo najlepšie," povedala do ticha Neitokret, "aby si mu všetky riziká načrtla ty a spolu s ním hľadala cesty, ako sa im dá vyhnúť alebo jin čeliť."

"Neviem to s deťmi." Pokrútila hlavou a zavrela oči.

"Možno nastal čas, aby si sa to začala učiť." Povedala Nihepetmaat, vstala a položila dlaň na jej rameno. Vedela o jej bolesti, vedela o jej strachu. Meresanch porodila tri mŕtve deti a jedno, ktoré bolo značne deformované, síce chvíľu žilo, ale zomrelo, keď mu boli dva roky. "Pozri," zmenila tón, "ty sama si vyslovila niečo, čo nám uniklo. Tie najlepšie môžeš predvídať možné nebezpečenstvá, ale je potrebné, aby si ho tiež lepšie spoznala. Až potom určíš prostriedky, ktoré sú mu vlastné. "

"Musím si to rozmyslieť." Povedala po chvíli Meresanch a otvorila oči. "Nie som si istá ..." prehltla a veľmi ticho dodala: "... či to zvládnem."

"Zvládnem?" Spýtala sa ju Chentkaus. "Ešte si nezačala! Ešte nevieš, čo zvládať a koho? "Počkala, až jej slová dorazí k tej, ktorej bola určená a dodala:" Nie si tu sama a nie je to len tvoja úloha. Nezabudni. "

Tie slová ju zasiahla, ale bola ju za to vďačná. Bola ju vďačná za to, že sa nezmienila o jej sebaľútosti, do ktorej v posledných rokoch upadala. Pozrela sa na ňu a prikývla. Usmiala sa. Ten úsmev bol trochu kŕčovitý, zaváňali smútkom, ale úsmev to bol. Potom sa zamyslela. Tá myšlienka bola neodbytná tak, že ju musela vysloviť: "Hovoríme o jednohlasnosti, ale je nás len šesť. Nie je to voči nemu nespravodlivé? Hovoríme o jeho budúcnosti, o jeho živote bez neho. Mám pocit, že my samy sa prehrešujeme proti Maat. "

Dočítal papyrus a odložil ho vedľa seba. Tváre mu horeli hanbou aj zlosťou. Ony to všetky vedeli, plán už bol vopred daný a jeho návrhy, jeho pripomienky, boli úplne zbytočné. Prečo mu to nepovedali. Pripadal si hrozne hlúpo a osamotený. Pripadal si podvedený, vyčlenený z tohto spoločenstva aj vyčlenený zo spoločnosti ľudí, ktoré kedysi poznal. Pocit, že nikam nepatrí, bol k neunesení.

Meresanch prestala tkať a pozorovala ho. Čakala, až vybuchne, ale výbuch sa nekonal. Sklonil hlavu, akoby sa chcel schovať pred celým svetom. Vstala a došla až k nemu. Nezdvihol hlavu a tak si sadla, s nohami prekríženými, naproti nemu a vzala ju za ruku.

"Si rozladený?"

Prikývol, ale nepozrel sa na ňu.

"Máš zlosť?" Pozorovala, ako ruženec na tvárach zosilnel.

"Áno." Odpovedal cez zuby a vzhliadol k nej. Vydržala jeho pohľad a on mal pocit, že už to ďalej neznesie. Chcelo sa mu vyskočiť, niečo rozbiť, niečo roztrhať. Ale ona sedela naproti nemu, mlčala a pozerala sa na neho očami plných smútku. Vytrhol svoju ruku z jej. Nebránila sa, len sa mu zdalo, že zosmutnela a pocit zlosti sa zvýšil.

"Vieš, pripadám si teraz bezmocná. Neviem, či som tá pravá, ktorá by ťa mala učiť. Neviem používať slová a obratnosťou vlastné Maatkare a chýba mi schopnosť bezprostrednosti Achnesmerire. "Povzdychla si a pozrela sa na neho. "Pokus sa mi povedať, prosím, čo tvoj hnev vyvolalo."

Díval sa na ňu, akoby ju videl prvý raz. Smútok a bezradnosť z nej sršala. Strach, zacítil strach a ľútosť. "Ja, ja ... nemôžem. Je toho veľa a ... bolí to! "Vykríkol a vyskočil. Začal prechádzať po miestnosti, akoby sa snažil utiecť pred vlastným zlosťou, pred kladenú otázkou, pred sebou samým.

"To nevadí, máme dosť času." Povedala mu ticho a postavila sa. "Niečím začať musíme."

Zastavil sa a zavrtel hlavou. Po lícach mu stekali slzy. Išla k nemu a objala ho. Potom prehovoril. Medzi vzlyky počula návaly sebaľútosti a ublíženosť a zdalo sa jej, akoby stála pred vlastným zrkadlom. Nie, vôbec to nebolo príjemné, ale teraz bolo dôležitejšie, čo ďalej.

"Čo ďalej?" Pýtala sa sama seba a pozerala sa na chlapcova ramená, ktorá sa pomaly prestávala triasť. Pustila ho a pokľakla k nemu. Utrela mu oči a odviedla k stavu. Do ruky mu dala člnok: "Pokračuj," povedala mu a on bezmyšlienkovite začal pokračovať tam, kde skončila. Nechápal zmysel zadanej úlohy, ale musel sa sústrediť na to, čo robí - tkanie mu nikdy veľmi nešlo, a tak pomaly jeho zlosť aj ľútosť odplával s každou ďalšou radom. Myšlienky sa začali skladať do akejsi osnovy. Prestal a pozrel sa na svoje dielo. Hranice medzi tým, čo stretla Meresanch a tým, čo utkal on, bola viditeľná.

"Nejde mi to. Skazil som tvoje dielo. "Povedal jej a pozrel sa na ňu.

Stála nad ním a usmievala sa: "Neit nás naučila tkať, aby nás poučila aj o poriadku Maat. Pozri sa dobre, čo si urobil. Sleduj dobre osnovu a útok, sleduj pevnosť aj pravidelnosť kladenie nití. Pozri sa na jednotlivé časti svojho konania. "

Sklonil sa nad plátno a pozoroval, kde urobil chybu. Uvidel nepevnosť, chybu v rytme prošupu, ale videl aj to, ako postupne, keď sa upokojoval, získavala jeho práca na kvalite. Nedosiahol jej dokonalosti, ale ku koncu bola jeho práca lepšie ako na začiatku.

"Si dobrá učiteľka," usmial sa na ňu.

"Pre dnešok som skončila," povedala mu a podávala mu zvitky, ktoré predtým odložil na zem. "Skús si ich prečítať ešte raz. Ešte raz a pozornejšie. Skús nájsť rozdiely medzi tým, čo je napísané a tým, na čo si prišiel ty. Potom si o tom pohovoríme - ak budeš chcieť.

Prikývol. Bol unavený a hladný, ale hlavne potreboval byť chvíľu sám. Potreboval si utriediť zmätok vo svojej hlave, usporiadať jednotlivé myšlienky tak, ako sú usporiadané jednotlivé nite plátna. Vyšiel z jej domu a rozhliadol sa okolo seba. Potom zamieril k chrámu. Ešte má chvíľu čas, aby sa najedol a mohol chvíľu premýšľať, než začne vykonávať obrady.

"Čoskoro ti ho odstrihnú." Povedal mu Šaj so smiechom a potiahol ju za detský vrkoč.

Achboinu sa zamyslel. Ten okamih príde čo nevidieť a on si nebol istý, či je pripravený.

"Kam zablúdilo tvoje Ka, malý priateľovi?" Spýtal sa ho Šaj a zvážnel. Od rána nebol chlapec vo svojej koži. Nepáčilo sa mu to, ale vyzvedať nechcel.

"Áno," povedal po chvíli, "odstrihnú." Tiež by som mal dostať meno. Svoje prvé meno. "Dodal a zamyslel sa. "Vieš, priateľovi, vlastne neviem, kto som. Nemám meno - som vlastne nikto, neviem, odkiaľ pochádzam a jediný, kto by to snáď mohol vedieť, je mŕtvy. "

"Tak toto ťa trápi." Pomyslel si.

"Som Nikto." Povedal Achboinu.

"Ale ty máš meno." Oponoval Šaj.

"Nie, nemám. Vždy mi hovorili chlapec - tam v chráme, kde som vyrastal a keď mi chceli dať meno, prišla Ona - kňažka Tehenut, tá zo Saje a odviedla ma. Začala mi hovoriť takto, ale moje meno to nie je. Nemám meno, ktoré mi dala matka, alebo ho nepoznám. Nemám meno, ktorým by ma nazývali. Neviem, kto som a som-li. Pýtaš sa, kam zablúdilo mojej Ka. Blúdi, pretože ma nájsť nemôže. Nemám meno. "Vzdychol. Povedal mu niečo, čo ho už dlho trápilo a doliehalo na neho čím ďalej tým viac. Čím viac sa venoval štúdiu bohov, tým viac na neho dorážala otázka, kto vlastne je a kam smeruje.

"No, nepozeral by som sa na to, tak tragicky." Povedal po chvíli Šaj a zasmial sa. Achboinu sa na neho s údivom pozrel. Vari nevie, ako je meno dôležité?

"Pozri sa na to z druhej strany, malý priateľovi." Pokračoval. "Pozri, to čo sa vrátiť nedá, sa vrátiť nedá a je zbytočné sa nad tým trápiť. Premýšľaj radšej nad tým, čo ďalej. Hovoríš, že nie si - ale povedz mi teda, s kým to vlastne rozprávam? S kým chodím na lov as kým lietam nad zemou, ako blázon, stále dookola? "Pozrel sa na neho, aby zistil, či ho počúva a tiež, či ho svojimi slovami nezranil. Pokračoval: "Sú matky, ktoré dávajú svojim deťom tajná mená, ako napríklad Kráska či Chrabrý az dieťaťa potom vyrastie žena, nie práve najkrajší, či muž, ktorý sa statočnosťou nevyznačuje. Potom je matka trochu sklamaná, že jej očakávania nebola splnená, dieťa je nešťastné, pretože namiesto toho, aby kráčalo po vlastnej ceste, je neustále strkanie na cestu, ktorú mu núti niekto druhý. "Opäť skontroloval pohľadom Achboinua. "Počúvaš ma?"

"Áno," odpovedal, "pokračuj, prosím."

"Niekedy je veľmi ťažké vzoprieť sa druhým a ísť tam, kam ťa ťahá tvoje Ka, či čo ti rozkazuje tvoj Ach. V tom máš výhodu. Ty sám určuje, kam ideš, aj keď sa ti to v tejto chvíli nezdá. Ty sám si môžeš určiť, kto si. Ty sám môžeš určiť svojím menom smer, ktorým sa budeš uberať a zodpovedať sa len sám sebe z toho, či si obsah svojho ReNu - mená premárnil či potvrdil. Nepremárni tieto možnosti. "

"Ale ..." oponoval Achboinu. "Ja sám nemám jasno, kam idem. Zdá sa mi, že sa pohybujem v bludisku a nemôžem nájsť cestu von. Raz ma to ťahá tam, druhýkrát onam, a keď sa mi zdá, že som našiel to, čo hľadám, vezmú mi to, ako zlobivému dieťaťu hračku. "Povedal smutne a spomenul si na svoje úlohy aj na to, ako bol od nich odlúčený .

Šaj sa rozosmial a potiahol ju za vrkoč. "Hovoríme, akoby mal tvoj život skončiť a pritom ešte cítiš na jazyku mlieko dojke. Prečo zrovna tvoj život by mal byť bez prekážok? Prečo zrovna ty by si sa nemal učiť z vlastných chýb? Prečo by si mal vedieť všetko teraz hneď? Čo bolo, nezmeníš, ale pozeraj sa a skúšaj čo je teraz a potom Určuj, čo bude. Tvoje Ka tí povie, kadiaľ sa máš uberať a Ba ti pomôže pri výbere ren - tvojho mena. Ale chce to čas, otvorené oči i uši a hlavne otvorenú dušu. Ty sám si môžeš vybrať svoju Matku i svojho Otca, alebo sám sebe môžeš byť matkou aj otcom, tak ako Ptah či Neit. Okrem toho, tým, že nemáš meno - alebo ho nepoznáš, nemáš sa čomu spreneveriť. Len ty sám určuješ, čím svoj osud naplníš. "

Achboinu mlčal a počúval. Zamyslel sa na Šajovým menom. To, čo tu ten veľký muž hovoril, popieralo predurčenosť osudu - boha, ktorého meno nosil. Vzal Šaj svoj osud do vlastných rúk, je sám svojím tvorcom osudu? Potom ho ale napadlo, že je aj jeho osudom, pretože jeho priateľstvo mu určite nadelil sám Šaj.

"Nezabudni, môj malý priateľovi, že si všetko, čo bolo, čo je a čo bude ... " odcitoval mu svätý text. "Si možnosť sama - si tým, čím si teraz a sám si môžeš určiť, kým budeš. Si podobá Niauovi - ktorá vládne tomu, čo ešte nie je, ale kde je povedané, že byť nemôže? Preto vyberaj dobre, môj malý priateľovi, pretože to budeš ty, kto ti dá meno. "Dodal a tresol ho priateľsky po chrbte.

"Páči sa mi, "povedal Nebuithotpimef," nápad s bočným schodiskom je vynikajúci. "

"Nie je môj, pane." Odpovedal mu a zaváhal, či sa má zmieniť o svojom pláne s chlapcom.

"Je jeho?" Spýtal sa a zdvihol obočie.

Kaneferovi sa zdalo, že sa na jeho tvári objavil tieň nevôle a tak len prikývol a mlčal. Mlčal a čakal.

"Má talent." Povedal si skôr pre seba a potom sa obrátil na Kanefera: "Má talent?"

"Veľký, môj pane. Má cit pre detail i celok a už teraz svojimi schopnosťami predčí mnohé dospelých muža v tomto odbore. "

"Je zvláštne," povedal faraón a zamyslel sa, "možno, že proroctvo neklamala," pomyslel si v duchu.

"Mám veľkú prosbu, najväčší," povedal Kanefer a hlas sa mu zatriasol strachom. Nebuithotpimef prikývol, ale nepozrel sa na neho. Kanefer zneistil, ale rozhodol sa pokračovať. Chcel využiť šance, ak sa ponúkala a tak pokračoval: "Rád by som ho učil ..."

"Nie!" Nahnevane povedal a pozrel sa na Kanefera. "Do Cinev nesmie a on to vie."

Kanefer sa bál. Bál sa tak, že mal strach, aby sa kolená pod ním nepodlomila, ale nechcel svoj boj vzdať: "Áno, pane, vie to az toho dôvodu moju ponuku odmietol. Ale má talent - veľký talent a mohol by pre teba vykonať mnoho veľkých vecí. Môžem ho učiť v Mennofere, akonáhle začnú práce na obnove mesta, a tiež mi môže pomôcť dokončiť tvoje TaSetNeferu (namiesto krásy = posmrtný príbytok). Bol by mimo Cinev, pane. "Srdce mu tĺklo, ako splašené, v ušiach mu hučalo. Stál pred faraónom a čakal na ortieľ.

"Sadni si," povedal mu. Videl jeho strach aj bledosť jeho tváre. Pokynul slúžiacemu a ten mu prisunul kreslo a jemne do neho Kanefera usadil. Potom odoslal všetky z miestnosti preč. "Nechcem ohroziť jeho život, je pre mňa príliš cenný." Povedal ticho a sám bol tou vetou prekvapený. "Ak sa podarí zaistiť jeho bezpečnosť, tak máš moje povolenie."

"Pokúsim sa zistiť čo najviac v Dome Ptahova Ka." Stíšil hlas Kanefer.

Nebuithotpimef prikývol a dodal: "Informuj ma, ale neponáhľajte. Radšej sa dvakrát presvedč, či je to pre neho bezpečné. Ak je to bezpečné pre neho, bude to bezpečné aj pre teba a naopak, nezabúdaj na to. "

"Ja neviem, či som pripravený." Povedal po chvíli zamyslenia.

"Nevieš, alebo si o tom nepremýšľal?" Spýtala sa ho Meresanch.

"Možno oboje." Povedal a vstal. "Vieš, zamestnávalo ma to, čo si povedala minule. Som muž medzi ženami a ne-muž medzi mužmi. Ja sám neviem, kto som a oni to nevie tiež. Má pozícia je trochu nezvyčajná. To, čo nepoznáme, v nás budí obavy, či tieň podozrenia ... Nie, inak, Meresanch. Som súčasťou toho, kam muži nepatria a to je porušenie poriadku. Toho poriadku, ktorý tu vládol po mnoho rokov. Otázkou je, či je to porušenie a či nie je porušením poriadku Maat to, čo tu bolo pred tým ustanovené. Miesto spolupráca - oddelenie, miesto aproximácii - polarizácie. Celú dobu hovoríme o nastolenie mieru medzi Setom a Horem, ale sami sa tým neriadime. Bojujeme. Bojujeme o pozície, skrývame, tají - nie preto, aby sme odovzdali v ten pravý čas, ale aby sme ukrývali a získavali tým silnejšiu pozíciu. "Roztiahol ruky a pokrútil hlavou. Nevedel, ako ďalej. Hľadal slová, ale nenachádzal tá správna, čím by jej priblížil to, čo chcel povedať a tak len dodal: "To je to, čo ma zamestnávalo a zamestnáva. Ale ... obávam sa, že v tejto chvíli nie som schopný zrozumiteľnejšieho oznámení svojich myšlienok. Sám v tom ešte nemám jasno. "

Meresanch mlčala a čakala, až sa upokojí. Nevedela, čo povedať, ale mala úloha a vedela, že ho musí pripraviť. "Pozri, sú otázky, na ktoré hľadáme odpoveď po celý svoj život. To, čo si povedal, nie je bezo zmysle as najväčšou pravdepodobnosťou máš pravdu. Ale máš ak ju, potom ju musíš vedieť vysvetliť, aby boli prijaté, musí mať zrozumiteľnú a presvedčivú formu a musí byť oznámená v pravý čas. Niekedy je potrebné veľa času, niekedy je potreba presadzovať veci postupne, v malých dávkach tak, ako dávkuješ liek. "

"Áno, som si toho vedomý." Prerušil ju. Nechcel sa vracať k tejto téme. Nebol ešte pripravený diskutovať o tom s kýmkoľvek než sám so sebou. "Áno, viem, že v tejto chvíli by som sa mal zamerať na svoju najbližšiu budúcnosť. Viem, že je potrebné pripraviť sa na život mimo toto mesto. Pýtaš sa, či som pripravený. Neviem, ale viem, že raz ten krok urobiť musím. Ťažko môžem predvídať všetko, čo sa môže v budúcnosti odohrať, ale ak sa pýtaš, či som si vedomý rizík - tak som. Nehovorím, že všetkých ... "odmlčal sa. "Vieš, pýtam sa sám seba, kam idem. Ktorá cesta je tá, po ktorej je mi určené kráčať a kráčam ak po ňu, alebo som z nej už zišiel? To neviem, ale viem jedno a to viem iste - chcem kráčať k mieru a nie k boju - či už sa jedná o boj medzi kraji, ľuďmi alebo sebou samým a viem, že ako toho dosiahnem, budem musieť zviesť mnoho bojov predovšetkým sám so sebou .

"To stačí," zarazila ho v polovici vety a pozrela sa na neho. "Podľa mňa si pripravený." Bola prekvapená tým, čo povedal. Nechcela, aby ďalej pokračoval. Jeho cesta je iba jeho a ona poznala silu slov a nechcela, aby sa z ich nesplnenia spovedal niekomu inému ako sám sebe. Je ešte príliš mladý a nechcela na ňom nechať ťažobu rozhodnutia, ktorá mohla byť ovplyvnená neskúsenosťou mladosti, neznalosťou vlastných prostriedkov aj vlastných obmedzení. "Pozri, nastane deň tvojej samostatnosti - aj keď v tvojom prípade je to len rituál, pretože matku ani otca nepoznáš. Napriek tomu by si mal prijať meno, ktoré si vyberieš. Meno, s ktorým by si chcel spojiť svoj osud a ktoré by ti tiež pripomínalo chvíli tvojho ďalšieho zasvätenia.

"Nie, neviem." Povedal ju a zamračil sa. "Pozri, dlho som o tom premýšľal a neviem, či som pripravený - alebo či chcem v tejto chvíli rozhodnúť o svojom úlohy. Ešte to neviem, nie som si istý, a preto si ponechám to, čo mám. Až nastane ten pravý čas ... "

"Dobre, máš na to právo a to budeme rešpektovať. Osobne si myslím, že vieš, že poznáš svoju cestu, ale je len na tebe, či sa rozhodneš po nej ísť. Ku každému rozhodnutiu musí človek dozrieť. Čas je dôležitou súčasťou života - ten pravý čas. Nikto ti nemôže prikázať, aby si sa uberal tam či onam. Nebolo by to tvoje rozhodnutie a nebola by to tvoja zodpovednosť. Nebol by to úplne tvoj život. "Pozrela sa na neho a uvedomila si, že je to naposledy. Kto vie, koľko času uplynie, než ho zase uvidí. Snáď len pri krátkych príležitostiach obradov a sviatkov, ale tieto rozhovory s ním tam nebudú možné. "Neboj sa," dodala celkom zbytočne. "Budeme to rešpektovať. Teraz je ale čas prípravy. "Pobozkala ho na tvár a do očí jej vstúpili slzy. Otočila sa a odišla.

Nastal čas očistenie. Jeho hlava bola bez vlasov aj obočie, v ústach žuval natron, tentoraz si oholil aj ochlpenie. Stál v kúpeľni a díval sa do zrkadla. Už nebol malý chlapec, ktorý tu prišiel v sprievode kňažky Tehenut. Zo zrkadla sa na neho pozerala tvár mládenca, vyziabnutého, s príliš veľkým nosom a šedými očami. Počul ho prichádzať a tak vyšiel z dverí. V izbe stál Šaj so svojím večným úsmevom a v ruke držal plášť, do ktorého zahalí jeho očistené telo.

Prešiel očistným dymom za zvuku bubienka a sister, sprevádzaného spevom žien. Usmial sa. Bol zo spevu vyradený, aspoň po tú dobu, než jeho hlas prestane nečakane preskakovať z tóniny do tóniny. Vošiel do tmavej miestnosti, ktorá mala predstavovať jaskyni znovuzrodenie. Žiadna posteľ, žiadne sochy bohov, ktoré by mu poskytovali aspoň zdanie ochrany - len holá zem a tma. Zasadol na podlahu a snažil sa upokojiť svoj dych. Tu nedoliehali zvuk bubnov, ani spevy žien. Ticho. Ticho tak hlboké, že aj zvuk jeho dychu aj rytmus jeho srdce bol pravidelný. Pravidelný ako pravidelnosť času, ako striedanie dňa a noci, ako striedanie života a smrti. V hlave mu rotovali v divokom reji myšlienky, ktoré nemohol zastaviť.

Potom si uvedomil, ako veľa je unavený. Unavený z udalosti, ktoré sa stali od doby, kedy odišiel z Domu Nechenteje. Unavený z neustáleho styku s ostatnými ľuďmi. Zrazu si uvedomil, ako málo času mal sám na seba. Zostať je chvíľu len sám so sebou po nejaký čas - nie len v krátkych chvíľach, ktoré mu ostávali medzi jednotlivými činnosťami. Tak teraz ho má. Teraz má dostatok času. Tá myšlienka ho upokojila. Upokojila jeho dych, upokojila tepoty srdce i myšlienky. Zavrel oči a nechal veciam voľný priebeh. Má čas. Alebo lepšie povedané, čas pre neho neexistuje, ešte nenastala jeho chvíle zrodenie. Predstavil si schodisko vedúce dole, do hlbín Zeme. Dlhé, točité schodisko, ktorého koniec nedohliadne a v duchu sa vydal na cestu. Vedel, že najskôr sa musí vrátiť. Vrátiť sa až k počiatku svojho bytia, možno ešte skôr, možno až k samotnému počiatku stvorenia všetkého - k myšlienke, ktorá bola vyslovená a ktorá dala počiatok tvorenia. Až potom môže späť, až potom môže zase stúpať po schodoch hore k Réovho svetlu alebo do náručia Nut ...

Trhol sebou, zacítil stuhnutosť údov a chlad. Jeho Ka sa vrátilo. Okamih návrate bol sprevádzaný oslnivým bielym svetlom. Oslepovalo, ale oči mal zatvorené a tak musel ten úder svetla vydržať. Pomaly začal vnímať tepoty svojho srdca. Každý úder bol sprevádzaný novým výjavom. Vnímal dych - tichý, pravidelný, ale nevyhnutný pre život sám. Z jeho úst sa ozývali tóny a uprostred tých tónov uvidel svoje meno. Uvidel, ale len na krátku chvíľu. Chvíľu tak krátku, že si nebol tým výjavom istý. Zrazu začali tóny, znaky, myšlienky krúžiť v bláznivom rytme, akoby sa dostali do veterného víru. Videl útržky udalosti dávno minulých i budúcich. Poodhalil závoj Tehenut a dostal strach, že zošalel. Potom sa všetko upriamilo do jediného svetelného bodu, ktorý sa začal strácať v čiernočiernej tme.

V. Tie možnosti, práve tie, o ktorých nič nevieš, ty spôsobujú strach. Strach z neznámeho.

"Áno, počul som." Povedal Meni a postavil sa. Chvíľu nervózne prechádzal po miestnosti a potom sa k nemu obrátil. "Nastal čas, aby sme sa porozprávali." Počkal, až sa Achboinu usadil, posadil sa naproti nemu. "Hutkaptah je veľmi blízko severnej krajiny a situácia nie je ešte stále konsolidovaná, to vieš. Neustále tam prebiehajú boje vedené Sanachtem. Ptahův Dom ti poskytne bezpečie, ale riziko tu je. Bol by som rád, keby s tebou išiel niekto z našich. "

Napadol ho Šaj, ale mlčal. Nehovoril o tom s ním a nechcel ho k ničomu nútiť, ale bolo by to najlepšie riešenie. Bol to jeho priateľ, bol dostatočne silný aj predvídavý. Mlčal a premýšľal.

"Prečo takéto opatrenia? Prečo u mňa? V tom nie je len to, že patrím k ctihodným Hemut neteri. "Spýtal sa a pozrel sa na neho.

Meni uhol pohľadom.

"Chcem to vedieť." Povedal rozhodne. "Chcem to vedieť. Je to môj život a mám právo o ňom rozhodovať. "

Meni sa usmial .: "Tak jednoduché to nie je. Ešte nenastal čas. A neprerušuj ... "povedal ostro, keď videl jeho protesty. "Je to veľmi krátka doba, čo bol porazený Sanacht, ale bolo to len víťazstvo čiastočné a krajina je len zdanlivo spojená. Jeho priaznivci sú stále ešte v pohotovosti, pripravení škodiť. Sú skrytie a tíši, ale čakajú na svoju príležitosť. Mennofer je príliš blízko Ionu, príliš blízko tam, kde bola jeho moc najsilnejší a odkiaľ vyšla. Veľký Dom Reův môže skrývať mnoho našich nepriateľov a tí môžu ohroziť ešte krehkú stabilitu Tamer. Aj v Saji, tam, kde Veľká MeritNeit nechala preniesť archívy Mocného slová, prenikol ich vplyv. Nebola to dobrá voľba. "Povedal skôr pre seba.

"A čo to má spoločné so mnou?" Podotkol namrzene Achboinu.

Meni sa zamyslel. Nechcel prezradiť viac, než sám chcel, ale zároveň nechcel nechať jeho otázky bez odpovede. "Nie sme si celkom istí tvojim pôvodom, ale ak je to tak, ako predpokladáme, potom by znalosť toho, kto si, by v tejto chvíli mohla ohroziť nielen teba samého, ale aj ostatných. Ver mi, viac tí v tejto chvíli nemôžem prezradiť, aj keby som chcel. Bolo by to veľmi nebezpečné. Sľubujem, že všetko sa dozvieš, ale maj trpezlivosť, prosím. Tá záležitosť je príliš vážna a nerozvážnosť rozhodnutie by mohla ohroziť budúcnosť celej krajiny.

Zase mu nič nepovedal. Nerozumel ani slovo z toho, čo mu naznačoval. Jeho pôvod bol opradený tajomstvom. Dobrá, ale akým? Vedel, že Meni nepovie viac. Vedel, že nemá zmysel naliehať, ale to málo, čo povedal, ho znepokojilo.

"Mal by si prijať sprievod niekoho z našich." Prerušil Meni mlčanie a pretrhol tak niť jeho myšlienok.

"Rád by som mal vedľa seba saje, ak bude súhlasiť. Sám a dobrovoľne! "Dodal dôrazne. "Ak súhlasiť nebude, potom nechcem nikoho a budem sa spoliehať na sprievod Kanefera a svoj vlastný úsudok." Povedal a postavil sa. "Porozprávam o tom s ním sám a dám ti vedieť."

Odchádzal namrzený a zmätený. Potreboval byť chvíľu sám, aby si mohol všetko ešte raz premyslieť. Čakal ho rozhovor sa saje a on sa bál, že odmietne. Bál sa, že zase zostane osamotený, bez akéhokoľvek záchytného bodu, odkázaný len sám na seba. Vošiel do chrámu. Úklonom hlavy pozdravil Nihepetmaat a zamieril ku svätyni. Otvoril tajné dvere a schádzal dole, až k posvätnej jaskyni sa žulovým stolom - s tým stolom, na ktorý uložil telo mŕtve malé slepej dievčaťa. Potreboval počuť jej hlas. Hlas, ktorý upokojovali búrka v jeho duši. Chlad kameňa prenikol do jeho prstov. Vnímal štruktúru a pevnosť. Vnímal silu opracované skaly a pomaly, veľmi pomaly, sa začal upokojovať.

Ucítil ľahký dotyk na svojom ramene. Obrátil sa. Nihepetmaat. Tváril sa podráždene, ale to ju neodradilo. Stála tam, mlčala a pozerala sa na neho, v očiach nevypovedanou otázku. Čakala, až ho prejde zlosť a prehodila mu cez ramená plášť, aby jeho telo príliš neprechladlo. Uvedomil si mateřskost toho gestá i jeho láskyplnosť a zlosť vystriedala ľútosť a zároveň i pochopenie rituálu. Gesto povedalo viac ako slová. Útočilo na niečo, čo je v každom človeku a bolo teda zrozumiteľné všetkým. Usmial sa na ňu, chytil ju opatrne za rameno a pomaly ju vyviedol von.

"Bol som sa s ňou rozlúčiť." Povedal ju na vysvetlenie. "Chýba mi. Nepoznal som ju dlho a neviem, či dobre, ale objavila sa vždy v okamihoch, keď som jej radu potreboval. "

"Máš starosti?" Spýtala sa ho.

"Nechcem o tom teraz hovoriť. Mám v sebe zmätok. Celú dobu sa pýtam, kto vlastne som, a keď mám pocit, že svetlo poznania mám na dosah, zhasne. Nie, nechcem o tom teraz hovoriť. "

"Kedy odchádzaš?"

"Za tri dni." Odpovedal a rozhliadol sa po chrámu. Snažil sa zapamätať si každý detail, snažil sa do pamäti vryť každú podrobnosť. Potom spočinul pohľadom na ňu a zľakol sa. Aj pod nánosom líčidlá videl, ako je bledá. Chytil ju za ruku a zistil, že je neprirodzene vlhká a studená. "Si chorá?" Spýtal sa ju.

"Som stará." Povedala mu a usmiala sa. Vek so sebou nesie choroby a vyčerpania. Starobe je príprava na cestu späť.

V zátylku zacítil chlad. Tá scéna mu pripomenula tú, keď opúšťal Chasechemveje. Roztriasol sa strachom i chladom.

"Len pokoj, Achboinue, len pokoj." Povedala mu a pohladila ho po tvári. "Potrebujem len viac tepla. Chlad jaskyne nie je dobrý pre moje staré kosti. "Vyšli na nádvorí a ona nastavila tvár lúčom zapadajúceho slnka.

"Bude sa mi cnieť," povedal ju a tiež nastavil tvár miernemu teplu.

"Budeme stále s tebou," povedala a pozrela sa na neho, "budeme stále s tebou v myšlienkach. Nezabudni, že si našou súčasťou. "

"Usmial sa. "Niekedy len myšlienky nestačí, Najvyšší."

"A niekedy sa tiež necítiš byť našou súčasťou." Odpovedala mu a počkala až sa na ňu pozrie.

Zľakol sa. Povedala niečo, čo ukrýval niekedy aj sám pred sebou. Mala pravdu, ten pocit, že nepatrí nikam, sa týkal aj ich. Pozrel sa na ňu a ona pokračovala:

"Je v tebe niečo, čo nepatrí nikomu - len tebe a preto aj tie si ponecháváš odstup od ostatných? Achboinue, to nemala byť výčitka, ale skôr obava o teba. Pamätaj si, prosím, jedno. Vždy sme tu a sme tu aj pre teba, tak ako si ty tu pre nás. Žiadna z nás nikdy nebude tejto výsady zneužívať, ale používať vždy, kedy to bude potrebné - nie pre nás či pre jednotlivca, ale pre túto krajinu. Stále máš pocit, že všetko musíš riešiť sám. Je to vplyvom aj tvojej mladosti i tvoje uzavretosti. Ale je to aj najľahšia cesta, ako urobiť chyby, ako preceniť svoje sily alebo urobiť neuvážené rozhodnutia. Dialóg cibrí myšlienky. Pomocnú ruku, aj keď sa ti ponúka, môžeš vždy odmietnuť. Je to tvoje právo. Ale my tu budeme, budeme tu aj pre teba, vždy pripravené ponúknuť tí pomoc vo chvíľach potreby a nie preto, aby sme ťa zväzovali. "

"Nie je to so mnou ľahké," povedal ospravedlňujúco. "Vieš, Nihepetmaat, je vo mne príliš chaosu, príliš nepokoja aj zloby a ja neviem, čo s tým robiť. Preto sa niekedy sťahujem - zo strachu, aby som neublížil. "

"City sú veľmi ošemetná vec. Vymknú Ak sa kontrole, potom nadobúdajú silu nad tým, kto ich má ovládať. Dostávajú svoj vlastný život a stávajú sa mocným nástrojom chaosu. Spomeň na Sutecha, spomeň na Sachmet, keď silu svojho hnevu nechali bez kontroly. A je to veľká sila, obrovská a mocná, ktorá v okamihu oka dokáže zničiť všetko okolo seba. Ale je to sila, ktorá ženie život vpred. Je to len sila a ako so všetkým aj s ňou sa musíš naučiť zaobchádzať. Naučiť sa rozpoznať emócie aj ich vznik a potom túto energiu použiť nie k nekontrolovanému ničenia, ale k tvorbe. Je potrebné udržiavať veci aj dianie v rovnováhe, inak prepadnú chaosu alebo ľahostajnosti. "Odmlčala sa a potom sa zasmiala. Krátko a skoro nebadateľne. Ospravedlňujúco dodala: "Nechcem ti tu čítať levitov. To naozaj nie. Tiež som sa s tebou nechcela lúčiť tým, že tí tu budem opakovať to, čo sme ti už raz povedali a učili ťa. Prepáč, ale toto som ti povedať musela - možno aj pre pokoj svojho Ka. "

Objal ju a srdce mu zaplavil smútok. Ešte neodišiel a už mu chýba? Alebo je to obava z neznámeho? Na jednej strane sa cítil silný, na druhej strane sa v ňom prejavovalo dieťa, ktoré žobronil o známe bezpečie, ochranu tých, ktorých poznal. Vedel, že je čas prejsť bránou dospelosti, ale to dieťa v ňom sa vzpieral a obzeralo sa späť, vzťahovalo ruky a prosilo, aby smelo zostať.

"Meresanch sa ponúkla, že prevezme tvoje povinnosti, aby si mal dosť času sa pripraviť na cestu." Povedala mu.

"Je láskavá." Odpovedal ju. "Ale nebude to potrebné, zvládnem to."

"Nejde o to, že to zvládneš, Achboinue. Ide o to, že tento prejav jej láskavosti, ako hovoríš, je prejavom jej citu k tebe. Stráca syna, ktorým pre ňu si a to je jej spôsob, ako prejaviť svoje city k tebe. Mal by si tú ponuku prijať, ale či ju prijmeš, záleží len a len na tebe. "Odišla a nechala ho osamote.

"Zamyslel sa nad tým, ako zahľadenosť na seba samého, zanedbáva tie druhé. Zmenil smieť a zamieril k domu Meresanch. Došiel až k dverám a zarazil sa. Uvedomil si, že o nej nevie nič. Ďalej sa vo svojich úvahách nedostal.

Dvere sa otvorili a v nich stál muž. Zo dverí vybehla mačka a začala sa plaziť k Achboinuovým nohám. Muž sa zarazil. "Kto ..." chcel sa opýtať, ale potom uvidel rúcho kňazov a usmial sa. "Bež ďalej, chlapče, je v záhrade." Kývol na mladú slúžku, aby mu ukázala cestu.

Meresanch sedel u záhonu s bylinkami, zabraná do práce. Achboinu kývnutím hlavy poďakoval slúžky a pomaly pristúpil až k nej. Vôbec si ho nevšímala a tak tam stál a pozoroval, ako jej ruky opatrne prezerajú každú rastlinku. Dřepnul vedľa nej a vzal z jej rúk zväzok bylín, ktoré vytrhla zo zeme.

"Zľakol si ma." Povedala mu s úsmevom a vzala z jeho ruky nazbierané byliny.

"To som nechcel," povedal ju, "ale dovnútra ma pustil nejaký Hromotĺk, ktorému som bol zrejme na smiech." Povedal naoko dotknuto. "Mala by si ich jesť viac." Ukázal na zeleň v ich rukách. Prospeje to nielen tvojim nechtom, ale aj tvoje krvi. "Dodal.

Zasmiala sa a objala ho. "Poď do domu, určite máš hlad." Povedala mu a Achboinu si uvedomil, že je to prvýkrát, čo ju vidí šťastne sa smiať.

"Vieš, prišiel som ti poďakovať za tvoju ponuku, ale ..."

"Ale ... odmietaš?" Povedala trochu sklamane.

"Nie, neodmietam, naopak. Potrebujem poradiť, Meresanch, potrebujem, aby ma niekto vypočul, vynadal mi alebo sa so mnou pohádal. "

"Dokážem si predstaviť tvoj zmätok aj tvoje pochybnosti. Dokonca aj tvoju beznádej, ale s Meniho viac nedostaneš. Nepovie ti v tejto chvíli nič, aj keby ho mučili. "Povedala mu, keď ho vypočula. "Jedno je isté, ak má obavy, sú oprávnené. Nie je to muž, ktorý by hovoril neuvážená slova alebo robil neuvážené činy. A ak ti niečo tají, vie prečo. Tiež ti nemusel povedať nič, napriek tomu to urobil, aj keď vedel, že to zdvihne vlnu tvoje nevôli. "Prešla po izbe a oprela sa o stĺp v miestnosti. Vyzeralo to, že potrebuje získať čas.

Pozoroval ju. Pozoroval, ako rozpráva, jej gestá, výraz v jej tvári, pohľad, keď nad niečím premýšľala.

"Nemôžem ti nariaďovať, aby si mu veril. K tomu ťa nikto nedonúti, ak nechceš, ale zrejme má dôvody, prečo tí nepovedal viac a ja osobne si myslím, že pádne. V tejto chvíli nemá zmysel nad tým ďalej rozmýšľať. Nič s tým neurobíš. Stačí to vziať na vedomie. Nešpekulujte. Poznáš príliš málo na to, aby sa tvoje úvahy uberali správnym smerom. Máš pred sebou cestu - úloha, na ktorý sa musíš sústrediť. V jednom má pravdu. Mal by s tebou ísť niekto z našich. "

Vrátilo ho to k nadchádzajúcemu úlohy. Nezmiernila jeho zmätok, ešte nie, ale v jednom mala Nihepetmaat pravdu - dialóg cibrí myšlienky.

Vrátila sa na svoje miesto a zasadla vedľa neho. Mlčala. Bola vyčerpaná. Snáď slovami, toľkými slovami ... Chytil ju za ruku. Pozrela sa na neho a zaváhala. Napriek tomu po chvíli pokračovala: "Je tu ešte jedna vec. Rovnako neistá, ale možno by si to mal vedieť. "

Spozornel. Videl, že váha, ale nechcel ju nútiť k niečomu, čoho by potom ľutovala.

"Je tu proroctvo. Proroctvo, ktoré sa snáď týka teba. Lenže háčik je v tom, že ho nikto z našich nepozná. "

Pozrel sa na ňu s údivom. Na proroctvo moc neveril. Je len málo tých, ktorí dokázali prejsť sieti času a väčšinou to bola len správna intuícia, dobrý odhad budúcich vecí, ktorý raz vyjde, inokedy nie. Nie, proroctvo sa k nej akosi nehodilo.

"Možno tie zo Saje vedia viac. Hovorím možná, pretože sama viac neviem a ako vieš sám, všetky záznamy, alebo skoro všetky, boli zničené na príkaz Sanachta. "

Išiel pomaly domov. Rozhovor sa saje nechal na zajtrajšok. Má čas, ešte má čas a to aj vďaka nej. Prevzala jeho povinnosti, akoby vedela, čo ho čaká. Myslel si, že po rozhovore s ňou, bude mať v hlave jasno, ale všetko sa ešte viac zamotali. V hlave mal zmes myšlienok a telo ovládala zmes emócií. Potreboval sa upokojiť. Vošiel do domu, ale v jeho múroch sa cítil, ako vo väzení a tak vyšiel do záhrady a zasadol na zem. Očami zamieril k Sopdet. Svetlo blikajúce hviezdy ho ukľudňovalo. Bolo ako maják uprostred rozbúrených vĺn jeho myšlienok. Telo ho bolelo, akoby nosil ťažké bremená po celý deň - akoby sa význam toho, čo dnes počul, zhmotnil. Snažil sa uvoľniť, pohľad opretý na jasnú hviezdu, snažil sa nemyslieť na nič iné ako na malé blikajúce svetielko v tmách. Potom sa jeho Ka rozplynulo, splynulo s tým jasným svetlom a on opäť videl úlomky dejov a snažil sa zapamätať si o niečo viac ako v deň svojho znovuzrodenia.

"Prečo si mi nepovedal nič o proroctvo?" Spýtal sa Meniho.

"Myslím si, že som ti povedal viac, než bolo zdravé. Okrem toho, Meresanch má pravdu. Nikto z nás nevie, o čo sa vlastne jedná. Ale ak chceš, možno by sa niečo málo dalo zistiť. Máme svoje zdroje. "

"Nie, nie je to podstatné. V tejto chvíli nie. Asi by ma to viac miatlo. Tiež to môže byť len očakávanie nádeje. Tie zo Saje s ním vyšli po zničení archívu a celkom dobre to mohla byť ich pomsta. To je tiež dôsledok oddelenia - zrazu nevieš, čo robí druhá strana, čo vie a čo môže. Tie možnosti, práve tie, o ktorých nič nevieš, ty spôsobujú strach. Strach z neznámeho. "

"Dobrá taktika." Podotkol Meni.

"Dobre použiteľná a ľahko zneužiteľná." Dodal Achboinu.

"Kedy odchádzaš?" Spýtal sa ho, aj v snahe zvrátiť smer rozhovoru.

"Zajtra." Povedal mu a pokračoval: "Nemám tu už nič na práci, Chcem prísť skôr, aby som si mohol prezrieť Mennofer sám. Chcem vedieť, ako pokročili práce od tej doby, čo som tam bol s Kaneferem.

"To nie je rozumné. Príliš nebezpečné. "Oponoval Meni a zamračil sa.

"Možno." Namietol Achboinu. "Počuj, zničenie archívu Mocného slova je pre nás veľká strata. Ale určite sa nájdu kópie, určite sú tí, ktorí ešte vedia a je potrebná zozbierať všetko, čo ešte zostalo, doplniť o to, čo je v ľudskej pamäti. Nájsť spôsob, ako dať archív Mocného slová zase dohromady. Každopádne by som sa nespoliehal len na jedno miesto. To je, podľa mňa, oveľa nebezpečnejší a je to krátkozraké. Dá sa v tom niečo urobiť? "

"Začali sme s tým, ale je to zdĺhavá práca. Nie všetky chrámy, sú ochotné poskytnúť podklady. Zvlášť nie tie, ktoré prosperovali za Sanachta. Stále má ešte svojich priaznivcov. "

"Poskytneš mi informácie?" Spýtal sa ho so strachom.

"Áno, to nie je problém, ale chce to čas." ​​Zamyslel sa. Netušil, prečo sa na to Achboinu tak zaujíma. Nepoznal jeho zámer. Nevedel, či je to len mladícke zvedavosť, alebo sa za tým ukrývajú zámery žien z Domu akácie. "Nech sa nezahltíš úlohy, chlapče," povedal po chvíli, "ber si na svoje plecia len toľko, koľko unesieš."

Bol ešte unavený po ceste, ale to, čo mu povedal Nebuithotpimef povedal, ho dorazilo.

"Ber to s rezervou a neviaže k nemu žiadne veľké nádeje. Nezabúdaj, že má jeho krv. "Nehovoril sa mu to ľahko, ale dokázal si predstaviť, aký zmätok by to vyvolalo, zvlášť v tejto dobe. Ako ľahko by ho mohli tí, ktorí stáli na strane Sanachta, využiť a zneužiť proti nim.

"Je to tiež tvoja krv a je to tiež moja krv." Povedal mu na to nahnevane. "Je to môj syn." Povedal a udrel rukou do stĺpa.

"Maj tiež na pamäti, že to nemusí byť pravda. Nikto nevie, odkiaľ prišiel. Vybrali ho tie zo Saje a to je vždy podozrivé. "

"Ale prišiel z juhu, z chrámu Nechenteje, pokiaľ viem."

"To áno," vzdychol Nebuithotpimef, "o to viac sa to komplikuje." Došiel k stolu a nalial si víno. Potreboval sa napiť. Vypil pohár naraz a cítil, ako sa mu po tele rozlieva horúco.

"Nepreháňaj to, synovi." Povedal starostlivo a zamýšľal sa nad tým, či to bola tá správna chvíľa, kedy mu to povedať. Lenže slová boli vyrieknuté a vziať sa späť nedala.

Oprel sa oboma rukami o stôl a sklonil hlavu. Toto už Nebuithotpimef poznal. Toto robil už ako dieťa. Stlačené zuby, rukami sa přetlačoval o dosku stola a mal zlosť. Potom prišlo upokojenie.

"Aký je?" Spýtal sa Necerirchet. Ešte stále s hlavou sklonenou a telom napätým.

"Zvláštne. Povedal by som, že má tvoje oči, keby som mal istotu, že je to on. "

"Chcem ho vidieť." Povedal a otočil sa k nemu.

"O tom nepochybujem," usmial sa Nebuithotpimef, "ale nie tu. Pre istotu som mu Cinev zakázal. Tu by nebol v bezpečí. "Pozoroval svojho syna. Jeho sivé oči sa zúžili, napätie povolilo. "To je dobré." Povedal si sám pre seba a snažil sa sedieť uvoľnene.

"Kto o tom vie?"

"Neviem, veľa ich nebude. Chasechemvej je mŕtvy, Meni - ten je spoľahlivý, aj ja som na to prišiel náhodou - ale potom sú tu tie zo Saje. Potom je tu to proroctvo. Je proroctvo dôvodom k jeho presunu, alebo bolo vytvorené pre jeho ochranu, alebo bolo vytvorené pre to, aby sme ho prijali? To neviem. "

"Kde je teraz?"

"Jede do Hutkaptahu. Bude žiakom Kanefera. Tam snáď bude v bezpečí, aspoň dúfam. "

"Musím to premyslieť," povedal mu. "Musím to poriadne premyslieť. Každopádne ho chcem vidieť. Ak je to môj syn, spoznám to. Moje srdce to spozná. "

"Dúfajme," povedal si v duchu Nebuithotpimef.

Díval sa na Sajovich napäté svaly. Ich tvar ešte zdôraznil pot, ktorý sa leskol v slnku. Žartoval s ďalším mužom, ktorý pracoval na čistenie a spevňovanie kanála. Práca mu šla od ruky - nie ako jemu.

Šaj sa zrazu obrátil a skontroloval ho pohľadom: "Nie si moc unavený?"

Zavrtel hlavou na znamenie nesúhlasu a ďalej naberal rukami mazľavú hlinu. Pripadal si podvedený. Prvý deň v chráme a oni ho poslali opravovať kanály a brodiť sa bahnom pri brehu. Ani Kanefer sa ho nezastal. Bral do ruky kusy hliny a snažil sa vymazať škáry medzi kameňmi a vtlačiť do nich menšie kamienky. Zrazu si uvedomil, že jeho ruka sama vyberá presne tú hlinu, ktorá je potrebná. Nie tú, ktorá sa drobí, alebo je moc pevná - tú automaticky odhodí, ale jeho prsty vyberali tú hlinu, ktorá bola dostatočne hladká aj pružná. "Je to ako s kameňmi," pomyslel si a natrel si hlinou ramená, do ktorých sa opieralo slnko. Zrazu cítil, ako ho Sajovich ruka vyhadzuje na breh.

"Prestávka. Mám hlad. "Zakričal na neho a podal mu nádobu s vodou, aby sa mohol umyť.

Umyl si tvár aj ruky, ale na ramenách ponechal ešte blato. Pomaly začínalo tvrdnúť.

Šaj sa vyškriabal na breh a vyzeral chlapca z chrámu, ktorý im mal priniesť jedlo. Potom sa na neho pozrel a rozosmial sa: "Vyzeráš ako Cihlář. Čo má znamenať tá hlina na ramenách? "

"Chráni ramená pred slnkom, a ak bola aj mokrá, chladila." Odpovedal mu. Tiež začínal mať hlad.

"Možno nám nič neprinesú." Povedal Šaj a obrovskú rúk zalovil vo svojom ranci. Vytiahol mech s vodou a kus medového chleba. Rozlomil ho a polovicu dal Achboinuovi. Zahryzli sa do jedla. Okolo pobehovali deti robotníkov a veselo sa smiali. Sem tam niektoré pribehlo k Sajovich a robilo si žarty z jeho veľkosti a on je chytal a dvíhal do výšky. Akoby inštinktívne vedeli, že im ten hromotluk neublíži. Za chvíľu bolo okolo nich detí ako múch. Otcovia detí, ktorí pracovali na spevňovanie kanálu sa najskôr na saje pozerali nedôverčivo a tiež sa ho báli, ale ich deti je presvedčili, že sa tohto muža báť nemusí a tak ho nakoniec vzali medzi seba. Sem tam dohovárali deti, aby dali tomu veľkému mužovi izbu, ale on sa smial a ďalej laškoval s deťmi.

"Tá hlina ..." povedal Achboinu s plnou pusou.

"Najskôr prehltne, vôbec tí nie je rozumieť," napomenul ho Šaj a poslal deti si hrať ďalej od kanála.

"Tá hlina - každá je iná, všimol si si?"

"Ale áno, to vie každý, kto s ňou pracuje. Iná sa hodí na sušené tehly, iná na tie, ktoré sa budú vypaľovať a iná sa hodí na výrobu kachlíc a nádob. "Odpovedal mu a zalovil vo vaku, aby vytiahol figy. "Je to tým, že si s ňou nikdy nepracoval."

"Prečo ma vlastne poslali tu hneď prvý deň?" Tá otázka patrila skôr jemu než Sajovich, ale vyslovil ju nahlas.

"Naše očakávania sa niekedy líši od toho, čo nám život pripraví." Zasmial sa Šaj a pokračoval: "Si dospelý a teda sa rovnako, ako na všetkých, vzťahuje povinnosť práce na tom, čo je spoločné všetkým. Je to daň, ktorú platíme za to, aby sme tu mohli žiť. Bez kanálov by to tu pohltil piesok. Ten úzky pás zeme, ktorý tu zostal, by nás neuživil. Je preto potrebné každoročne obnovovať to, čo nám umožňuje život. To platí pre všetkých a niektorých úloh nie je zbavený ani faraón. "Vzal do úst figa a pomaly ho žuval. Mlčali. "Vieš, môj malý priateľovi, aj toto bola celkom dobrá lekcia. Naučil si sa inú prácu a spoznal iný materiál. Ak chceš, zavediem ťa tam, kde robia tehly na stavby. Nie je to ľahká práca a nie je to čistá práca, ale možno by ťa to zaujímalo. "

Prikývol. Túto prácu nepoznal a mladosti je zvedavé.

"Musíme vstať veľa skoro. Najviac práce urobia zavčas rána, keď nie je tak horúco. "Povedal Šaj a staval sa na nohy. "Je potrebné pokračovať. Chytil ju za pas a hodil ho doprostred kanála.

"Aspoň si ma mohol upozorniť." Povedal mu vyčítavo, keď doplával k brehu.

"No, to mohol," odpovedal mu so smiechom, "ale nebola by to taká zábava." Dodal a ukázal na pobavené tváre ostatných robotníkov.

Mal pocit, že spal nanajvýš niekoľko hodín. Celé telo ho bolelo po nezvyklé námahe.

"Tak vstávaj." Potriasol s ním jemne Šaj. "Už je čas."

Neochotne otvoril oči a pozrel sa na neho. Stál nad ním sklonený, so svojím večným úsmevom, ktorý mu v tej chvíli liezol trochu na nervy. Opatrne sa posadil a zastonal. V tele pocítil každý sval, v hrdle mal veľký kameň, ktorý mu bránil poriadne prehĺtať a dýchať.

"Ajajaj." Zasmial sa Šaj. "Bolí to, čo?"

Neochotne prikývol a šiel do umyvárne. Každý krok bol pre neho utrpením. Neochotne sa umyl a počul, že Šaj vyšiel z izby. Počul, ako sa zvuk jeho krokov rozlieha po chodbe. Zohol hlavu, aby si umyl tvár. Zacítil, ako sa mu prevracia žalúdok a svet okolo neho sa prepadol do tmy.

Prebudil sa zimou. Zuby mu cvakali a celý sa chvel. Vonku bola tma a on skôr tušil, než videl, ako sa nad ním niekto skláňa.

"Bude to v poriadku, môj malý priateľovi, bude to v poriadku." Počul Šajův hlas, plný strachu.

"Mám smäd." Zašepkal opuchnutými perami.

Zrak si pomaly zvykal na tmu v izbe. Potom niekto rozsvietil lampu a on uvidel starého, malého muža, ako pripravuje nápoj.

"Bude to horké, ale vypi to. Pomôže to. "Povedal ten muž a chytil ju za zápästie, aby mu nahmatal tep. Videl Sajovich obavy v očiach. Pohľad uprený na starcovej pery, akoby očakával ortieľ.

Šaj mu jemne nadvihol rukou hlavu a k perám mu prisunul nádobku s nápojom. Bol naozaj horký a smäd nezahnal. Poslušne prehltol tekutinu a nemal silu oponovať, keď ho Šaj nútil, aby vypil ďalšie dúšok. Potom mu ešte len podal šťavu z granátových jabĺk, aby mohol zahnať smäd aj horkosť po lieku.

"Podložte mu viac hlavu," povedal ten muž a dal mu ruku na čelo. Potom sa mu pozrel do očí. "No, pár dní si poležíš, ale na umření to nie je." Ohmatal mu jemne krk. Cítil, ako sa dotýka zvonku hrčí, ktoré mal v krku a bránili mu prehĺtať. Muž dal na krk pruh látky, namočené v niečom, čo príjemne chladilo a voňalo mätou. Chvíľu ešte hovoril so saje, ale Achboinu už nemal silu sledovať rozhovor a upadal do hlbokého spánku.

Prebudil ho tlmený rozhovor. Tie hlasy spoznával. Jeden patril Sajovich, druhý Kaneferovi. Stáli pri okne ao niečom vášnivo diskutovali. Cítil sa už lepšie a tak sa posadil na posteli. Šaty mal potem prilepené k telu, hlava sa mu točila.

"Len pomaly, chlapče, len pomaly." Počul saje, ktorý k nemu pribehol a vzal ho do náručia. Odnášal ho do umyvárne. Pomaly, mokrou handrou, umýval jeho telo ako dieťaťu. "Nahnali si nám hrôzu. To ti teda poviem. "Povedal už veselšie. "Má to ale jednu výhodu - pre teba," dodal, "kanály už opravovať nemusíš." Zasmial sa a zavinul ho do suchej plachty a odnášal ho späť na lôžko.

Kanefer stál stále pri okne a Achboinu si všimol, že sa mu mierne trasú ruky. Usmial sa na neho a on úsmev opätoval. Potom pristúpil k lôžku. Mlčal. Díval sa na neho a potom ho, so slzami v očiach, objal. Ten prejav citu bol tak nečakaný a tak úprimný, že sa Achboinu rozplakal. "Mal som o teba strach." Povedal mu Kanefer a odsunul mu z čela prameň spotených vlasov.

"Choď od neho ďalej, architekt." Povedal muž, ktorý vkročil do dverí. "Nerád by som tu mal pacienta naviac." Karavi sa pozrel na Kanefera a zasadol na okraj lôžka. "Bež sa poriadne umyť a toto si daj do vody." Prikázal mu a gestom ho poslal do umyvárne. Achboinuovi tá scéna pripadala smiešna. Kaneferovi nikdy nikto nič neprikazoval, to väčšinou on udeľoval rozkazy a teraz sa poslušne, ako dieťa, odoberal do umyvárne bez jediného slova reptania.

"Tak sa na teba pozrieme," povedal Sunu - lekár a ohmatával mu krk. "Poriadne otvor ústa." Prikázal, zatiaľ čo Šaj odhŕňal z okna záves, aby do miestnosti vpustil viac svetla. Poriadne ho prezrel a potom odišiel k stolu, kde odložil svoj vak. Začal vyťahovať rad fľaštičiek s tekutinami, krabičiek s bylinami a kto vie s čím ešte. Achboinu spozornel.

"Daj mu toto." Povedal a podal Sajovich krabičku. "Mal by to prehltnúť vždy jednu trikrát denne."

Šajnalel do pohára vodu a vzal so škatuľky malú guľôčku a podal ju Achboinuovi.

"Nerozkúsavajte to," prikázal Sunu. "Vnútri je to horké," dodal a miešal v miske na stole nejaké ingrediencie.

Achboinu poslušne prehltol liek a zvedavo sa presunul na druhú stranu postele tak, aby videl, čo Sunu robí.

"Vidím, že ti je naozaj lepšie," povedal, bez toho sa na neho pozrel. Len ďalej miešal niečo v nádobke zo zeleného kameňa. "Si poriadne zvedavý, čo?" Spýtal sa a Achboinu nevedel, či tá otázka patrila jemu alebo Sajovich.

"Čo to robíš, pane?" Spýtal sa.

"To vidíš, nie?" Povedal mu a konečne sa na neho pozrel. "Naozaj ťa to zaujíma?"

"Áno."

"Liečivý olej na tvoje telo. Najskôr musím riadne rozdrviť všetky ingrediencie a potom ich zriedime datľovými olejom a vínom. Budeš si tým natierať telo. Pomôže to od bolesti a pôsobí to antisepticky. Kožou sa do tela dostanú látky, ktoré by mali vyliečiť tvoju chorobu. "

"Áno, to viem. Oleje používali aj Anubis kňazi pri balzamovaní. Zaujímajú ma tie prísady. "Povedal mu Achboinu a spozornel.

Sunu prestal drviť prísady a pozrel sa na Achboinua: "Počuj, ty si naozaj príliš zvedavý. Ak sa budeš chcieť o našom remesle dozvedieť viac, Šaj tí povie, kde ma nájdeš. Teraz ma nechaj pracovať. Nie si jediný pacient, ktorého mám na starosti. "Znova sa sklonil nad misku a začal odmeriavať olej a víno. Potom začal natierať jeho telo. Začal od chrbta a ukazoval Sajovich, akým spôsobom postupovať pri vmasírovaní oleja do svalov.

Z umyvárne vyšiel Kanefer. "Budem musieť už ísť, Achboinue. Čaká ma dnes veľa práce. "Bol ustarostený, aj keď sa to snažil zakryť úsmevom.

"Neponáhľaj toľko architekt," povedal Sunu prísne. "Rád by som sa na teba pozrel, aby som mal istotu, že si v poriadku."

"Až nabudúce, Sunu." Povedal mu Kanefer. "Neboj sa, je mi dobre."

"Myslím si, že najlepším liekom na tvoje neduhy, je on. Už dlho som ťa nevidel v tak dobrej forme. "

Kanefer sa zasmial. "Už naozaj musím ísť. Tie urob, čo vieš, aby si ho čo najskôr dostal na nohy. Potrebujem ho mať pri sebe. "Povedal Sunu a dodal:" A nielen ako liek. "

"Len si choď po svojich, nevďačníkov." Odvetil a zasmial sa. "Tak, chlapče, sme hotoví." Obrátil sa na Achboinua. "Mal by si zostať ešte pár dní v posteli a veľa piť. Staviam sa tu ešte zajtra - pre istotu. "Povedal a odišiel.

"Ten chlap mal byť generál a nie Sunu." Obrátil sa Šaj k Achboinuovi. "Teda rešpekt má." Dodal a prevrátil matrac. "Až to dokončím, zájdem do kuchyne a donesiem niečo na jedenie. Musíš mať hlad. "

Prikývol. Hlad mal a tiež smäd. Telo už toľko nebolelo, olej príjemne chladil, ale unavený bol. Prešiel k posteli a ľahol si. Keď Šaj doniesol jedlo, spal.

Prechádzal stajňami. Zdalo sa mu, že všetky kravy sú rovnaké. Rovnaká čierna farba, rovnaká biela trojuholníková škvrna na čele, na chrbte škvrna v podobe orla s roztiahnutými krídlami, dvojfarebné chlpy na chvoste. Boli rovnaké, ako sám Hapi.

"Tak čo povieš?" Spýtal sa ho Merenptaha, ktorý mal stajne na starosti.

"A teľatá?"

"Záznamy o nich poskytne Ibeb alebo inenia."

"Výsledky kríženie ...?"

"Nevalnej." Povedal Merenptaha a zamieril k východu. "Však ti Ibeb povie viac."

"Skúšali ste len jednu generáciu? Čo potomkovia. Možno sa znaky prenášajú až v druhej generácii. "Namietol Achboinu.

"Aj to sme vyskúšali. Tiež veľmi neisté, ale rozhodli sme sa pokračovať. Pokúsime sa ďalej experimentovať v iných stajniach, v tých, čo sa stavajú za mestom. "

Okolo pobehovali mačky a jedna z nich sa otrela Achboinuovi o nohu. Zohol sa a pohladil ju. Začala priasť a snažila sa mu hlavu schovať do dlane. Ešte raz ju poškrabal za ušami a potom dobehol Merenptaha pri východe.

"Chceš vidieť aj stajne za mestom?" Spýtal sa ho.

"Nie, dnes už nie. Mám ešte nejakú prácu s Kaneferem. Ale ďakujem Ti za ponuku. Zajtra sa staviam za pani Ibeb, aby som sa pozrel na záznamy. Trebárs budem múdrejší. "

Chvíľu pokračovali mlčky až k posvätnému jazeru. Záhradníci sadili práve dovezené stromy okolo jeho brehov.

"Dohodneš mi, prosím, návštevu u tých, za západnou bránou Svätej stajne?" Spýtal sa Merenptaha.

"Pokúsim sa," odpovedal po chvíli zaváhania a dodal: "nerob si moc veľké nádeje ..." odmlčal sa, hľadal najvhodnejšie slová.

"Nič sa nedeje," prerušil ho Achboinu, "zase to toľko neponáhľa. Len ma to zaujímalo. "

Rozlúčili sa. Achboinu pokračoval k stavenisku paláca. Hľadal Kanefera, ktorý dohliadal na práce prvého stupňa. Prístupová cesta bola skoro dokončená, vrátane podstavcov pre rad sfíng, ktoré ju mali lemovať.

Predstavoval si sprievod hodnostárov, ako kráča po tejto ceste. Bol spokojný. Pôsobila majestátne, rovnako majestátne bude pôsobiť aj čelo paláca, ku ktorému viedla. Slnko pražilo do chrbta. "Stromy", uvedomil si. "Potrebuje to ešte stromy, ktoré by tomu dodávali tieň a vôňu." Pomyslel si a očami hľadal saje. Kde je Šaj, bude aj Kanefer. Míňal ho Cihlář s prázdnym vozíkom. Spomenul si na ponuku saje pred svojou chorobou. Musí sa na ne pozrieť. Bolo mu záhadou, ako zvládnu vyrobiť také množstvo tehál pre plánovanú výstavbu v meste i rozšírenie samotné múry okolo neho, ktorá mala byť 10 metrov vysoká. Poobzeral sa okolo seba. Všade boli remeselníci, všade sa stavalo. Celé miesto bolo jedno veľké stavenisko plné prachu. Všade pobehovali deti, kričali a smiali sa a plietli sa robotníkom pod nohy k veľkej nevôli dozorcov stavieb. Zdalo sa mu to nebezpečné.

Obaja boli nervózni a netrpezlivo čakali na príchod Sunu. Počuli otváranie dverí a zdalo sa, že je už nič neudrží na jednom mieste.

"Tak čo?" Spýtal sa Šaj, keď Sunu vstúpil do dverí.

"Upokoj sa," povedal mu tónom, ktorý nezniesol odporu. "Zdravím vás." Dodal a posadil sa. Tá chvíľa sa zdala neúnosne dlhá.

Teraz už to nevydržal Kanefer. Vyskočil z lavice a postavil sa pred Sunu: "Tak hovor, prosím."

"Všetky výsledky sú negatívne. Žiadny jed, nič, čo by naznačovalo, že ho chcel niekto otráviť. Jednoducho nie je zvyknutý na toto podnebie a ťažkú ​​prácu na to. "

Bolo vidieť úľavu na tvárach oboch mužov. Zvlášť Šaj sa upokojil a prestal chodiť po miestnosti, ako lev v klietke.

"Lenže," pokračoval, "čo nie je, môže byť. Opatrenia, ktoré ste urobili, nie sú, podľa mňa, dostatočná. Je sám a nemá so sebou nikoho, z koho by prípadní nepriatelia mali strach. To, že patrí k Hemut neter tu toľko neznamená, ak nepatria do najvyššej trojice. Ale to mi starosti nerobí. "

Šaj pokrútil hlavou a zamračil sa, ale než stačil otvoriť pusu, Sunu dodal:

"Nemôžeš byť stále s ním. To jednoducho nejde. Za nedlho tú začnú potreby tela a na schôdzku s dievčaťom s ním nemôžeš. "Potom sa obrátil na Kanefera:" Uvedom si, že chlapec trávil príliš veľa času s dospelými a len s určitou skupinou. Je to, ako by ste mu ukradli detstva. Nepozná dobre život okolo, nevedia sa pohybovať medzi rovesníkmi a už vôbec nerozpozná prípadné nástrahy. Musíte to dohnať. Musíš ho brať viac medzi ľudí aj medzi robotníkmi. Potrebuje sa rozhliadnuť okolo seba. Tu mu nepomôže posvätnosť úradu, len schopnosť vedieť sa orientovať v tomto prostredí. "Odmlčal sa. Do tejto krátkej chvíle tich nemal odvahu nikto zasahovať. Potom sa k nim otočil: "Teraz odíďte, mám ešte prácu a čakajú ma ďalšie pacienti."

Obaja sa zdvihli, ako na povel, a poslušne opustili miestnosť. Až po chvíli im došla komickosť ETO situácie a tak sa na seba pozreli a rozosmiali sa na celé kolo, hoci im do smiechu nebolo.

Prechádzal sa po stavenisku a kontroloval práce. Kanefera nikde nevidel. Zdali počul hluk a tak sa vydal tým smerom. Dozorca preberal tehly a nebol spokojný s ich kvalitou a veľkosťou. Handrkoval sa s Cihlář a odmietal náklad prevziať. Vedľa stál pisár, aby potvrdil prevzatie materiálu a evidentne sa nudil. Zamiešal sa do hádky a zarazil ju. Nechal si vysvetliť problém a prezeral si tehly. Potom vzal jednu do rúk a rozbil ju. Nerozdrobila sa, zlomila sa v polovici a zdala sa byť pevná, dobrá. Tvar nevyhovoval. Bola kratšia a silnejší ako ostatné tehly, ktoré používali. Potom mu došlo, že tento tvar tehál mal byť z pálenej hliny a mal byť použitý pre cestu okolo posvätného jazera. Niekto to celé pomýlil. Nariadil dozorcovia, aby tehly prevzal, ale nepoužil na stavbu paláca. Nájdu pre nich uplatnenie inde. Cihlář vysvetlil, k akému omylu došlo. Dohodli sa, že ďalšie várka už bude podľa požiadavky dozorca stavby. Pisár ožil, zapísal prevzatí a vzdialil sa.

"Čo s nimi, pane?" Spýtal sa dozorca a díval sa na hromadu štvorcových tehál.

"Skúste ich použiť na múriky v záhradách. Tam na rozmeru toľko nezáleží. Zisti, kde sa stala chyba. "Povedal mu Achboinu a pohľadom pátral, či neuvidí saje alebo Kanefera. Konečne je zazrel a tak sa pokynom hlavy rozlúčil s dozorcom a ponáhľal za nimi.

Zarazili sa uprostred hovoru, keď k nim pribehol. Vysvetlil Kaneferovi, čo sa stalo, ten prikývol, ale bolo vidieť, že myšlienkami je inde.

"Kedy začnú sadiť stromy?" Spýtal sa ho Achboinu.

"Až opadnú záplavy. Potom nastane čas pre záhradníkov. Dovtedy sa musíme čo najviac sústrediť na práce na stavbách. Až začne obdobie siatia, budeme mať málo pracovných síl. "

Míňali skupinku detí, ktorá priateľsky pokrikovala na saje. V tom jedno dieťa vrazilo do hromady naukladaných tehál pripravených k odnosu, tak nešťastne, že sa celá doska naklonila a tehly zasypali dieťa. Achboinu vykríkol a všetci sa rozbehli k dieťaťu. Všetci traja vrátane detí odhadzovali tehly a snažili sa dieťa vyslobodiť. Žilo, pretože z hromady sa ozýval jeho krik. Konečne sa dostali až k nemu. Šaj ho vzal do náručia a utekal s ním ku chrámu rýchlosťou gazely. Achboinu aj Kanefer ponáhľali za ním.

Udychčaní dobehli až k priestorom vyhradeným chorým a vbehli do prijímacej miestnosti. Tam pri stole, na ktorom ležalo kričiace dieťa, stál Šaj, hladiace dieťa po tvári a nad ním sa skláňala pani Pesešet. Ľavá noha dieťaťa bol podivne skrútená, na čele krvácala rana a na tele sa začali tvoriť podliatiny. Achboinu pomaly pristúpil k stolu a prezeral si dieťa. Pani Pesešet zavolala pomocníka a prikázala mu, aby pripravil liek proti bolesti. Šaj jemne utieral telíčko dieťaťa. Rana na čele veľa krvácala a krv stekala dieťaťu k očiam a tak sa Pesešet venovala najskôr jej.

Zdali začuli známy hlas. Nespokojné reptania starého Sunu. Vstúpil do dverí, pozrel sa na osadenstvo miestnosti, naklonil sa nad dieťa a predniesol: "Vás troch je naozaj ťažko sa zbaviť." Vzal z rúk pomocníka nápoj proti bolesti a nechal ho vypiť dieťaťu. "Nekrič. Mal si dať väčší pozor na to, čo robíš. "Povedal prísne. "Teraz sa snaž upokojiť, nech môžem robiť svoju prácu." Tón jeho reči bol príkry, ale dieťa sa snažilo poslúchnuť. Len otrasy jeho hrudníka naznačovali, že v sebe dusí plač.

"Vezmite ho a poďte za mnou." Povedal Sajovich a Achboinuovi. Rukou ukázal na nosidlá, v ktorých mali preniesť dieťa. Nápoj začal účinkovať a dieťa pomaly upadalo do spánku. Pani Pesešet chytila ​​jednu stranu nosidiel, Achboinu druhú a Šaj opatrne preniesol dieťa. Potom vzal z rúk pani Pesešet nosidlá a pomaly kráčali tam, kam im ukazovala.

"Na vnútorné zranenia to nevyzerá, ale ľavá noha je zlomená. Ruka sa mi tiež nepáči, "referovala starému Sunu.

"Zošite tú ranu na hlave," povedal ju a prešiel k nohe. "Vy dvaja môžete ísť." Rozkázal.

Šaj poslušne vychádzal z dverí, ale Achboinu sa nepohol. Pohľad uprený na dieťa a jeho nohu. Poznal zlomeniny ešte z doby, kedy pomáhal kňazom Anubisa v chráme Nechenteje. Pomaly prešiel k stolu a chcel sa dotknúť nohy.

"Bež sa najskôr umyť!" Zareval Sunu. Pomocník ho odtiahol k nádobe s vodou. Zložil halenu a rýchlo sa umyl do polovice tela. Potom znova pristúpil k dieťaťu. Pesešet obväzoval hlavu dieťaťa. On opatrne začal prehmatávať nohu. Kosť bola prasknutá pozdĺž.

"Hovor." Nariadil mu a Achboinu zachytil letmý úsmev na tvári Pesešet.

Achboinu prstom ukázal na miesto, kde sa kosť rozlomila, potom opatrne prehmatal aj spodnú časť nohy. Pomaly, s očami zavretými, sa snažil nahmatať každú nerovnosť kosti. Áno, tam bola kosť zlomená tiež. Časti kosti boli pri sebe, ale zlomené to bolo. Otvoril oči a prstom ukázal kde. Sunu sa sklonil nad chlapcom, ohmatal miesto druhej zlomeniny. Prikývol.

"Dobre. A čo teraz? "Spýtal sa ho. Znelo to skôr ako rozkaz než otázka. Achboinu sa zarazil. Porovnať kosť by dokázal, ale mal skúsenosti len s mŕtvymi nie živými. Pokrčil plecami.

"Už ho netráp," povedala mu Pesešet. "Musíme to porovnať." Snažili sa nohu od kolena natiahnuť tak, aby zrovnali zlomeninu. Achboinu pristúpil k stolu. Opatrne sa jednou rukou dotýkal miesta, kde sa časti kosti od seba oddelili, druhou rukou sa snažil dostať obidva diely k sebe. Kútikom oka videl, ako na čele Sunu vystúpil pot. Už vedel, ako na to. Už vedel, kde svaly a šľachy kladú odpor aj ako nôh otočiť tak, aby sa časti kosti dostali k sebe a spojili sa. Uchopil nohu nad a pod zlomeninou, zatiahol od seba a pootočil. Obaja sunuové uvoľnili ťah. Starý Sunu pohmatom preskúmal výsledok. Potom nechal Achboinua, aby nohu ešte raz vyšetril. Bol spokojný, čo dával najavo tým, že len niečo, skoro priateľsky, zamrmlal.

"Kde si sa to naučil?" Spýtal sa.

"Ako dieťa som pomáhal Anubisovým kňazom." Odpovedal mu a odstúpil od stola. Pozoroval, čo robia. Desinfikovali rany sušeným medom, spevnili nohu a obviazali. Odreniny na tele potreli medom a levanduľovou silicou. Dieťa ešte stále spalo.

"Teraz už choď," nariadil mu a pokračoval v práci. Neprotestoval. Obliekol si halenu a vyšiel potichu z miestnosti.

Vonku pred chrámom stál Šaj a okolo neho skupinka detí, nezvyčajne tichá. Asi päťročné dievčatku držalo saje okolo krku a on ho jemne objímal a hladkal po vlasoch. Keď ho deti uvideli, spozorneli.

"Bude to v poriadku," povedal im a chcel dodať, aby boli nabudúce opatrnejší, ale zarazil sa. Dievčatko povolila stisk a usmiala sa na Achboinua. Šaj ju opatrne postavil na zem.

"Môžem za ním?" Spýtala sa ho a chytila ​​sa pevne Sajovich ruky. Achboinu ten pocit poznal. Pocit, keď sa musel niečoho chytiť, pocit bezpečia a opory.

"Teraz spí," povedal ju a pohladil ju po uplakané špinavé tváričke. "Poď, musíš sa umyť, takto by ťa tam nepustili."

Dievčatko tiahla saje smerom k domovu. Jeho ruku nepustila, ale pohľadom kontrolovala, či ide Achboinu za nimi. Deti sa medzitým rozpŕchli. Šaj ju vyzdvihol a posadil si ju na plecia. "Budeš mi ukazovať cestu," povedal ju a ona sa zasmiala a rúčkou ukazovala smer, ktorým majú ísť.

"Ako to šlo?" Spýtal sa ho Šaj.

¨ "Dobre." Odpovedal mu a dodal: "Stavenisko nie je miesto na hranie. Je to pre nich nebezpečné. Mali by sme niečo vymyslieť, aby sa neplietli robotníkom pod nohami. Mohlo to dopadnúť horšie. "

"Tam, tam." Ukazovalo dievčatko k nízkemu domčeku. Matka vybehla von. Pohľadom hľadala chlapca. Zbledla. Šaj postavil dievčatko na zem a tá sa rozbehla k matke.

"Čo sa stalo?" Spýtala sa so strachom v hlase.

Achboinu ju situáciu vysvetlil a upokojil ju. Žena plakala.

"Bola som pracovať v chráme," vzlykala.

Šaj ju jemne objal: "Pokoj, len pokoj, je v poriadku. Je v tých najlepších rukách. Pesešet sa o neho postará. Je to len zlomená noha. "

Žena zdvihla hlavu. Musela sa zakloniť, aby videla Sajovich do očí: "Bude chodiť?" Strach v jej hlase bol až hmatateľný.

"Bude," povedal Achboinu. "Ak nenastanú komplikácie. Ale bude to chvíľu trvať, než noha zrastie. "

Horovo oko

Dievčatko chvíľu pozorovala matku, ale potom si sadla na bobek a drievkom začala kresliť do prachu cesty. Šaj si čupol vedľa nej a pozoroval, čo robí. Kreslila Horovo oko. Obrázku chýbalo dosť do dokonalosti, ale tvary boli už určité. Pomohol ju oko opraviť do správnej podoby.

Žena sa ospravedlnila a vbehla do domu umyť si z tvárí rozmazané líčidlo. Po chvíli zavolala aj dievčatko. Potom vyšli z dverí, obe upravené, nalíčené a v čistých šatách. Chceli navštíviť chlapca. Rozlúčili sa a odchádzali smerom k chrámu. V ošítke niesli ovocie, chleba a nádobu s medom.

Ráno ho prebudili hlasy. Rozpoznal Šajův, druhý hlas nepoznal. Šaj vošiel do izby. Podnos s jedlom položil na stôl.

"Ponáhľaj sa," povedal mu Šaj a napil sa piva. "Za hodinu musíš byť u Siptaha. Poslal ti odkaz. "Odhryzol veľký kus chleba a pomaly žuval.

"Potrebujem sa vykúpať, som celý spotený." Odpovedal az truhlice vytiahol sviatočné oblečenie a nové sandále.

"Pred, alebo po jedle?" Uškrnul sa priateľsky Šaj.

Achboinu len mávol rukou a vyšiel von do záhrady a skočil do bazéna. Voda ho prebrala a osviežila. Už sa cítil lepšie. Celý mokrý vbehol do miestnosti a postriekal saje.

"Nechaj toho," povedal namrzene a hodil po ňom uterákom.

"Zlé ráno?" Spýtal sa ho a pozoroval ho.

"Neviem. Robím si starosti o to dieťa. Možno si mal pravdu. Mali by sme niečo vymyslieť. Až začnú práce naplno, bude to ešte nebezpečnejšie. "Pohľad upretý do prázdna, pomaly žuval chleba.

"Tak zisti, ako sa mu darí, treba ťa to upokojí. Za Siptahem môžem ísť sám. "Povedal mu a zamyslel sa.

Šaj ožil. "Myslíš, že už je doma?" Spýtal sa Achboinua.

"Myslím si, že ešte nie," povedal mu so smiechom. "Chceš vidieť to dieťa alebo tú ženu?" Spýtal sa ho a uhol pred sandále, ktoré po ňom Šaj hodil.

"Vieš, že je vdova?" Povedal mu po chvíli a úplne vážne.

"Zistil si toho dosť." Odpovedal mu Achboinu a zdvihol obočie. Toto bolo vážne. "Myslím si, priateľovi, že máš šancu. Mohla na tebe oči nechať. "Povedal mu tiež vážne.

"Lenže ..." vzdychol a nedopovedal.

"Tak hovor a nenapínaj ma. Vieš, že za chvíľu musím ísť. "Povedal mu s výčitkou v hlase a siahol po figách.

"No, aj keby to vyšlo. Ako ich uživím. Viem len lietať a to, ako vieš, tu nie je možné. "

Tak to je naozaj vážne, pomyslel si Achboinu. "Počúvaj, myslím, že si veľmi skromný. Dokážeš sa postaviť ku každej práci a máš jeden obrovský dar. Dar, ktorý ti dali bohovia, vieš to s deťmi a to veľmi dobre. Okrem toho si zašiel moc ďaleko do budúcnosti. Najskôr ju pozvi na schôdzku a potom uvidíš. "Povedal mu prísne. "Musím ísť." Dodal. "A ty choď zistiť, čo je s tým chlapcom." Zavrel za sebou dvere a okolo žalúdka pocítil zvláštnu tieseň. "Žiarlite?" Pomyslel si a potom sa usmial. Išiel pomaly chodbou až k veľkému schodisku.

"Vítam ťa, Ctihodný." Povedal mu muž v jednoduchej blúzke bez rukávov. Steny jeho izby boli biele a pokreslené uhlíkom. Veľa náčrtov postáv, tvárí a vzorov. Všimol si jeho údivu a potom dodal na vysvetlenie: "Je to pohodlnejšie a lacnejšie ako papyrus. Môžeš to kedykoľvek zotrieť alebo přebílit. "

"To je dobrý nápad." Odvetil Achboinu.

"Sadni si, prosím," povedal mu. "Ospravedlňujem sa, že ťa vítam takto, ale máme veľa práce a málo ľudí. Snažím sa využívať každučkú chvíľku. "Zavolal dievča a požiadal ju, aby im priniesla ovocie.

Išiel k veľkej truhle v rohu miestnosti a otvoril ju: "Prišli ti nejaké listy." Podal mu zväzok papyrusov a odstúpil, aby si ich Achboinu mohol prezrieť. Jeden z nich bol od Nihepetmaat. Upokojil sa. Žila. To bolo podstatné. Strach z toho, že sa bude opakovať rovnaká scéna, ako keď odišiel z chrámu Nechenteje, sa rozplynul. Ďalšia boli od Meniho. Informoval ho o rokovaniach spojených s vybudovaním nových knižníc. Táto správa uspokojivá nebola. Sanacht bol vo svojom ničenia dôkladný. Podarilo sa mu okradnúť väčšinu chrámov na severe i juhu, zničiť a vyplanit väčšinu hrobov a zádušných chrámov predkov. Škody boli nepredstaviteľné. Niektoré písomnosti nechal preniesť do svojho paláca, ale tie zhoreli, keď bol porazený. Jedna správa ho ale potešila. Aj kňazi z Ionu boli ochotní spolupracovať. Nakoniec sa Sanacht obrátil aj proti nim - proti tým, ktorí ho dosadili na trón. Cena za spoluprácu nebola taká veľká, pomyslel si, len obnova chrámov v Ionu. To ale znamenalo, že sa bude zároveň pracovať na dvoch veľkých projektoch - Mennofere a Ionu. Obe mestá nebola od seba ďaleko a obe bola vo výstavbe. Vzájomne si odčerpávali pracovnej sily. Zdvihol hlavu, aby si prezrel ešte raz steny Siptahova izby. Na stene našiel to, čo hľadal - Atum, Eset, Re. Zjednotiť náboženstvo jednotlivých nomu nebude ľahké. Posilnenie môcť Ionu bola nutná cena za spoluprácu a pokoj v Tamer, ale znamenalo to oddialenie možnosti zjednotiť krajinu nábožensky. To ho nepotešilo.

"Zlé správy?" Spýtal sa Siptah.

"Áno aj nie, Ver mauu." Odpovedal a stočil papyrusy. Prečíta si ich neskôr. "Ospravedlňujem sa, že som ťa okradol o čas, ale potreboval som vedieť ..."

"To je v poriadku," prerušil ho Siptah. Odmlčal sa. Achboinu videl, že hľadá slová. Začal mať obavy, či sa nový faraón nerozhodol ho z Mennofere odvolať. "Hovoril som s predstaveným Sunu," povedal po chvíli a znovu sa odmlčal. "Neodporúča ti prácu na obnove kanálov. Hovorí, že tvoj organizmus ešte nepřivyknul tunajším podmienkam a tvoje telo sa ešte vyvíja. Ťažká práca by ti mohla uškodiť. "

"Áno, hovoril o tom so mnou po mojej chorobe." Odpovedal mu a pokračoval: "Viem, že tu nastáva problém, svoju daň musím odviesť, ako každý iný. Výnimka by mohla vzbudiť podozrenie. Som, koniec koncov, len učeník. Môžem pracovať inde - napríklad na výrobe tehál. "Spomenul si na Sajovich ponuku.

"Nie, tehly nie. Je to ďaleko od chrámu, "povedal mu na to Siptah," a ja som zodpovedný aj za tvoju bezpečnosť. "

"Takže?"

"Je tu veľa ľudí. Potrebujeme veľa líčidiel a mastí. Chýbajú nádoby. Prišiel si, aby si sa naučilprojektovat a pracovať s kameňom. Mal by si teda pracovať s tým, kvôli čomu si prišiel. Navrhujem, aby si pomáhal pri výrobe kamenných nádob a nádobiek a potom snáď aj obradných mís. Tam sa zároveň aj niečo naučíš. "Očakával odpoveď. Mal veľmi mu prikázať, ale neurobí to a Achboinu mu bol za to vďačný.

"Súhlasím Ver mauu."

"Kedy odchádzaš, plniť si svoje povinnosti na Juhu?" Spýtal sa ho.

"Pred záplavami, ale nezostanem dlho." Odpovedal mu. "Mám prosbu, Ver mauu." Oslovoval ho titulom, ktorý mu právom patril. "Nerád ťa tým zaťažujem, ale neviem, na koho sa v tej veci obrátiť."

"Hovor." Povedal mu a spozornel.

Achboinu vykreslil situáciu s deťmi. Upozornil na nebezpečenstvo, ktoré tu hrozí, keď sa pohybujú bez dozoru na stavenisku a opísal aj príhodu s chlapcom, na ktorého spadli tehly. "Zdržuje to ako robotníkov, tak to ohrozuje deti. Zákaz by sa stretol s odporom a rovnako by to nebolo nič platné. Deti neustrážiš. Ale keby sme v priestoroch chrámu vybudovali školu, potom by aspoň časť detí prestala voľne poberať vonku. Potrebujeme pisára ... ". Vysvetlil mu aj problémy s vybudovaním nových knižníc. "Budeme potrebovať veľa pisárov a nielen pre odpisy starých textov, ale aj pre administratívnu správu." Dodal.

"Ale remeslo Tóthová bolo určené len kňazom. A kňazmi sa môžu stať len tí, ktorí v sebe nesú aspoň časť krvi Veľkých. "Upozornil ho Siptah.

"Viem, uvažoval som nad tým. Ale zober si Najvyšší, tie obrovské možnosti. Možnosť vybrať si najlepšie z najlepších. Mať možnosť výberu, ale aj mať možnosť komunikácie. Rýchlejšie komunikácie. Tamer je ešte otrasená po búrkach Suchetových vojakov. Chrámy boli zničené, knižnice vyplienené, kňazi zabití len preto, aby sa zabudlo na to, čo bolo. Je to ako podrezať stromu korene. Keď im dáš písmo, posilníš ich sebaúctu, posilníš ich hrdosť, ale aj vďačnosť. Áno, uvedomujú si zneužitie, ale výhody sa mi zdajú väčšie. "

"Musím si to ešte premyslieť." Povedal Siptah a zamyslel sa. "Okrem toho, kto by túto prácu robil? Pisári sú vyťažení prácami na stavbách, v zásobovaní. Nie je ich málo, ale aj tak je ich počet nedostatočný. Všetci sú vyťažení na maximum. "

"To by nebol problém. Kňazi a pisári nie sú jediní, kto ovláda tajomstvo písma. Ale teraz ťa nebudem zdržovať a ďakujem ti, že môj návrh premyslíš. Pôjdem sa teraz dohodnúť ohľadom mojej práce. U koho sa mám hlásiť? "

"Cheruef má na starosti práce. A obávam sa, že ťa nebude šetriť. "Podotkol a rozlúčil sa s ním. Keď odchádzal, bol Siptah zase u svojej steny a opravoval na ňu nejakú skicu.

"To nie je zlý nápad," pomyslel si Achboinu a vracal sa späť.

Návštevu u Cheruefa ešte odložil. Najskôr si potrebuje prečítať to, čo mu poslal Meni v jazyku tých čistej krvi a Nihepetmaat. "Tiež si musím pohovoriť s Kaneferem." Pomyslel si. "Mal ma upozorniť, že práca prebiehajú aj v Onu." Bol naštvaný, že mu túto informáciu zatajil, ale potom sa zarazil. Kanefer bol predstaveným prácou v krajinách Juhu i Severu a nie je jeho povinnosťou sa mu zverovať. Zrazu si uvedomil ťažobu jeho úlohy aj nebezpečenstvo, ktorému je vystavený. Každú svoju chybu by draho zaplatil a nielen stratou postavenia, ale možno aj životom.

VI. Volám sa ...

"Budeš tu dochádzať čo druhý deň na štyri hodiny až do doby tvojho odchodu." Povedal mu Cheruef a zamračil sa. "Máš s tou prácou už nejaké skúsenosti?"

"Poznám kamene, pán a spolupracoval som s kamenárov aj so sochári na Juhu. Ale moc o tejto práci neviem, "odpovedal po pravde.

Pohľad, ktorým ho obdaril Cheruef, ho prebodol. Poznal ten povýšenecký postoj, ale tento bol iný ako u Kanefera. Toto bola pýcha, čistá a nefalšovaná pýcha. Obrátil sa k nemu chrbtom a rúk mu ukázal, kam má ísť.

"Tento muž už zabudol pracovať rukami." Pomyslel si Achboinu, keď za ním poslušne kráčal.

Väčšina ľudí vnútri chrámu mala na sebe len ľahké blúzky alebo len bedrovej rúška, ale Cheruef bol upravený. Jeho bohatá parochňa bola na muža príliš ozdobná a náramky na rukách svedčili o márnivosti. Opatrne našlapoval pred ním a vyhýbal sa všetkému, čím by sa mohol zašpiniť.

"Možno je dobrý organizátor," pomyslel si Achboinu, ale niečo v ňom tú myšlienku nechcelo prijať.

"Vediem tí ďalšieho, čo nič nevie." Povedal vysokému svalnatému mužovi, ktorý opracovávalo kus zeleného kameňa. Ten kameň Achboinu poznal. Bol teplý, ale pri opracovávaní musel človek dávať pozor. Zanechal Achboinua topiť pred mužom, obrátil sa a odchádzal. Pri odchode nechtiac rukou zavadil o sochu pri východe z miestnosti. Tá sa zakymácali, spadla na zem a rozbila sa. Cheruef vyšiel von z miestnosti, bez sa pozrel na dielo svojej skazy alebo na ne dva.

"Podaj mi dláto, chlapče." Povedal mu muž a rukou ukázal na stôl, kde mal rozložené náradia. Opatrne začal dlátom a drevenou palicou osekávať kameň. V tých pohyboch bol fortieľ. Bol to koncert rúk, balet jemné sily. Achboinu videl, ako silnými prstami kontroluje každú odštiepeniu časť. Akoby sa s kameňom maznal, ako by s kameňom zhováral.

"Zatiaľ odpracte, prosím, ten neporiadok a potom sa tu poobzerať, za chvíľu toho nechám a vysvetlím tí, čo budeš robiť." Povedal muž a neprestával pracovať.

V rohu miestnosti stáli hotové výrobky. Krásne vápencové skulptúry, kanopy, vázy, nádobky všetkých tvarov a veľkostí. Boli to krásne veci, veci, ktoré mali dušu. Achboinu neodolal a vzal do ruky malú sošku pisára. Zasadol na zem, zavrel oči a rukami vnímal tvar, hladkosť a jemnosť línií aj tichý tepoty kameňa.

"Ako ti mám hovoriť?" Ozvalo sa za ním.

"Achboinu." Odpovedal mu, otvoril oči a zaklonil hlavu, aby mu videl do očí.

"Volám sa Merjebten." Povedal muž a podal mu ruku, aby mu pomohol stať.

Šaj zmizol za svoju vdovou. Záhadný úsmev na tvári, upravený, spokojný. Šťastie z neho sálala. Na jednej strane s ním zdieľal šťastie, ktoré mu priniesla láska, na druhej strane sa vtieravo plížil pocit, že je sám. Strach dieťaťa, ktorého opúšťa matka. Zasmial sa tomu, keď si to uvedomil a pustil sa do práce.

Ponáhľal. Deň jeho odchodu sa blížil a veľa úloh čakala na dokončenie. Rozsvietil lampu, ale na čítanie sa nemohol sústrediť. Vzal teda do rúk nehotovú drevenú sošku a nôž, ale ani táto práca sa mu nedarila. Merjebten mu poradil, aby najskôr skúšal robiť veci z hliny alebo z dreva. Soška bola veľká, ako jeho dlaň, ale nepáčila sa mu. Stále nebol spokojný s tým, čo vytvoril. Stále sa mu zdalo, že niečo tomu chýba. Začal ju obrusovať, ale po chvíli práci odložil. Netešila ho. Zlosť v ňom stúpal. Začal nervózne prechádzať po izbe, akoby mu chcel utiecť.

"Hlúposť," povedal si, keď si to uvedomil.

Dvere sa otvorili a vstúpil Kanefer. "Si sám?" Spýtal sa s údivom a očami hľadal saje.

"Nie je tu." Odpovedal Achboinu a vo hlase bol poznať zlosť.

"Čo ti je?" Spýtal sa ho a posadil sa.

Na zemi aj po stole sa váľali papyrusy, kúsky dreva, náradie. Mimovoľne začal veci upratovať a rovnať, Potom vzal do ruky malú sošku Tehenut a začal si ju prezerať. "To si robil ty?"

Prikývol a tiež začal zbierať rozhádzané veci zo zeme. "Ako si dopadol v Ionu?" Spýtal sa.

Znova im prešiel zlosť. Zase sa mu zdalo, že mu chcú vziať úlohu, ktorou ho poverili. Nie je to múdre, pracovať na dvoch tak veľkých projektoch. Ľudí je málo a za chvíľu začnú záplavy, potom obdobie siatia, potom žatvy - to všetko odčerpá ďalších ľudí. Postavil sa, oprel sa o hranu stola a zaťal zuby. Potom napätie povolilo. Kanefer sa na neho pozeral a nemohol sa zbaviť dojmu, že túto scénu už niekde videl. Spomenúť si ale nemohol.

"Som unavený a otrávený. Bolo to úmorné rokovania. "Povedal a zamračil sa. "Bolo to vydieranie." Dodal a zavrel oči. Počítal svoj dych, aby sa upokojil a nezačal revať.

Achboinu ho pozoroval. Správy, ktoré nesie, sú teda horšie, než očakával. "Hovor, prosím." Povedal skoro ticho.

"Ich požiadavky sú skoro nehanebné. Oni vie, že je v tejto chvíli Nebuithotpimef potrebuje. Potrebuje ich podporu, aby v krajine zostal mier. Práca v Mennofere budeme musieť spomaliť a začať sa sústrediť na Ion. Sanacht vydrancoval, čo sa dá, budovy sú poničené, sochy rozbité, bohatstvo ukradli ... "Achboinu mu podal vodu a on sa napil. Cítil, ako mu voda steká do žalúdka, ako chladí. V ústach mal stále ešte sucho. "Ich požiadavky sú nehanebné," dodal po chvíli a vzdychol: "Len neviem, ako to povedať faraónovi."

"Oni s ním nebudú rokovať priamo?" Spýtal sa Achboinu.

"Nie, v tejto chvíli nie. Chcú s ním hovoriť až, keď ich požiadavky prijme. "

"A prijme?"

"Bude musieť. V tejto chvíli mu nič iné nezostáva. V tejto chvíli bude musieť pristúpiť na to, čo chcú, inak hrozí, že Sanachtovi stúpenci budú robiť ťažkosti. Už tak je Tamer boju vyčerpaná a mier je veľmi, veľmi krehký. "Podoprel si hlavu dlaňou a pozrel sa na Achboinua. Videl, ako premýšľa.

"A čo je niečím zamestnať?"

"Čím, prosím ťa?" Povedal a postavil sa. "V tejto chvíli nie sú ochotní k dialógu a už vôbec nie ku kompromisu. Tiež je v tom zámer. Zdá sa mi, že faraónov nápad premiestniť sídlo Tamer do Mennofere, im je tŕňom v oku. "

"Áno, je to blízko. Obnova Mennofere znamená nielen posilnenie Ptahova vplyvu. Konkurenciu v oblasti náboženského diania. Vplyv netere juhu a toho sa oni bojí. Treba im dať niečo na oplátku. A nielen to ... "zarazil sa na poslednú chvíľu.

"Ale čo?" Povedal mu Kanefer a prudko sa k nemu otočil.

"To neviem. To naozaj teraz neviem. "Odpovedal a rozhodil ruky na znamenie bezradnosti.

"Kedy odchádzaš?" Zvrátil smer hovoru a opäť sa posadil.

"Za sedem dní." Odpovedal mu Achboinu. "Nebudem preč dlho, má služba v chráme trvá trikrát sedem dní, ale to vieš."

Prikývol. Achboinu zacítil strach, ktorý z neho sálal. Tušil, že niečo príde, niečo - niečo z čoho má Kanefer obavu a tak spozornel.

"Ako som ti hovoril, má žena aj deti zomreli, keď sa krajine prehnali Sanachtovi stúpenci. Nemám nikoho. Nemám syna, ktorý by sa postaral o moju poslednú cestu ... "prehltol, sklopil oči a nalial si zo džbánu vodu. Achboinu si všimol, že sa mu trasie ruka. Kanefer sa napil. Položil pohár na stôl a ticho dodal: "Chcel som ťa požiadať o niečo, nad čím premýšľam už dlho. Nie požiadať - poprosiť. Buď mojím synom. "Posledné slová predniesol skoro nečujne. Hrdlo mal stiahnuté a žily na čele vystúpili. Mal strach a Achboinu vedel z čoho. Bál sa jeho odpovede. Bál sa odmietnutia.

Pristúpil k nemu a chytil ju za ruky. Musel si dřepnout, aby mu videl do očí. Do očí, do ktorých sa hnali slzy. "Budem tvojím synom." Povedal mu a videl, ako napätie povolilo. "Poď, sme obaja napätí a treba zo seba zmyť stopy hnevu, bezradnosti i napätie. Až sa očistíme v posvätných vodách jazera, až sa upokojíme, pohovoríme si o tom dôkladnejšie. Súhlasíš? "

Kanefer sa usmial. Pomohol mu vstať a pomaly odchádzali k posvätnému jazeru vedľa chrámu.

"Mám poriadny hlad." Povedal mu Kanefer, keď sa vracali.

Achboinu sa zasmial: "Možno sa už vrátil Šaj, ten dokáže z kuchárov vždy niečo vymámiť. Rád by som vedel, ako to robí. Pokiaľ je ale u svojej vdovy, potom budem musieť niečo priniesť ja. Ale veľké nádeje si nerob. Nič extra to nebude. "

"Vdovy?" Zdvihol obočie Kanefer a usmial sa.

"Áno, vdovy. Matky toho dieťaťa, čo na seba prevrhol tehly. "Odpovedal mu.

"Pôjde ale s tebou?"

"Áno, nemaj strach. Svoje povinnosti si plnia vzorne. "Odpovedal mu Achboinu a zatajil to, že väčšinu večerov trávi sám. "Chcel by som ťa o niečo poprosiť." Povedal Kaneferovi a spomalil.

Kanefer sa na neho pozrel. V koňoch mal zase strach.

"Nie, neboj sa. Budem tvojím synom, ak chceš a budem im rád. "Dodal a usmial sa na neho. "Nemám meno a je ťažko spisovať adopčnou listinu s niekým, kto nemá svoje ren - meno. Vieš, dlho som nad tým premýšľal, dlho som sa tým trápil, ale myslím si, že už svoje meno poznám. Nevybral som si ho pri obrade znovuzrodenia ... "odmlčal sa, pretože nevedel, ako mu to vysvetliť:" ... toto je dobrá príležitosť, nemyslíš? "Spýtal sa ho.

Kanefer prikývol.

"Vieš, nepoznám svoju matku, ktorá by mi dala ren, Ale budem mať svojho otca a bol by som rád, keby si to bol ty, kto mi ho pridelí. Nie som si istý, či je čas ho používať, ale chcem, aby si ho poznal. "

"Je to vážne?" Spýtal sa ho zrazu Kanefer.

"S čím?" Spýtal sa udivene Achboinu.

"Prepáč," rozosmial sa na celé kolo, "myslel som na saje."

"Jo, tak to neviem. Povedal by som, že áno, lenže problém je v tom, že on o tom hovoriť nechce. "

Vošli do izby, aby si vzali čisté šaty. "Vieš, vždy bol veselý, ale teraz sa zdá byť šťastný, naozaj šťastný." Cez deň, keď má čas, vyrezáva pre jej deti hračky. Chlapci urobil barle, aby sa mohol pohybovať aj so zlomenú nôh. Pýtaš sa, či je to vážne? Povedal by som, že vážnejšie, než si sám myslí. "

"Poď, pôjdem s tebou do kuchyne, možno nám môj úrad dopomôže k niečomu lepšiemu, než je chleba. Zamilovaného saje sa už asi nedočkáme. "Povedal s úsmevom Kanefer a zamieril k dverám.

Rad nádobiek na líčidlá stála na stole vedľa seba. Merjebten si ich pozorne prezeral. Všetky viečka nádobiek mala tvár malé slepej dievčatá v podobe Hathor. Potom prešiel k kamenným nádobám. Pri tretej sa zastavil a rukou pokynul Achboinuovi, aby pristúpil bližšie. Nehovoril. Ukázal prstom na chyby, ktorých sa opustil a potom jednu z nich opravil. Achboinu ho sledoval a pustil sa do opravy druhej nádoby. Merjebten pozoroval jeho prácu a súhlasne pokýval hlavou.

"Zvyšok už opravíš sám," povedal mu a prešiel k nádobke nezvyklého tvaru. Nebola z kameňa, ale z dreva. Kruhová nádoba s vekom, na ktorom stála čierna Neit, luk a šípy skrížené, okrúhly štít na ľavom ramene. Stála tam dôstojne, s očami upretými na Merjebtena a chvíľu sa mu zdalo, akoby k nemu chcela vykročiť. Vzal veko do ruky a začal si ho prezerať.

Achboinu opravoval kamenné nádoby a očami sledoval Merjebtenovy reakcie na jeho prácu. V tom vstúpil do miestnosti Cheruef. Už na prvý pohľad bolo poznať, že je jeho nálada mizerná. Pohľadom prehliadol celú miestnosť a zastavil sa u Achboinua. Ten sa úctivo uklonil, aby urobil zadosť slušnosti, ale nepustil u ruky nástroj, ktorým opravoval kamennú nádobu.

"Nenaučil si sa slušnosti, mládenec," zareval Cheruef a zahnal sa po ňom rukou. Nástroj vypadol na zen a úder ho odhodil až k stene, cestou zavadil o malé nádobky na líčidlá a videl, ako padajú na zem. Niektoré z nich sa roztrieštili. Videl veko s tvárou malé slepej dievčatá, ako sa rozlomilo na päť kusov. Bohato zdobený Cheruefův náramok mu zranil tvár a on zacítil teplo aj pach svojej krvi. Úder bol tak silný, že sa mu pred očami urobila tma. Pocítil bolesť. Bolesť v chrbte, na tvári i v srdci. Vošiel do neho zlosť. Zlosť na toho pyšného muža, ktorý zničil jeho prácu a ktorý zranil jeho hrdosť.

Cheruef sa otočil k Merjebtenovi: "Máš ho nielen učiť, ale aj vychovávať k slušnosti." Zareval, z rúk mu vytrhol veko s čiernou Neit a udrel s ním o kamenný podstavec. Naštiepil sa. To ho rozzúrilo ešte viac a zdvihol ruku proti Merjebtenovi. Achboinu vyskočil a zavesil sa na ňu. Odhodil ho druhýkrát a on skončil na zemi, hlavou sa udrel o jednu z kamenných nádob. Merjebten zbledol. Vzal toho muža okolo pása, vyzdvihol ho do výšky a odhodil ho cez vchod do druhej miestnosti. Okolo sa začali zhromažďovať ľudia a pribiehať dozorcovia.

"Zatvoriť a spráskat!" Trhal Cheruef, ktorý sa snažil stať zo zeme. Rukou si nasadzoval parochňu, ktorá sa zviezla na zem. Dozorcovia sa rozbehli k Merjebtenovi, ktorý zdvihol zo zeme rozbité veko s čiernou Neit. Ten stál a čakal, až k nemu dobehnú. Zostali stáť, nezvykol na to, že niekto nekladie odpor. Nezviazalo ho. Len ho obklopili a on, s hlavou hrdo vztýčenou, šiel medzi nimi.

Achboinu pozoroval celú scénu ako vo sne. Hlava sa mu točila a nohy odmietali poslušnosť. Cítil niečí ruky na svojom ramene, cítil, ako ho dvíhajú, zväzujú mu ruky a niekam ho vedú. Ale celá cesta prebiehala akosi mimo neho. Potom zazrel přibíhajícího saje, ktorý sa postavil pred dozorca. Tí cúvla. Výraz jeho tváre a jeho mohutná postava urobili svoje. Zvyšok už nevnímal. Jeho telo sa pomaly posúval k zemi a obklopila ho čiernočierna tma.

"Nespi!" Počul známy hlas Sunu a cítil, ako ho pláca po zdravej tvári. Neochotne otvoril oči, ale obraz bol rozmazaný, nejasný a tak je zase zavrel.

"Nespi, hovorím ti." Starý Sunu s ním triasol a snažil sa ho udržať v sede. Hlava mu spadla dopredu, ale oči sa mu podarilo otvoriť. Pozrel sa na plávajúce tvár pred sebou a slabo zavrtel hlavou.

"Vidíš ma?" Spýtal sa ho.

"Nie," povedal slabo, "veľmi nie." Hlava ho príšerne bolela, v ušiach mu hučalo. Snažil sa, kosba mohol, ale jeho myseľ sa opäť začínala prepadať do temnoty.

"Má právo na súd." Povedal mu Kanefer. "Vypočul som robotníkov a vypočul som aj Merjebtena. Ich výpoveď súhlasí. "Bol rozčúlený a mal strach. Napadnutie predstaveného mohlo znamenať ich smrť.

Siptah mlčal. Čakal, až sa Kanefer upokojí. Celá záležitosť bola vážna a to vedel ako on, tak Kanefer. Okrem toho bol Achboinu ešte stále v starostlivosti Sunu a to mu robilo ďaleko väčšie starosť, ako nadchádzajúce súd. Bol zodpovedný za jeho bezpečia. Bol zodpovedný nielen predstavenému prác v krajinách Juhu a Severu, ale aj faraónovi a túto úlohu nesplnil.

"Súd vyhrá." Povedal po chvíli Kaneferovi a posadil sa. "Pozri sa. Rozbil nielen nádoby patriace chrámu, ale aj obradné nádoby a to sa neodpúšťa. "Zamyslel sa nad tým, či majú naozaj šancu vyhrať, ale veril, že svojou výpoveďou aj výpoveďou ďalších sa im to podarí. "Ako mu je?" Spýtal sa Kanefera a pozrel sa na neho.

"Je to lepšie, ale bude prevezený na Juh." Odpovedal mu a vzdychol.

"Prečo? Nedůvěřuješ našim sunuům? "Spýtal sa ho so znepokojením v hlase.

"Nie, to nie. Musí sa vrátiť, pretože má prácu v chráme a tiež preto, že tu to pre neho začalo byť nebezpečné. Nevieme, čo tento incident môže vyvolať. Každopádne pritiahne pozornosť a to si dovoliť nemôžeme. "Odpovedal mu.

"Áno, máš pravdu." Zamyslel sa Siptah a napil sa. "Chcel si, aby som spísal zmluvu o adopcii. Je to zariadené. Ak chceš, urobíme obrad pridelenie mená ešte tu. Tým ho môžeme tiež ochrániť. Iné meno ... "

Zarazil ho. "Tiež som na to myslel, ale chcem sa s ním o tom ešte porozprávať. Chcem vedieť, že s tým naozaj súhlasí. "

"A faraón?" Spýtal sa Siptah ticho.

"Zatiaľ nič nevie a dúfam, že sa nič nedozvie. Dúfajme len, že umenie Sunu je také, ako sám hovorí a že ho z toho dostane. "

"A čo keď sa dozvie ...?" Namietol Siptah a zamračil sa.

"Budeme to riešiť až potom." Odpovedal Kanefer a postavil sa. "Chcem, aby bol ten muž potrestaný. Aby na svojej koži zažil každú ranu, ktorú uštedril Merjebtenovi a chlapci. Môjmu chlapci. "Dodal a vyšiel z dverí.

Šaj vošiel do izby. Previnilý výraz z jeho tváre nezmizol. Achboinu stál pri nabílené steny a kreslil. Neustála prítomnosť saje, ktorý sa ho bál nechať samého ho znervózňovalo.

"Nemal by si ešte vstávať z postele." Povedal mu a položil jedlo na stôl.

"Neboj sa o mňa toľko. Až budem unavený, ľahnem si. "Uistil ho a pokračoval v práci. Predstava konania súdu ho znervózňovalo, ale hlava už toľko nebolela a tak si chcel v pokoji všetko premyslieť. "Nechceš zájsť za svoju vdovou?" Spýtal sa ho, ale Šaj pokrútil hlavou. Achboinu skončil. Odstúpil od steny a prezrel si výsledok. Nebolo to ono, ale to počká.

"Pozri sa, nemôžeš ma stále strážiť. Už raz som ti povedal, že tvoja vina to nebola. Nenesieš žiadnu zodpovednosť! "Povedal mu príkro.

Šaj mlčal.

To sa mu vôbec nepáčilo. "Pohádali ste sa?" Spýtal sa ho po chvíli a díval sa na neho.

"Nie. To nie, ale naozaj sa bojím ťa tu nechať samého. Nevieme ako dlhé prsty má Cheruef. Do nášho odchodu chcem mať istotu, že sa ti nič nestane. Už tak ... "

Zarazil ho v polovici vety. Vedel, že má pravdu, ale na druhej strane si uvedomoval, že je na čase, aby začal čeliť nebezpečenstvu sám. Okrem toho si potreboval premyslieť rad vecí. Zajtra je súd a pred tým dostane meno a podpíše adopčnou zmluvu. Potlačil obavy, že obrad Kanefer nestihne. "Pozri, sajú, potrebujem byť chvíľu sám. Celé dni ma nespouštíš z očí a ja začínam byť nervózny. To je teraz to posledné, čo potrebujem. Potrebujem si v kľude všetko premyslieť. Bež, prosím, za svoju vdovou a jej deťmi, a či máš strach, tak mi postav pred dvere stráž. "Povedal to ticho a snažil sa, aby sa to saje nedotklo. S pohľadom upretým na jeho tvár zaznamenal slabý úsmev. Upokojil sa.

"Môžem sa ale najesť?" Spýtal sa ho so smiechom Šaj. "Tam ma asi na večeru čakať nebudú." Dodal veselo, pchal do seba kusy jedla a prehĺtal je skoro celá.

Siptah sedel na vyvýšenom mieste a sledoval dianie. Merjebten hovoril dobre. Vyvrátil všetky obvinenia Cheruefa a upozornil na to, že ten zavinil, okrem zničenie majetku chrámu aj rozbitie obradných nádob. Zdôraznil to tak, že ostatní prísediaci mali pocit, akoby sa Cheruef dopustil svätokrádeže. Tí, ktorí boli roztržke prítomní, tiež Cheruefovu versi nepodporili a sťažnosti na jeho aroganciu a neporiadky v dodávkach materiálov mu situáciu neuľahčilo. Váhy Maat sa dostávali na správnu stranu a to ho tešilo. Teraz už bude záležať len na výpovede Achboinua.

Dvere sa otvorili a on vošiel. Na sebe mal najlepší obradnej šat, takže nebolo pochýb o jeho funkcii, hoci ju vykonával ďaleko od Mennofere. V rukách mal sistrum aj medené zrkadlo Hathor, aby zdôraznil svoju hodnosť. Vlasy si oholil a oči zdôraznil zelenú varvou. Mal na pamäti slová Nimaathap o prvom dojme a dal si záležať. Na jeho tvári zívala červená jazva po Cheruefově náramku. Vošiel pomaly a dôstojne. Postavil sa na svoje miesto a čakal, až ho osloví.

Sála zašumel a Cheruef zbledol. Teraz vedel, že nemá šancu. Proti slovu Ctihodného sa nikto nepostaví. Nikto nebude pochybovať o jeho slovách. Masku pýchy a arogancie teraz vystriedal výraz strachu a nenávisti.

Achboinu tú zmenu v tvári zaznamenal. Teraz už chápal Sajovich obavy. Nikdy pred tým sa nestretol s tak koncentrovanú nenávisťou.

"Uvedomuješ si, že do Mennofere sa vrátiť nemôžeš." Povedal mu hnevlivo Meni. Stál proti nemu a bol nahnevaný. Veľa nahnevaný. Achboinu sa snažil zachovať pokoj, ale srdce mu búšilo ako o závod.

"Prečo?" Spýtal sa, nevedomky stíšil hlas. "Prečo? Veď súd dopadol dobre a svoju prácu som tam ešte nedokončil. "

Práve preto. Súd by si vyhral tak ako tak a nemusel si sa predvádzať svojim úradom. Teraz už je to nanič. "Povedal a buchol rukou o stôl. "Mal si dobre zvážiť, čo robíš."

"Dospeli som to." Povedal tiež nahnevane. "Dospeli som to dobre. Nevedel som, aké máme šance proti Cheruefovým priaznivcom. On bol na slobode, Merjebten vo väzení a ja zatvorený doma. Prehrať som nechcel. Ten človek taký úrad nemal nikdy zastávať. "Dodal. Pomaly mu dochádzalo, že prezradením svojho úradu, uľahčil aj prezradenie svojej identity, ale neľutoval toho, čo urobil.

"Tu tiež zostať nemôžeš. Hneď ako ti skončí služba v chráme, musíš odísť. Bolo by nebezpečné prebývať tu dlhšie, než je to nutné, zvlášť teraz, keď vie, kam si odišiel. "

"Kam ma chceš poslať?" Spýtal sa ho so strachom.

"To ešte neviem," povedal mu po pravde, "musím si to premyslieť."

Neraz si uvedomil, že musí jeho rozhodnutie nejakým spôsobom ovplyvniť. Nie kvôli sebe, ale kvôli Sajovich. Ten nemôže byť ďaleko od Mennofere a svoje vdovy a tiež ho potreboval mať ešte pri sebe. Bol jediný, snáď okrem Kanefera, o ktorého sa mohol oprieť. Tiež sa mu nechcelo opäť odchádzať od rozrobenej práce. Toto sa stávalo takmer pravidlom.

"Pozri," povedal Menimu pokojne, "asi máš pravdu v tom, že som to prehnal. Uznávam. Ospravedlnením mi môže byť len to, že som nechcel chrániť len seba, ale predovšetkým Merjebtena. Ak ma chceš niekam poslať, pošli ma do Ionu. Nie je to ďaleko od Mennofere, a preto ma tam nikto hľadať nebude. "

Pozrel sa na neho s údivom. Veď to bolo, ako hodiť králika do košíka kobier. "To nemyslíš vážne?" Spýtal sa ho.

"Nechaj si to prejsť hlavou. Nezdá sa mi to ako najhorší riešenie. "Povedal mu na to a šiel k dverám. Potom sa zastavil a obrátil sa k nemu. S dôrazom v hlase mu povedal: Volám sa Imhoteph - ten, kto kráča v mieri (mierotvorcu).

podobné články

Nechaj odpoveď